Stopom do bývalého gulagu Vorkuta
Marek Žampach
5 minut čtení
Stopom cez poriadny kus Ruska až za polárny kruh? Pre mnohých úplná šialenosť, pre nášho kamaráta Máru z HUDY Pardubice ideálna dovolenka. Prečítajte si, čo všetko na ceste do bývalého sovietskeho gulagu, sibírskeho mesta Vorkuta, zažil!
„Potrebujem 1 liter benzínu,“ hovorím s úsmevom chlapíkovi na benzínke a mávam fľašou od benzínového variča Soto StormBreaker, ktorý som pre svoju cestu na sever do polárneho Ruska zvolil. Chlapík krúti hlavou a naznačuje, že 1 liter benzínu mi určite nedá. „Ja ho kúpim,“ ukazujem na svoju peňaženku. „Nechcem ho zadarmo!“ „Nie, nie.“
Všetko sa mení až v momente, kedy dávam niekoľko desiatok rubľov chlapíkovi do vrecka. Zrazu držím v ruke fľašu od variča plnú benzínu. Rusko ma víta! Toto bola však prvá a jediná situácia, kedy si niekto povedal o úplatok, alebo ma nejakým spôsobom chcel pripraviť o peniaze. Na svojej ceste som naopak spoznal veľmi milých a láskavých ľudí, ktorí z mojej cesty autostopom do Vorkuty urobili jeden obrovský zážitok.
Z Moskvy rovno do gulagu
Stopovať začínam za Moskvou na solídne frekventovanej diaľnici. Včera som sa na hosteli bavil s niekoľkými cestovateľmi o cieli mojej cesty. Nechápali, prečo tam idem. "Veď si hovoril, že tam nič nie je! V Rusku je toľko krásnych miest a ty ideš do bývalého gulagu!" „Je to zaujímavé dobrodružstvo,“ odpovedám. Všetci krútia hlavou. Jeden ruský cestovateľ na to hovorí, že vôbec netuší, kde tá Vorkuta je. Vraj niekde hore v Rusku. Prší, všade bahno a blato. Dve hodiny mávam na autá a čakám, kým mi niekto zastaví. To bol zase nápad! Nakoniec sa posuniem asi 20 km a stojím na podobnom mieste ako pred chvíľou.
Jediná zmena spočíva v tom, že okolo mňa autá už nefrčia, ale len lenivo poskakujú a smrdia mi pod nos. Je zápcha. Prechádzam okolo nich a svojou ceduľou ukazujem, že chcem ísť smerom na Jaroslavľ. Žiadna reakcia, a tak po chvíli vyskakujem na betónový pilier, aby som bol vidieť, a rozohrám veľkú stopársku hru. Mávam na autá a na všetky sa smejem. Evidentne tým znudených vodičov dosť bavím, pretože netrvá dlho a už sa veziem s Valentinom a Viktóriou. Cesta prebieha tak nejako po rusky. Jedno pivo, druhé, vodka. Rozbehnutú zábavu ukončí až debata o hokeji. „Jaromír Jágr!“ "Hej, áno. Vy máte zase Sergeja Ovečkina."
Ticho. Hneď mi dochádza prečo. Ou, toto sa veľmi nepodarilo, škrípem zubami a nenápadne hľadám kľučku od dverí. Už sa vidím, ako urýchlene vyskakujem z idúceho auta. Áno, viem, že slávny ruský hokejista nie je Sergej ale Alexander. Stúpajúca hladina alkoholu ale spôsobila, že mi pusa hovorila rýchlejšie ako mozog. Toto by sa práve v Rusku vyplatiť nemuselo. Všetko sa nakoniec našťastie priateľsky urovná a ja neskoro večer neďaleko benzínky staviam stan Rock Empire Orbis. Ten sa mi osvedčil už na minulej ceste, a tak nebolo pochýb, že so mnou pôjde aj do Ruska.
ZIMA SA HLÁSI O SLOVO
Ďalší deň prebieha v podobnom duchu. Vždy pomerne dlho čakám na auto, čo ma vezme, ale keď už niekto zastaví, je to väčšinou zážitok. Dosť často mi prší. Som rád za novinku pre budúcu zimu, bundu Yungay od českej značky Direct Alpine, v ktorej som vo vlhkom počasí aj bez použitia goretexovej vrstvy schopný parádne fungovať. Bunda je plnená suprovým vláknom Climashild Apex. Vďaka tomu má super loft a naozaj veľmi solídnu vlastnosť rýchloschnutia. Na povrchu má Yungay Pertex, konkrétne Quantum Air - super materiál proti vetru ale aj vlhku. Keď už ale bunda začala predsa len navĺhať, behom chvíle následne v aute vyschla. To bola rozhodne veľká výhoda oproti použitiu klasickej páperky. Dážď, prípadne chumelenie, som teda nemusel nijako riešiť a svoju goretexovú bundu som celú cestu ťahal zbytočne. Tepelný komfort bol pri Yungaye tiež veľmi dobrý. V kombinácii s termobielizňou od Devoldu mi naozaj nikdy počas výpravy nebola zima.
Za dva dni prichádzam do mesta Syktyvkar. Tu už panuje klasická ruská zima. Teda aspoň čo sa týka snehu. Kompletne zasypané autá a miestami poloprešliapané chodníky navodzujú skoro až rozprávkovú atmosféru. Tú síce možno trochu kazia opadané a plesnivé komunistické paneláky, ale to je asi len uhol pohľadu. Mne sa tu veľmi páči, kvôli tomuto som sem išiel. Len tá teplota by mohla byť trošku nižšia.
Noc v kostole
Idem sa prejsť do miestneho kostola. Dávam sa do reči so staršou ženou, čo odštartuje sériu celkom vtipných príhod. Dostanem slepačiu polievku, ktorá je rovnako dobrá ako Adventure Menu, ktorým sa inak na ceste stravujem. Chvíľu na to sa ubytovávam vedľa v miestnosti, v malom kamrlíku pre pútnikov. Netrvá dlho a poskytujem milej slečne rozhovor o mojej ceste do Ruska. Rozumieme si každé druhé slovo, a tak nechcem domýšľať, čo všetko budem v rozhovore rozprávať. Ihneď po rozhovore za mnou významne príde chlapec a pýta sa ma, či by som sa s ním mohol porozprávať, že už päť rokov nehovoril s cudzincom osobne anglicky. OK, ideme na to! Rozhovor našťastie nezabieha do veľkých detailov, a tak môžem ísť okolo desiatej konečne spať, ďalší deň mám totiž za cieľ uraziť ďalších asi 600 km do mesta Pechora. Sever sa už pomaly blíži.
Vstávam skoro a pokračujem v stopovaní. Snehu stále pribúda. Pri ceste sa koľkokrát brodím nahrnutými závejmi, čo nie je veľmi príjemné. Našťastie som pre túto cestu zvolil snehule Buxton od kanadskej firmy Sorel, ktoré som ocenil hlavne pri dlhom vyčkávaní. Stáť v mraze na mieste nie je z hľadiska tepelného komfortu veľmi fajn. Musím ale povedať, že mi v nich bola zima iba raz, to keď mi do nich mojou hlúposťou napadal sneh, ktorý sa neskôr roztopil a urobil v nich kaluž. Inak obstáli na výbornú.
ČIARA CEZ ROZPOČET
Cesta sa pomaly mení, už nie je pretiahnutá a silno sa chumelí. Do toho padá tma a ubúdajú autá. Tak nejako vyzerá môj príchod do mesta Pechora. Tu som už naozaj na severe, tu už končia cesty a začínajú tzv. zimníky. Špeciálne cesty, ktoré sú v prevádzke iba v zime a po ktorých sa preháňajú hlavne upravené zimné nákladiaky. Iná cesta autom do Vorkuty neexistuje. To je môj hlavný cieľ cesty. Chcem na tomto zimníku stopovať. Všetko je ale inak.
Leonij, ktorý ma dovezie do Pechory, mi pomáha zisťovať informácie. Dozvedám sa zlú správu – zimníky nie sú v tejto chvíli v prevádzke. Je najteplejšia zima, čo tu kedy bola! Sakra! Nehodlám sa však tak ľahko vzdať. Behám po meste a náhodne sa pýtam ľudí, či majú informácie o zimnej ceste do Vorkuty. Komunikácia nie je ľahká, nikto tu nevie anglicky. Som trochu za exota! Výsledok je ale viac ako jasný. Zimníky sú jednoducho zatvorené. Nezostáva mi nič iné ako poslednú časť cesty prejsť vlakom. Ešte v ten večer tak nastupujem a cez noc prechádzam ruskú polárnu tundru.
PONURÉ HORNICKÉ MESTO
Ráno som tu. Môj hlavný cieľ je dosiahnutý, aj keď nie s takou radosťou, akú som očakával. Napriek tomu sa tu zdržím dva dni a pozorujem ťažký život miestnych. Vorkuta, asi šesťdesiattisícové polárne mesto, má silne depresívny nádych. Celkom iste pramení z toho, že bolo vystavené na zvyškoch hrozivého gulagu, ktorý tu bol založený niekedy okolo roku 1930. Teploty tu mnoho mesiacov dosahujú hlboko pod bod mrazu, a tak niet divu, že mnoho prevažne mladých ľudí, odchádza preč.
Veľká časť mužov, ktorí tu ostali, pracuje v neďalekých baniach na uhlie. Je to ťažká a nebezpečná práca, o čom vypovedá aj to, že pred niekoľkými dňami zahynula pri výbuchu dvojica baníkov. Počas prehliadky Vorkuty a okolia som dokonca narazil na ich pohreb, ktorý sa konal v neďalekej dedinke. Nič príjemné! Na druhú stranu Vorkuta nebola len chladné a depresívne miesto. Prechádzať v marci zasneženými ulicami a pozorovať osvetlenú vianočný stromček je možné snáď iba tu.
KONEČNE OTVORENÉ ZIMNÍKY
O dva dni je čas posunúť sa ďalej. Znovu sadám na vlak a prechádzam pohorie Ural. Prichádzam do mesta Labytnangi. Hneď na mňa dýchne iná atmosféra. Na prvý pohľad sa zdá tak nejako bohatšie a čo je hlavné, sú tu otvorené zimníky! Hneď plánujem svoje ďalšie dni. Vydať sa autostopom do tundry za kočovnými pastiermi sobov mi príde ako ideálny nápad!
Je večer, staviam stan na brehu zamrznutej rieky Ob. Konečne celkom prituhlo, a tak môžem naplno otestovať spacák, ktorý som pre túto cestu zvolil. Ide o model Mammut Protect Down Bag -18 °C. Poriadny drvič mrazu do ultra chladných podmienok. Vďaka kačaciemu periu s výbornou plnivosťou 700 cuin má spacák veľmi solídnu váhu (1700 g bez kompresného vaku) a veľkosť v zloženom stave. Veľmi som ocenil predný zips, vďaka ktorému sa dala dobre regulovať teplota, alebo užívateľsky príjemné bočné otvory pre ruky. Testovanie spacáku v ruských podmienkach bolo pomerne komplexné, a tak o ňom do budúcna napíšem samostatnú recenziu.
NEČAKANÝ ZÁVER CESTY
Spokojne sedím pred stanom, padajú na mňa drobné snehové vločky a popíjam lahodne vychladenú vodku. Neďaleko šteká pes a po Obe sa pohybuje dvojica svetiel z nejakého auta, ktoré práve prekonáva túto obrovskú zamrznutú rieku. Inak ticho. Jednoducho pravá ruská idylka a ja si ju užívam. Tá ale zrazu končí, a to oveľa rýchlejšie, než by som si prial.
Prichádza mi správa z Českej republiky. Situácia ohľadom koronavírusu sa tam každým dňom zhoršuje a mne reálne hrozí, že ak to okamžite neotočím, nedostanem sa domov. Stojím pred ťažkým rozhodnutím, či sa vrátiť, oželieť pastierov sobov a moje vysnívané stopovanie na zimníku alebo riskovať nemožnosť návratu domov.
Keď ďalší deň večer pozorujem z výšky polárnu krajinu pod sebou a letecky sa uberám smer domov, viem, že som sa rozhodol dobre. Nie každá cesta vyjde tak, ako ju človek naplánuje. Niekedy je potrebné priznať porážku a tešiť sa z toho, čo ti výprava dovolila prežiť. Tá neistota toho, čo zažiješ a nezažiješ je na cestovaní predsa to najlepšie.
Marek Žampach
Mára je nadšený cestovateľ, ktorý sa s obľubou posúva s natiahnutou rukou a vztýčeným palcom. Stopom prešiel poriadny kus sveta. Zviezol sa na všetkých možných i nemožných dopravných prostriedkoch, nákladným vlakom počnúc, oslom ťahaným povozom končiac. Cestovanie často kombinuje so svojim ďalším koníčkom, ktorým nie je nič iné ako behanie.
Prečítaj si aj ďalšie články z Márovho pera:
Marek Žampach
