Pacific Crest Trail – diaľková trasa, na ktorej nájdete slobodu aj seba samého

Pacific Crest Trail je diaľková trasa na západe USA, ktorá vedie z Mexika ku kanadským hraniciam. So svojou dĺžkou 4265 kilometrov sa tiahne cez Kaliforniu, Oregon a Washington. Je veľmi rozmanitá, vďaka čomu si užijete púšť s kaktusmi, vysoké hory aj hlboké lesy. Poďte sa so mnou aspoň na chvíľu ponoriť do jednoduchého, ale o to intenzívnejšieho života na traile.

Ležím pod holým nebom a nad sebou mám mliečnu dráhu. Na obzore sa ešte neznateľne rysuje obrys vulkanickej hory Mount Adams. Je to nepochybne najkrajšie miesto na spanie, ktoré som na Pacifickej hrebeňovke mala. Som šťastná, som slobodná. Toto sú práve tie chvíle, pre ktoré stojí za to prejsť aj tisíce kilometrov.

KÚZLO DIAĽKOVÝCH TRÁS

Na otázku, prečo vyrážam na diaľkové traily, nedokážem jednoznačne odpovedať. Aj keď jej rozumiem. Zdá sa trochu nezmyselné vydávať sa na niekoľko mesiacov do miest, kde je horúco, zima a mokro. Kde každý deň musíte prejsť mnoho kilometrov do strmých kopcov, nosiť na chrbte ťažký batoh a o smäd a hlad mnohokrát tiež nie je núdza. Prečo teda podstupovať všetko to nepohodlie? Nie je jednoduchšie ležať doma na gauči a o takých dobrodružstvách si len čítať? Jednoduchšie rozhodne áno. Ale ten pocit, keď vyleziete hore a otvorí sa vám pohľad na okolité kopce, údolia a trblietavé jazerá, v pohodlí domova jednoducho nezažijete. A diaľková trasa vám toto umožní v úplne dostačujúcej miere. Len si predstavte, aké by to bolo po týždni vašej klasickej dovolenky vedieť, že týchto týždňov vás čaká napríklad ešte dvadsať? Neznie to skvele?!

TRI ROKY ČAKANIA

Kým som sa ja osobne vydala na Pacific Crest Trail, niekoľko rokov to trvalo. K rozhodnutiu pokúsiť sa zdolať tento thru-hike (trasa, ktorá sa ide od začiatku do konca a meria minimálne 500 míľ) som dospela v roku 2018. Keďže príprava vyžaduje veľa času, rozhodla som sa vyraziť o dva roky neskôr v roku 2020. Netreba nijako obšírne vysvetľovať, prečo som tento rok nevyrazila. Odklad som sa rozhodla využiť na to, aby som lepšie spoznala seba, svoje vybavenie a nazbierala skúsenosti na európskych chodníkoch. Vďaka tomu som sa cítila viac pripravená. Verila som, že to zvládnem. Na konci apríla 2022 som nakoniec sedela v lietadle, ktoré ma viezlo v ústrety môjmu do tej doby najväčšiemu dobrodružstvu.

NIKDY NIE STE SAMI

Vyrazila som bez parťáka, len sama za seba. Mnohých tento fakt zaskočil. Otázke, či sa ako samotná žena nebojím, som musela čeliť pomerne často. V skutočnosti ale na Pacifickej hrebeňovke človek nikdy nie je sám. Vďaka svojej popularite sa na tento trail vydáva niekoľko tisíc ľudí ročne. Netreba sa ale obávať preľudnenosti. Vyššia koncentrácia ľudí je predovšetkým pri zdrojoch vody a na miestach vhodných na stanovanie. Cez deň sa môže stať, že stretnete len pár vám podobných. Je už len na vás, či vytvoríte trail family (skupinu hikerov, ktorí idú dlhší čas spoločne) alebo budete tráviť väčšinu dňa len so svojimi myšlienkami.

Chodník, ktorý vás sám vedie

Dobrá správa pre tých, ktorí nie sú obdarení orientačným zmyslom, je tá, že je veľmi ľahké trail sledovať. Značenie je veľmi sporadické, ale väčšinou je tam viditeľná len jedna cestička a v prípade ojedinelých rázcestí vás nasmeruje ukazovateľ. V orientácii vám tiež pomôže aplikácia FarOut, bez ktorej sa skoro nezaobídete. Nielen že je v nej mapa, ale nájdete v nej mnoho užitočných informácií týkajúcich sa vzdialeností, vodných zdrojov a taktiež miest vhodných na postavenie stanu. Všetko je aktuálne vďaka komentárom, ktoré tam vkladajú ľudia idúci chodník rovnako ako vy.

BUĎ teplo, ALEBO ZIMA, NIČ MEDZI

Začiatok celého PCT je na dohľad mexickej hranice pri ikonickom monumente, pri ktorom sa nikto nezabudne odfotiť. Nasledujúci úsek vedie púšťou. Nie je to púšť, akú si pravdepodobne predstavíte. Piesočné duny by ste tu hľadali márne. Napriek tomu sa pripravte na neuveriteľné teplo, sucho a na niektorých miestach vám budú robiť spoločnosť aj kaktusy. Paradoxné je, že cez deň z vás leje pot a v noci si obliekate páperku. Rozdiely teplôt sú extrémne. Zaujímavé je, že vás tu nečaká nič medzi. Buď horúco, alebo zima. Treba na to myslieť najmä v súvislosti s výberom správneho vybavenia. Počas chladných nocí som bola rada za svoj trojsezónny spacák. Naopak cez deň som sa musela chrániť pred slnkom nielen opaľovacím krémom. Nevyhnutné bolo tričko s dlhým rukávom a UV ochranou, klobúk a slnečné okuliare.

Voda nad zlato

Prvý mesiac človek rieši vodu neustále. Zlé plánovanie vodných zdrojov by mohlo dopadnúť fatálne. Je úplne nevyhnutné vedieť pri naberaní vody, kde je ďalší. Treba brať do úvahy, že v horúčave človek pije podstatne viac ako za normálnych okolností. Spotreba vody sa často vyšplhá na 7 litrov za deň. Spoľahlivosť konkrétnych zdrojov sa veľmi líši. Preto je vhodné počítať aj s istou rezervou a nejsť so zásobou úplne na doraz. Zo začiatku filter, bez ktorého sa tu samozrejme nezaobídete, dostane poriadne zabrať. Na priezračné potôčiky si peknú chvíľu počkáte. Niekde by ste sa v danej vode nechceli ani umývať, nieto ešte ju piť. Ale nemáte na výber. Často si spomeniete na vodovodný kohútik u vás doma. Začnete si vážiť maličkostí.

POD ŠIRÁKOM SOM DOMA

Prvý mesiac a pol som na PCT spala iba pod širákom. Prialo mi počasie, vôbec totiž nepršalo. Bola som ale výnimkou. Väčšina ostatných hikerov dala prednosť stanu. Spanie pod holým nebom má mnoho výhod. Po celodennej chôdzi som si večer s vďakou vybrala možnosť iba si nafúknuť karimatku a tú položiť na tyvek (hydroizolačná fólia používaná v stavebníctve). Už zostávalo len vybaliť spacák a ležanie bolo pripravené. Navyše som sa vďaka plachte stanu nepripravila o výhľad na hviezdnu oblohu.

Mount Whitney V BEŽECKÝCH TOPÁNKACH

V Kennedy Meadows znel pri mojom príchode potlesk. Pri tomto ikonickom drevenom obchode boli vítaní všetci, ktorí došli až sem. Za týmto potleskom sa skrývalo mnoho. Znamenalo to, že za sebou máme cez 1 100 kilometrov púšťou a zároveň aj to, že sa pred nami týči Siarra Nevada s najvyššou horou USA (okrem Aljašky) Mount Whitney. Po pár dňoch odpočinku som vyrazila s bear kanistrom (nádoba odolná proti medveďom, ktorá je v tomto úseku povinná) a jedlom na viac ako 8 dní. Čakali ma hory, ktoré boli na niektorých miestach pokryté snehom, jazerá lákajúce na kúpanie a predovšetkým nekonečné stúpanie a klesanie. Hneď na zoznámenie som za svitu mesiaca vyrazila na Mount Whitney. Vďaka tomu, že tento rok bolo podpriemerné množstvo snehu, som nemusela niesť cepín a nesmeky zostali nepoužité v batohu.

Východ slnka vo výške 4421 metrov nad morom bol skutočne impozantný. Sedela som zababušená v spacáku a s ďalšími čakala, až sa žltý kotúč vyhupne nad okolitými štítmi. Bola to moja prvá štvortisícovka a zvládla som ju v bežeckých topánkach. Toto vybavenie je na PCT veľká téma. Mať také topánky, z ktorých nemáte pľuzgiere ani natiahnutú achilovku, je neskutočne dôležité. Len málo vecí vám dokáže znepríjemniť takúto cestu, ako sú nevyhovujúce topánky. Ľahké trailové topánky boli jasnou voľbou. Nedokážem si v žiadnom prípade predstaviť absolvovať tento chodník v turistických topánkach, hoci náročnosť niektorých vysokohorských sekcií by mohla k tejto variante zvádzať.

PRVÉ STRETNUTIE S MEDVEĎOM

Vďaka už spomínanému menšiemu množstvu snehu mi Sierra Mountains nedali zabrať tak, ako by v opačnom prípade mohli. So snehom úzko súvisí aj brodenie riek, ktoré je tu považované za veľmi nebezpečné. Toho som našťastie bola ušetrená a bez akýchkoľvek komplikácií som sa dostala cez veľké množstvo horských priesmykov až do severnej Kalifornie. Tá ma privítala opäť teplom, nedostatkom vody a tiež tu došlo na prvé stretnutie s medveďom. Sledovala som ho v nemom úžase, čo nie je správna stratégia ako sa pri stretnutí s týmto ohromným tvorom správať. Našťastie on o mňa naopak záujem nejavil a po chvíli si to znudene zamieril z chodníka späť do lesa.

Dixie fire

Bohužiaľ Pacifická hrebeňovka nie je len o krásach prírody. Neodmysliteľnou súčasťou sú aj lesné požiare, ktoré sa ani tomuto chodníku nevyhnú. Jeden z najrozsiahlejších bol Dixie Fire, ktorý v severnej Kalifornii vyčíňal predchádzajúci rok. Kvôli nemu som prechádzala týždeň viac či menej zhoreným lesom. Presne povedané zvyškom lesa. Tento úsek považujem za najnáročnejší, čo sa týka psychiky. Vyše 200 kilometrov rozpálenou krajinou, kde vám robia spoločnosť len do čierna obhorené kmene stromu, na povznesenej nálade veľmi nepridajú. Predsa len tu bolo niečo, čo na chvíľu zahnalo chmúry. Postaral sa o to pätník značiaci polovicu cesty. S každým ďalším krokom som to mala bližšie do Kanady namiesto do Mexika.

KEĎ PLÁNY NEJDÚ PODĽA VAŠICH PREDSTáV

Nech sa už snažíte plánovať najlepšie ako viete, niekedy to holt nevyjde. A vám nezostáva nič iné, len to prijať tak, ako to je. Ráno nenaznačovalo žiadny nečakaný zvrat. Po raňajkách som vyrazila a oparom na okolitých kopcoch som sa nenechala nijako znervózniť. Pochyby sa dostavili v momente, kde som stretla chlapca idúceho proti mne. Informoval ma, že sa vracia, pretože niekoľko desiatok míľ pred nami na traile horí. Informáciu nebolo možné nijako overiť, pretože nebol ako už tradične žiadny telefónny signál. Malo to byť ešte ďaleko, a tak som sa rozhodla pokračovať. Na prehodnotenie tohto zámeru som došla po stretnutí s ďalšou skupinkou, ktorá sa rozhodla tiež vrátiť k ceste, od ktorej som ráno odchádzala. Odtiaľ nás odviezli trail angels (ľudia, ktorí nezištne pomáhajú hikerom) do mestečka, kde som sa ešte s jednou kamarátkou rozhodla prenocovať.

Cesta na sever

Po dlhom zvažovaní sme sa rozhodli dostopovať na juh Oregonu. V severnej Kalifornii nebolo možné kvôli požiaru pokračovať. Bolo to deprimujúce. Tri mesiace sme šli Kaliforniou a prechod hranice s Oregonom mal byť ďalší významný míľnik. Nedalo sa ale nič robiť. Náš zámer pokračovať Oregonom nám prekazili ďalšie tri uzávierky kvôli požiarom. Ako najlepšie rozhodnutie sa nám v danej chvíli zdalo chytiť stop a vyraziť ešte ďalej na sever, kus na juh od Washingtonu.

PRIŠIEL ČAS NA TRAILOVÚ RODINU

Táto patália s požiarmi sa zaslúžila o to, že som sa dala dokopy ešte s dvoma Češkami a vytvorili sme skvele fungujúcu trailovú rodinu. Bola to príjemná zmena po niekoľkých mesiacoch samoty. Rozhodli sme sa, že Washington prejdeme spolu. Vďaka tomu sme si užili mnoho srandy. Český humor mi chýbal a teraz som si ho mohla užívať v skutočne vysokej miere.

VYSOKÉ HORY A TYRKYSOVé JAZERA, ČO VIAC SI PRIAŤ

Washington nás uchvátil. Oproti Sierra Mountains boli hory viac zelené. Navyše o impozantnosť sa postaralo aj niekoľko solitérne stojacich hôr vulkanického pôvodu. Keďže sme v týchto miestach boli zhruba o mesiac skôr, než by sme boli, keby k žiadnym požiarom nedošlo, mohli sme zvoľniť. Nemuseli sme sa naháňať vďaka hrozbe skorého príchodu zimy, ktorú musel človek za normálnych okolností brať do úvahy. Mohli sme si dovoliť stráviť čas kúpaním pri veľkom množstve jazier, zbieraním čučoriedok a menšou porciou denných kilometrov. Neubránili sme sa myšlienke, že komplikácie s požiarmi mali aj svoje kladné stránky.

AKO SOM NEDOŠLA NA KANADSKÚ HRANICU

Bohužiaľ sme museli tento názor trochu prehodnotiť. Informácia, že kvôli ďalšiemu požiaru je znemožnené dôjsť ku kanadskej hranici, nás kruto zasiahla. Dúfali sme v zlepšenie a prípadné znovuotvorenie, to sa ale nekonalo. Znamenalo to, že sme museli necelých sto kilometrov pred Kanadou skončiť. Bolo to skutočne mrzuté, ale príroda nám dala jasne najavo, ako málo toho proti nej zmôžeme, keď ukáže svoju temnú stránku, akou sú lesné požiare.

čo povedať na záver?

Nakoniec sa mi podarilo aj napriek všetkým ťažkostiam prejsť cez 3 600 kilometrov. A ten zvyšok? Aspoň mám zámienku sa sem ešte raz vrátiť. Pacific Crest Trail bude už navždy v mojom srdci. Získal si ma jednoduchosťou života, ktorý som na ňom mohla viesť, slobodou, ktorú som si mohla užívať vyše päť mesiacov a samozrejme krásnou prírodou.