Ako bezpečne na najvyššiu horu Islandu – Hvannadalshnúkur?

Krajina ohňa a ľadu skrýva jeden z najnáročnejších výstupov Koruny Európy. Hora Hvannadalshnúkur je vyhasnutá sopka, ktorú pokrýva najväčší ľadovec v Európe Vatnajökull. Už to napovedá, že pri výstupe na nás čaká množstvo nástrah. Aby sme sa dostali k vrcholu, musíme ísť cez tri kilometre po ľadovci, kde hrozí nielen pád do trhliny, ale aj rýchle zmeny počasia. Na Islande sú v zime aj v lete úplne bežné víchrice a blizardy.

DobrodružstvO na hoRe ohŇA a ĽAdu

Na Islande ma čakala jedna z najzaujímavejších, najnáročnejších a najnebezpečnejších hôr Európy. Vzhľadom na to, že som chcel vrchol zdolať na začiatku výstupovej sezóny – začiatkom apríla, bolo tým najdôležitejším faktorom úspechu plánovania. Na Islande stále panovali zimné podmienky a výstup v zlom počasí by sa rovnal hazardu. Preto som si naplánoval pre Island veľkú časovú rezervu a letenky kúpil tak, aby som mal v krajine osem dní, a teda osem možností výstupu. Som rád, že som našiel ďalšieho skvelého parťáka, slovenského kamaráta Jakuba, ktorý takú výzvu nemohol odmietnuť.

Pozor na islandské počasIE

Hľadal som na Facebooku miestnych horolezcov, aby som sa spýtal, ako sa na horu najlepšie pripraviť a kde sledovať počasie. Odpovedali mi traja. Všetci už na vrchole boli. Ich prvá rada znela: „Sleduj predpoveď počasia na webovej stránke en.vedur.is. Tá býva na dva dni dopredu väčšinou presná.“

Deň pred odletom sme pozerali na počasie znova a vyzeralo to, že hneď deň po prílete by malo byť fantasticky. Celý deň ani mráčik, len veľmi silný vietor počas ranných hodín, ktorý sa však má cez poludnie upokojiť. Ďalej vyzerala predpoveď dosť nevyspytateľne. Rozhodli sme sa teda pre výstup hneď po prílete.

Museli sme konať rýchlo. Na internete o výstupe kolovalo len veľmi málo informácií. Našiel som iba kontakt na miestnych horských vodcov, ktorí vykonávajú pravidelné skupinové výstupy. Tí ma uistili, že začiatkom apríla sa už expedície uskutočňovať budú. Keď som im však pred odletom zavolal znova, oznámili mi, že sa výstup kvôli zlému počasiu odkladá. „Príliš veterno,“ rozprávali. Výstup sa mal presúvať na ďalší deň, ale to sa nám vôbec nepáčilo. Malo síce menej fúkať, lenže zase hlásili zamračené a sneženie.

Výstup na Hvannadalshnúkur bez horského vOdcU

Rozhodli sme sa teda skúsiť výstup na vlastnú päsť. Vietor predsa nemôže byť taká veľká prekážka, hovorili sme si. V Reykjavíku sme našli požičovňu horolezeckého vybavenia a požičali si mačky, sedáky, lano a trekové palice. To by nám podľa požičovne a miestnych horolezcov malo v aktuálnych podmienkach stačiť.

Hlavné riziko - ľadovcové trhliny - sú podľa nich v túto ročnú dobu bezpečne zasypané snehom z celej zimy. Cesta z Reykjavíku k východiskovému bodu Sandfell väčšinou trvá štyri hodiny. Mali sme preto dosť času zistiť si o výstupe čo najviac ešte v aute. Internet bol ale bohužiaľ na informácie dosť skúpy. Skúsil som teda znova svojich nových islandských facebookových kamarátov. Obratom odpísal jeden z horolezcov: „Bol som na vrchole pred troma dňami. Cesta na vrchol je bezpečná, keď človek vie, ako sa pohybovať po ľadovcoch. Je nutné byť uviazaný na lane a byť veľmi opatrný. GPS je dôležitá, aby človek nezablúdil. Ľadovec je v zime bezpečný, keď sa ide presne po odporúčanej GPS trase.

Cesta má štyri časti. Do zhruba 1000 m n.m. je to kamenistý úsek. Ďalej potom po ľadovci do výšky cca 1800 m n. m., nasleduje dlhá náhorná plošina a na záver strmý výstup na vrchol. Hlavne na náhornej plošine nechoďte najkratšou možnou cestou. Tam najviac hrozia trhliny. Po vrstevnici musíte ísť akoby po krivke, nie rovno.“ Informácií sme teda mali dostatok. Povedali sme si, že sa o výstup pokúsime, a keď sa nám čokoľvek nebude páčiť, vrátime sa.

BIElA tma na IslandE

Večer sme sa z Reykjavíku vydali po hlavnej ceste 1 (tiež sa nazýva Ring Road) na juhozápad. Obmedzenie 90 km/h nám pripadalo otravné, ale čoskoro sme pochopili prečo tu je. Dvíhal sa silný vietor, teploty klesali pod nulu a z hôr sa sfúkaval sneh. Viditeľnosť čoskoro bola len na niekoľko metrov. Blizard. Boli sme radi, že sme mohli ísť rýchlosťou 30 km/h.

Cesta tak bola dlhšia, než sme očakávali. Neskoro v noci sme dorazili do dediny Vík. Vďaka vysokým skalám tam fúkal citeľne slabší vietor ako inde po ceste, a preto sme sa rozhodli prenocovať. Tam by nás do rána sneh zasypať nemusel. Spanie v kufri auta Subaru Forester bolo prekvapivo pohodlné. Prebudili sme sa až na východ slnka a výhľad nás okamžite prinútil vyliezť z auta. Pláž s čiernym pieskom a útesmi okolo bola snáď tá najkrajšia, akú som kedy videl. Drsná islandská klíma nám ale stále ukazovala svoju silu. Víchor z hôr so sebou prinášal čerstvý sneh, z druhej strany pláž bičovali mohutné vlny.

Nemali sme čas sa tam veľmi dlho zdržiavať. Museli sme pokračovať v ceste. Keď sme vyšli z dediny, vietor opäť zosilnel. Fúkal ešte silnejší ako predchádzajúci deň, dokonca nám lomcoval autom. Teda takto vyzerá biela tma. Boli sme veľmi radi, že sme si nepožičali nejaké menšie vozidlo, to by také zbesilé počasie určite nezvládlo.

Keď sme sa priblížili k najväčšiemu európskemu ľadovcu Vatnajökull, ktorý pokrýva horu Hvannadalshnúkur, hneď bolo zrejmé, prečo sprievodcovia výstup zrušili. Aj keď bolo úplne jasno, vietor dul tak silno, že na kopci vytvoril snehové mračná. Došlo nám, že v horách nebude vidieť na krok. Tak to vyzerá, že vietor môže byť poriadna prekážka. V tom momente sme si boli istí: Dnes na žiadnu horu nepôjdeme. Pri dedine Hof sme si teda v kľude uvarili raňajky a premýšľali sme, čo podnikneme ďalej.

Zázrak v zmEnE počasIA

Lenže počas raňajok sa vietor ako zázrakom upokojil, a to nielen dole v nížine, ale aj hore v horách. Bolo deväť hodín ráno, na výstup teda pomerne neskoro, ale na Islande býva začiatkom apríla slniečko predsa len už pomerne vysoko a zapadá až o pol deviatej večer. Čo keby sme sa o výstup predsa len pokúsili? Do západu slnka sme mali necelých 12 hodín. Keď budeme rýchli, mohli by sme sa stihnúť vrátiť z ľadovca ešte za svetla!

Po krátkej diskusii sme sa rozhodli, že do toho pôjdeme. Nachystali sme si poctivo všetky veci, ktoré sme so sebou potrebovali, a zaregistroval som nás na safetravel.is pre prípad, že by sme potrebovali pomoc. Na tomto webe sa rozhodne registrujte, ak sa vydáte na Islande na nejakú dobrodružnejšiu túru. Obratom som dostal správu: „Máte kompletné ľadovcové vybavenie? Máte skúsenosti s vysokohorskou a ľadovcovou turistikou? Počas tohto ročného obdobia je výstup veľmi náročný.“ Boli sme veľmi radi, že sa miestni o turistov takto zaujímajú a chcú v horách zaistiť bezpečie. Udali sme pre istotu aj očakávaný čas návratu o 23. hodine. Keby sme sa do dvoch hodín potom neozvali, vyšle organizácia pátranie. Z parkoviska sme nakoniec vyrazili o 11. hodine. Tipol by som si, že to bolo najneskôr zo všetkých aprílových horolezcov v histórii výstupov na Hvannadalshnúkur.

PRípravu na výstup na Hvannadalshnúkur nepodceňte

Prípravu sme ale nepodcenili. Poznali sme cestu a stiahli sme si offline mapy s presnou GPS trasou. V batohu sme mali čelovky vrátane náhradných bateriek. Pribalili sme aj powerbanky, pre prípad že by sa nám vybili telefóny. Snáď nám zaistia šťastný návrat z vrcholu. Jediné, čo ma trochu znepokojovalo, bola otázka z webu safetravel.is: „Máte kompletné ľadovcové vybavenie?“ Cepíny a náčinie na vyťahovanie z ľadovcovej trhliny sme so sebou nemali. Verili sme miestnym horolezcom a personálu v požičovni vybavenia. Ostatne, keď sa nám niečo nebude zdať, vrátime sa.

Vietor hory opustil a my sme stúpali len v tričku s krátkym rukávom. Prvých 1000 výškových metrov sme rýchlo vybehli po striedavo kamenistom a zasneženom teréne. V tejto časti bolo jednoduché nájsť cestu. Po zhruba hodine a pol sme dorazili k ľadovcu. Vyzeral čisto a bez trhlín. Spadla z nás menšia nervozita. Bol čas nasadiť mačky, uviazať sa na lano a išli sme na to.

Nekonečný ĽAdovec

Po ľadovci sme stúpali pomalšie. Často som skúmal terén pred sebou palicou, či tam nečíha trhlina. Pravidelne som kontroloval GPS, či ideme správne. Chvíľami išla cesta nahor dobre po čistom ľade, chvíľami ťažšie, keď sme sa borili po kolená v čerstvo naviatom snehu. Najdôležitejšie ale bolo, že nám v ceste zatiaľ neprekážala žiadna trhlina. Po ľadovci sme stúpali dlhšie, než som predpokladal. Čakalo nás niekoľko nekonečných horizontov.

Zhruba o 18. hodine sme sa konečne dostali na náhornú plošinu pod vrcholom. „Teraz už je to kúsok,“ povzbudil som Jakuba. Bohužiaľ som však videl, že kúsok to ešte zďaleka nebude. Do údolia vedľa spadala obrovská časť ľadovca, po ktorého vedľajšom ramene sme vystúpili. Na ňom boli vidieť niekoľkometrové trhliny. Spomenul som si na poučku islandského horolezca: „Až budete na náhornej plošine, nechoďte najkratšou cestou k vrcholu. Tam číhajú nebezpečné trhliny. Namiesto toho bežte po vrstevnici okolo. Vyhnete sa tak veľkému riziku.“ Išli sme ešte opatrnejšie ako pri stúpaní. Keď sa mi čokoľvek nezdalo, povrch pred nami som testoval. Narazili sme nakoniec na dve trhliny. Obe ale boli veľmi dobre viditeľné.

Vďaka bohu sme sa po ďalšej hodine dostali k záverečnému stúpaniu. Slnko pomaly klesalo, čo sme očakávali. Vedeli sme, že dole už pravdepodobne pôjdeme po tme. Posledné stúpanie bolo prudké, ale dalo sa zvládnuť aj bez cepínu. Minuli sme krásne snehom pocukrované skaly a uvideli sme vrchol. Zvládli sme to!

Západ slNKA na nAjvyššEJ hoRe Islandu

Na vrchole sa rozfúkal vietor, a tak bola poriadna zima, avšak nádherný pohľad na zapadajúce slnko nad údolím pokrytým mrakmi nás hrial na duši. Neopísateľná krása. Dlho sme sa ale nezdržiavali a zamierili dole. Zostup bude ešte veľmi náročný. Vedeli sme, že zhruba za hodinu a pol bude tma, a tak sme sa snažili čo najrýchlejšie dostať späť na náhornú plošinu, aby sme čo možno najdlhší kus po ľadovci išli za svetla. Vďaka cestičke, ktorú sme si vyšliapali, sme nemuseli hľadať novú cestu, takže sa išlo oveľa rýchlejšie. Ešteže islandská predpoveď bola správna.

Netrvalo dlho a náhornú plošinu sme nechali za sebou. Teraz ešte rýchlo opustiť ľadovec. Začínalo sa stmievať, ale naďalej sme dobre videli stopy v ľadovci vďaka čelovkám, a tak nám nerobilo problém schádzať dole. Radšej sme ešte napísali do safetravel.is, že sme v poriadku, ale že pravdepodobne dorazíme až po polnoci, aby po nás nevyhlásili pátranie.

Potom z ničoho nič prišiel mrak a definitívne sa zotmelo. Mobil stratil signál. Teraz hlavne nespanikáriť a pokračovať pozdĺž pôvodnej cesty späť dole. S čelovkou možno našťastie ľahko nájsť vyšliapanú cestu, preto sme po dvoch a pol hodinách z ľadovca stáli späť na pevnine. Mysleli sme si, že teraz už všetko pôjde ľahko. Lenže prišla kríza. Nohám sa zrazu vôbec nechcelo.

PolárnA ŽIARA – zÁchrAnca

Akoby si nohy mysleli, že keď zvládli to najhoršie, môžu vypnúť. Bolelo nás celé telo a po kameňoch sa išlo oveľa ťažšie ako po ľadovci. Na skalách sme navyše nevideli stopy, a tak sme sa v tme horšie orientovali. Niekoľkokrát sme zistili, že sme stratili kurz. Odbila polnoc. Cesta nemala konca. Boli sme unavení a rozhodli sme sa dať si menšie občerstvenie. Pri jedení údenej tresky sa zrazu rozostúpili mraky a našu stratenú cestu osvetlila polárna žiara. Pozbierali sme posledné zvyšky energie a za lepšej viditeľnosti zostupovali ďalej. Navigácia nás nakoniec bezpečne doviedla späť k autu. Dorazili sme o pol druhej ráno úplne vyčerpaní, ale šťastní, že sme túto náročnú expedíciu zvládli. Pred spaním sme napísali do safetravel.is, že sme sa v poriadku vrátili, a zaspali sme. Do minúty.

Ráno sme sa prebudili s boľavými nohami a došlo nám, čo sme dokázali. My sme tú horu zdolali! Ľutovali sme skupiny turistov s horským vodcom, ktorí o šiestej hodine ráno míňali naše auto. Bolo úplne zamračené a podľa aktualizovanej predpovede počasia bude na vrchole celý deň snežiť. Bolo isté, že aj keby horolezci na Hvannadalshnúkur vyliezli, nič neuvidia.

Vzhľadom na to, že sme si na výstup najvyššej hory Islandu rezervovali osem dní a podarilo sa nám ju zdolať hneď v prvý deň, čakal nás sedemdňový prieskum Zlatého okruhu Islandu. Prvá zastávka? Horúce pramene a relaxácia.