Tatranský trojboj

Času nie je nikdy dosť. Ale to je len výhovorka – ide len o to odhodlať sa kopnúť do vrtule. Naplánovali sme s Grohovic súrodeneckým tímom (Radar a Karolína) dvojdňový rýchly výpad do Vysokých Tatier. Prvý deň vyliezť naľahko Birkenmajerovou cestou na Kežmarský štít, prejsť Vidlový hrebeň na Lomnický štít, zostúpiť, prespať a ďalší deň si dať Gerlach ako povinnú položku. Musí nám stačiť deň a pol, viac času nemáme, a navyše sa má pokaziť počasie.

Takže vo štvrtok po práci zábava – vyrážam z najnižšieho miesta ČR smer najvyššie miesto na Slovensku okolo štvrtej poobede. Vo Vrchlabí naberám Radara s Karolínou (mali na balenie o dve hodiny viac, ale zase ešte musíme absolvovať spoločenskú návštevu u príbuzných – vyťažili sme z toho večeru z grilu) a so začínajúcim súmrakom otáčame auto na východ a ideme rovno až do Tatranskej Lomnice, kde o druhej ráno v kľude a mieri líhame vedľa auta dospať noc. Nemusíme vstávať extra skoro, pretože sa chceme priblížiť lanovkou na Skalnaté pleso; a tá ide až o deviatej.

BirkenmajerOm na Kežmarák

Ráno prebaliť naľahko (lezečky nakoniec ostávajú v aute, a naozaj neboli potrebné), vystáť rad na lanovku a okolo desiatej už vybaľujeme pod stenou. (Rada - choďte na záchod včas. Lanovka na Lomničák jazdí skoro priamo nad stenou a fakt sa nie je kam schovať). Radar ťahá prvé dĺžky bez problémov, je to relatívne jednoduché lezenie v pevnej skale, počasie v pohode, idylka. Birkenmajer nie je nejaká jasná jednoznačná línia a v stene sa tu a tam nájdu najrôznejšie staré skoby, ktoré sa vás snažia zmiasť, ale s orientáciou nemáme problém. Aj pred časom boli do cesty osadené nové istiace body (klasické nity), ktoré nám vždycky potvrdia správny smer. Niekde vo štvrtej piatej dĺžke sú síce vypadané kamenné bloky, takže nás čaká trochu hľadania a traverz do správneho smeru, ale to je asi jediné zdržanie. Keď sa cesta priblíži k Obrovskému kútu (výrazný neprehliadnuteľný žľab na ľavej strane cesty), je už v podstate pokosené, terén zľahne a lezieme už súbežne v rýchlom tempe. Na vrchole Kežmarského štítu sme zospodu za dve a pol hodiny, máme krásny čas.

Vidlový hRebeŇ: zuby na tatranskEJ pÍle

Z vrchu vidíme krásnu líniu Vidlového hrebeňa, našu ďalšiu trasu. Je to pás strmých vežičiek tiahnuci sa z Kežmaráku na západ, až na Lomnický štít, krásne exponované pásmo žulových hrotov s výhľadmi na obidve strany, pre nás dnes ešte okorenené tým, že na južnej strane sa valia mraky a vidíme prd a na severe v Medenej doline a Doline Zeleného plesa majú leto ako na pohľadnici. Po rýchlej desiate sa natešene púšťame do zdanlivo nekonečného jojovania po žulových vežičkách. Pár pasáží je relatívne obtiažnych, ale Radar neváha a na druhom konci lana je cesta bezpečná a pohodlná. Je to veľká zábava, hore, dole, hore, dole, traverzy, dve zlaňovania, chôdza aj lezenie, nekonečná rozmanitosť žulového labyrintu.

Cestou prekonáme aj niekoľko výraznejších vrcholkov (najvyššia je Veľká vidlová veža), ale sú to vlastne len vyššie zuby na krásnej tatranskej píle. Užívame si lezenie, takže sme skoro až sklamaní, keď poobede za ďalšou kamennou hradbou vykukne zábradlie vyhliadky na Lomnickom štíte. Posledný úsek sme pod drobnohľadom turistov s napriahnutými objektívmi mobilov, takže musíme zastrčiť brucho a tváriť sa drsne . Trochu nám koniec hrebeňa kazí len to, že sa k vyhliadke dolieza trávnatým svahom pokrytým odpadkami. 

Sme hore, je päť hodín, Vidlový hrebeň nám trval v ideálnych podmienkach a pohodovom tempe 4 hodiny. Turisti vykrikujú obdivné frázy, potľapkávajú nás po pleciach a fotia sa s nami, takže po piatich minútach slávy celí červení, radšej rýchlo utekáme cez zábradlie na druhej strane. Zostupujeme normálkou, sme síce naviazaní a zodpovedne sa na pár ťažších úsekoch doisťujeme, ale je to už relatívne pohodový terén. Pobolieva ma trochu noha, tak beriem batohy do lanovky a Radar s Karolínou si to dole pre radosť zbehnú, za slabé dve hodinky sme všetci z vrcholu Lomničáku na parkovisku pri aute.

Na noc sa presúvame do príjemného kempu RIJO v Tatranské Lomnici. Rozumné ceny, fajn prevádzkovatelia, pekné sociálne zariadenia, vynikajúce halušky. Sme leniví vyťahovať stan, takže staviame prístrešok pozostávajúci z hrdzavého plotu, (zatiaľ) nehrdzavého auta a Tarpu. Po sprche, večeri a krátkom pokeci v bufete ideme spať. Zajtra vstávame za svitania smer vrchol Slovenska.

NAjvyšší bod Slovenska: Gerlachovský štít

Gerlach sme si chceli odškrtnúť v denníčku a dúfali sme v nejakú „nenormálnu“ trasu (Martinovku, Gipsyho ferratu...), ale nakoniec to nedopadlo a ideme tú najklasickejšiu klasiku cez Velickú próbu. Je to po včerajšom dni v opustených horách zážitok z iného sveta – už oficiálna preprava k Sliezskemu domu v preťaženej otlčenej dodávke a následný vláčik mnohých skupiniek horských vodcov so svojimi klientami naznačuje, že tu určite sami nebudeme. Ale ako ľudia, tak aj vodcovia sú sympaťáci, a tak sa s tým zmierujeme celkom ľahko.

Túra na Gerlach normálkou nie je technicky nijak náročná, povinnosť mať horského vodcu skôr vychádza z toho, aby bola najvyššia Slovenská hora trochu chránená pred davmi a aby sa odfiltrovali úplní zúfalci v plátenkách a lodičkách. I tak je vidieť veľký rozdiel v zdatnosti jednotlivých skupiniek a aj jednotlivcov v nich. Na vrchole sme o 10 doobeda, od Sliezskeho domu teda pohodovým, ale nelenivým tempom cca 3 hodiny. Rad na fotku s vrcholovým krížom s ľahkým srdcom vynechávame a zostupujeme klasicky cez Batizovskú dolinu. To už je vyložene vyklusávacia časť výletu, ešte kúsok skál, ale potom lúky, kamzíky, pleso, turistická značka. Potom už len slovenská kofola pri čakaní na najväčší adrenalín tohto dňa – cestu dole dodávkou s podozrivými brzdnými zvukmi a prejavmi - a o druhej už sedíme v aute späť domov.

ZhrnutIE

Birkenmajerova cesta na Kežmarský štít a následne Vidlový hrebeň na Lomnický štít je nádherná celodenná túra pre skúsenejších horalov, za dobrých poveternostných podmienok nezáludná, ale chce to mať skúseného šéfa (pre nás Radar na 100%) a mať trochu pokročilejšie znalosti lezenia a pohybu v horách. Môže potrápiť s orientáciou. Lezecké úseky boli tak do obtiažnosti 5 (stupnica UIAA) a nikdy to neboli dlhé súvislé pasáže vážnejšieho lezenia, skôr pár krokov k prekonaniu obtiažnejšieho miesta. Birkenmajerova cesta je osadená spoľahlivými borhákmi v odstupe cca lanovej dĺžky, Vidlový hrebeň je na fixné istenie chudobnejší. Všetko sme absolvovali v nástupovkách (La Sportiva TX4, La Sportiva TX2), lezečky by boli úplne zbytočné. Odporúčam lezecké rukavice, tatranská žula síce nehryzie toľko ako napríklad jizerská, ale je príjemné mať ruky chránené.  V prípade zhoršenia počasia alebo nejakých technických problémov na trase je nutné mať premyslené únikové varianty a byť na ne vybavení.

Gerlachovský štít normálnou cestou je bežná, mierne obtiažna VHT túra. Horolezci si ju asi nevyberú a pre VHT turistov (vzhľadom k povinnosti absolvovať ju s horským vodcom) je to nezáludný fyzicky jemne náročnejší výlet v skalnom teréne. Skúsenosti s lezením nie sú potrebné žiadne, ľahké pohorky stačia. Celková časová náročnosť trasy Sliezsky dom – Gerlach – Sliezsky dom je do 6 hodín.

Mrknite na viac technických informácií o Vidlovom hrebeni a Gerlachovskom štíte.