Na bicykli a stopom západnou Afrikou

Spoznávať vzdialené časti sveta sa dá rôzne. Naši kamaráti a kolegovia Marek a Kubo z HUDY Pardubice sa rozhodli svoju výpravu do západnej Afriky spojiť s dobrým skutkom, a to spoluprácou s organizáciou "Kola pro Afriku", ktorá tamojším deťom skracuje cestu za vzdelaním. Prečítajte si, čo všetko chlapci na svojej púti stopom a na dvoch kolesách zo Senegalu až do Maroka zažili!

Letíme do Afriky! Najťažšiu časť, a to zjednávať v práci trojtýždňovú dovolenku máme za sebou. Teraz nás čaká už iba dobrodružstvo a spoznávanie nových miest.

Naša cesta má však ešte ďalšiu rovinu, lebo sme sa rozhodli nadviazať spoluprácu s charitatívnou organizáciou Kola pro Afriku, ktorá vozí do Gambie nepotrebné bicykle z Čiech. Mnohé miestne deti chodia denne do školy napríklad aj 10 km, a tak im staršie, ale pojazdné bicykle nesmierne pomáhajú. Naším hlavným cieľom je túto organizáciu aspoň trochu spropagovať a pomôcť tak deťom v ceste za vzdelaním. Okrem toho chceme prestopovať z Gambie až do Maroka a spoznať tak miestny život naozaj zblízka. Podľa nás totiž nie je veľa lepších možností, ako sa dostať k ľuďom, ako práve pri autostope. Veríme, že sa nám všetko podarí. Dobre naladení pozorujeme z výšky 10 km krajinu ubiehajúcu dole pod nami. Čierny kontinent sa blíži.

Po prílete do Dakaru sa hneď skamarátime s príjemným Senegalcom. Má dobrú angličtinu, a tak naša komunikácia nijako neviazne. Pomáha nám dostať sa z letiska a pozýva nás k sebe domov na kávu. Celú dobu sa chová naozaj veľmi priateľsky. Presne tak, ako sme zvyknutí z mnohých iných destinácií, ktoré sme navštívili. Nie je nám preto ani trochu divné, keď s nami odchádza do centra Dakaru a robí nám tam spoločnosť. Chyba! Hneď na úvod cesty sa nám Afrika ukázala taká, akú sme ju počas cesty spoznali ešte niekoľkokrát. Nie vždy bola krásna a milá, ako sa na prvý pohľad zdalo. Niekedy dokázala nabiť ňufák a poriadne zabrnkať na nervy. Napriek tomu sme si ju ale ihneď zamilovali, a to pre jej divokosť a rôznorodosť. V Afrike bolo možné jednoducho všetko. Senegalec prestal byť naším kamošom v momente, keď sme sa chceli rozlúčiť a odísť. o svojimi kumpánmi nám zatarasil východ z domu a trval na tom, že mu musíme dať nemalé peniaze. Prebojovať sa von nebola žiadna sranda. Stálo nás to moje topánky, ktoré si náš „kamoš“ nechal ako suvenír, a časť našich peňazí. Nie síce toľko, čo žiadal, ale aj tak nie práve málo. Snáď si za nich aspoň kúpil niečo pekné.

Po tomto zážitku Dakar čo najrýchlejšie opúšťame. Nemáme záujem sa tu dlhšie zdržiavať. Nie je to veľmi atraktívne miesto, aspoň pre nás nie. Ešte v ten istý deň zdvíhame prvýkrát palec a autom mladých borcov sa vydávame smer Gambia. Cesta to nie je úplne jednoduchá. Nasledujúce dva dni sa nesú v znamení ťažkej konverzácie a peňazí. Miestni, ktorých sme stretli alebo nám zastavili, totiž chceli za zvezenie takmer bez výnimky zaplatiť. Nevedeli pritom ani slovo anglicky. Nerozumeli ani svetovým výrazom „no money“ alebo „gratis“. Afrika opäť hrala na nervy. Nakoniec si kúsok cesty pomáhame autobusom a po dvoch dňoch prichádzame na Gambijsko-senegalské hranice.

Je tma. Doslova. Práve vypadol prúd a celé pohraničné mestečko sa ocitlo v čiernote. Napriek tomu sa tu razom cítime tak nejako lepšie. Miestni hovoria anglicky a s úsmevom nás vítajú vo svojej krajine. Okolo pobehujú malé deti a kozy. Dávame sa do reči s prvým vodičom. Na otázku, koľko bude chcieť za zvezenie peňazí, sa rozosmeje a odpovedá: "Daj mi ich, koľko chceš. Napríklad žiadne!" Áno, tak tu to bude iné. Gambia nás hneď chytila ​​za srdce.

Druhý deň si za pomoci Silvestra z organizácie Kola pre Afriku vyzdvihujeme svoje vehikle a po krátkej testovacej jazde v uliciach hlavného mesta Banjulu vyrážame na našu asi 350 kilometrov dlhú cyklovýpravu. Prvé dva dni ideme viac-menej po asfalte. Cesta príjemne uteká, a to aj napriek tomu, že môžeme fungovať maximálne do 12:30. Potom sa musíme na viac ako 3 hodiny schovať niekam do tieňa. Každý deň je dosť cez 40 °C. Vypijeme aspoň 6 litrov tekutín. Našťastie so sebou máme filter Care Plus, a tak môžeme vodu celkom ľahko dopĺňať. Filtrujeme vodu nielen z klasických kohútov a studní, ale aj podivných nádob, v ktorých ju miestni uchovávajú. Filter si poradil naozaj so všetkým, problémy sa nedostavili.

Vo väčších aj menších dedinkách nás vítajú deti. Ohromné ​​skupiny detí. Pokrikujú na nás a mávajú. Sú také nadšené, ako dokážu byť iba ony. V jednej dedinke sa nakoniec odohráva aj medzinárodné futbalové stretnutie. Musím uznať, že sme malých futbalistov s handrovou loptou trochu podcenili. Dostali sme celkom na frak.

Po zápase nám vyhladlo. Prešli sme už len malý kúsok cesty a ako takmer každý večer rozbalili náš benzínový varič OmniFuel od Primusu. Po celý čas šliapal parádne, dokonca aj na nie príliš kvalitný senegalský benzín. Stačilo iba vymeniť trysku, aby do horáka mohlo prúdiť väčšie množstvo paliva.

Tretí deň cesty konečne opúšťame asfalt a vydávame sa do samého centra Gambie. Začína Afrika, na ktorú sme sa tak tešili. Ideme cez savanu. Okolo nás baobaby, dedinky plné slamených chyží, žien v krásnych farebných šatách a detí. A tiež všadeprítomný piesok, do ktorého sa naše naložené stroje neustále boria. Prestáva sranda. Ak som včera trochu nadával na asfaltku, dnes z plných pľúc kričím a preklínam všetok mäkký podklad ciest, po ktorých práve ideme.

Vážne to nie je sranda. Prejdeme dvadsať metrov a tlačíme. Po chvíli znovu nasadáme len preto, aby sme zistili, že sa zase preboríme do piesku a musíme pokračovať po svojich. Takto to ide stále dookola. Máme radosť, keď prejdeme v kuse aspoň jeden kilometer. Som naozaj šťastný, keď už za tmy staviame náš ľahučký stan Rock Empire Orbis a s pocitom, že dnešná etapa je za nami, si ľahneme do spacákov. Šťastný som aj preto, že na nás dnes večer zaútočil naozaj veľký kŕdeľ komárov a drobných mušiek. Toto je všeobecne veľký problém Afriky. Komáre a hmyz tu predstavujú naozaj vážne nebezpečenstvo, nakoľko prenášajú najrôznejšie choroby od malárie, cez horúčku Dengue až po žltú zimnicu.

Práve preto veľa času trávime v tričku s dlhým rukávom a nohaviciach. Pred cestou sme premýšľali, aké si so sebou vziať. Potrebovali sme ľahké a priedušné, ale aj odolné, aby vydržali a v náročných podmienkach sa nerozpadli. Nakoniec voľba padla na nohavice švédskej značky Fjällräven, konkrétne model Abisko Shade z nového materiálu G1000 Air. Ten ako jediný z celej rodiny G1000 nie je z výroby voskovaný, skvele preto dýcha. Zároveň však nestráca na pevnosti, a tak znesie aj celkom hrubé zaobchádzanie.

Náročnosť druhej časti cyklocesty nás nezastavila, a tak nakoniec prichádzame do dedinky Jurumeh Koto, kde sa nachádza náš cieľ. Stojí tu škola, v ktorej máme odovzdať bicykle. Opäť nás víta skupina asi päťdesiatich detí. Nadšene sa na nás vrhnú a poskakujú okolo, a to malé ale aj staršie. Vyhľadávame riaditeľa, ktorý nás prevedie po areáli a predstaví nám princípy miestnej výučby. Zaujímavá skúsenosť. Potom odovzdávame bicykle, nejaké darčeky pre deti a pomaly vyrážame ďalej. Čaká nás ďalšia etapa výpravy. Hor sa autostopom do Maroka!

Ďalší deň prekračujeme na juhu Gambie hranice. Sme opäť v Senegale. Trochu sa obávame toho, čo nás tu čaká. Naše doterajšie skúsenosti neboli práve najlepšie. Opak je však pravdou. Zrazu sa nám stopuje relatívne fajn. Za zvezenie nič neplatíme a pomerne rýchlym tempom sa približujeme k hranici s Mauretániou. Za tri dni sme tam, a to aj napriek tomu, že jedného z našich vodičov zadržala policajná hliadka, za jazdy nám upadlo koleso, alebo sme cez niektoré mestá prechádzali na ultra pomalých oslích povozoch. Bol to totiž najistejší spôsob, ako sa prepliesť neprehľadnými a preplnenými ulicami.

Mauretánia pre nás bola veľkou neznámou. Veľa ľudí v Senegale nás pred jej návštevou varovalo. "Táto krajina vám nemá čo ponúknuť. Je nebezpečná a plná zlých ľudí," hovorili. Je to krajina, kde údajne stále operuje teroristická skupina Al-Káida. V pôde leží veľké množstvo pozemných mín a individuálny turizmus sa viac-menej neodporúča. Možno práve preto sme sa do tejto destinácie tešili zo všetkých najviac. Verili sme, že to nebude také zlé, ako sa traduje.

Prvé dojmy zo silne moslimskej krajiny boli však tak nejako rozpačité a svojím spôsobom trochu potvrdzovali slová Senegalcov. Hranicu sme prekročili na potápajúcej sa lodičke a ďalej pokračovali po najrozbitnejšej asfaltovej ceste, po ktorej sme kedy išli. Miestami mizla v nánosoch saharského piesku. Cestu sem tam lemovali riedko osídlené dedinky bez jedinej spevnenej príjazdovej cesty. Chcel si do dediny, musel si prekonať piesok. Samostatnou kapitolou bolo hlavné mesto Nuakšott plné stoviek pojazdných aj nepojazdných vrakov najrôznejších áut. Symbolické bolo, že kamión, ktorým sme do mesta prišli, sa na poslednom kilometri rozbil a už sa nerozbehol. Zaujímalo by ma, či pri ceste stojí dodnes.

Dlho sme sa v meste nezdržiavali. Ešte večer sme sa presunuli hlbšie do Sahary. Naším cieľom bolo malé mestečko Choum, ktorým každý deň prechádza možno najdlhší nákladný vlak na svete. Tento viac ako trojkilometrový kolos dopravuje do pobrežného mesta Nouadhibou železnú rudu. Keď už sme tu, musíme sa jednoducho zviezť. Čakanie na železného obra sme si krátili poznávaním miestnych obyvateľov. Rozhodne neboli takí nebezpeční, ako sme počuli. Naopak boli veľmi fajn a k turistom celkom ústretoví. To isté platilo aj o vodičoch, ktorých sme stopli.

Vlak skutočne do Choumu prišiel. Natešene sme naskočili do vagónu plného rudy a vyrazili. Takmer ihneď nás zavalil piesok a prach, ktorý vlak čeril. Nič príjemné! Prvá časť cesty prebiehala za tmy. Keď opadla naša eufória, schúlili sme sa na tvrdých kameňoch a snažili sa aspoň trochu spať. Zima a neskutočný rámus nám dovolili zaspať maximálne hodinu. Čo čert nechcel, zaspali sme najdôležitejší okamih cesty. Vlak zastavil a odpojil časť vagónov, vrátane toho nášho. Neskôr sme sa dozvedeli, že sa do nich dostal piesok a stali sa ťažko pojazdnými. Mašina nám ušla a my sme zostali uprostred Sahary bez pojazdného dopravného prostriedku. Celkom veľký problém sa našťastie pomerne rýchlo podarilo vyriešiť. V diaľke vidíme nejaké budovy. Vydávame sa k nim s úmyslom požiadať o pomoc. Než k nim dôjdeme, začujeme v diaľke vlak!

„Ten musíme stopnúť,“ kričíme na seba v panike a rozbiehame sa. Mávame rukami, reveme tak silno, až nemôžeme chytiť dych, a dúfame. Nič iné nám v momente, keď okolo nás prešla mašina so strojvodcom nezostáva. Ubehne niekoľko sekúnd a vlak naozaj zastavuje! S nadšením, že sa nám podarilo stopnúť nákladný vlak, vyhadzujeme do vagónu naše batohy a nasadáme. Za ďalších asi 7 hodín sme pri oceáne v meste Nouadhibou. Hranice so Západnou Saharou už máme takmer nadohľad.

Je na čase, do konca výletu nám zostávajú 3 dni a pred nami je cesta dlhá asi 1800 kilometrov. Musíme do toho celkom dosť šliapať. Najprv sa ale pomerne dlho zdržiavame na hraniciach a potom aj pri samotnom stopovaní. Pripadá nám, ako by zrazu všade okolo nás došli autá. Nič nejazdí. Čakáme napríklad aj dve hodiny na vodiča, ktorý nás popovezie. Napriek tomu sa ale za dva dlhé dni dostávame až do Marakeša, cieľa našej cesty. Máme ešte jeden deň k dobru. Je čas aj na nákup nejakých darčekov domov a ochutnávku miestnych dobrôt. Pri záverečnom marockom čaji zhodnocujeme výlet a usudzujeme, že to stálo za to! Obaja sa do Afriky určite zase s chuťou pozrieme.