Kaukazské príbehy - výstup na Elbrus

Majestátny Kaukaz, divoké pohorie pokryté trhlinami zbrázdenými ľadovcami, proste láka. Mámeniu podľahol taktiež náš kamarát a kolega Prokop, ktorý sa s priateľmi vydal na najvyšší z vrcholov, vyhasnutú sopku Elbrus.

Pohorie Veľký Kaukaz vo svojej strednej časti o poriadny kus presahuje hranicu 5000 m. Na niektoré z tamojších vrcholov sa dá vystúpiť relatívne pohodlne a s veľmi malou mierou objektívneho rizika. Možno aj preto sme sa pri plánovaní dovolenky rozhodli práve pre túto oblasť.

Nikoho asi neprekvapí, že sme si za cieľ vybrali sám najvyšší vrchol pohoria a zároveň i celého Ruska, teda dávno vyhasnutú sopku Elbrus, ktorej západný vrchol sa týči vo výške 5642 m. Napriek tomu, že skalní horolezci s kľudom povedia, že výstup na tento „kopec“ je skôr prechádzkou, pre normálneho smrteľníka predstavuje celkom bezpečný spôsob, ako okúsiť vplyv riedkeho vzduchu na organizmus aj pocity prichádzajúce s dosiahnutím ozaj vysokého vrcholu. Všetky okolité hory navyše siahajú len o nejakých 1500 m nižšie, a tak si tu človek pripadá až nadpozemsky vysoko. Ťažko by ste hľadali niekoho, kto by toto nechcel zažiť.

Po absolvovaní cesty na Kaukaz a pokuse o Elbrus by bol hriech nepokračovať ďalej a nevyužiť tak dobrú aklimatizáciu. Druhým bodom programu sa stal gruzínsky Kazbeg (5047 m) týčiaci sa nad centrom horského turizmu Kazbegi, respektíve v origináli Stepansminda (Svätý Štefan).

Naša šesťčlenná skupinka, z ktorej bola vyššie než 4000 m n. m. zatiaľ len polovica, sa letecky vydáva do Minerálnych Vôd a potom taxíkom do dedinky Elbrus, ktorá leží v údolí rieky Baksan a nachádza sa asi 25 km od vrcholu. Nájdete v nej obchod, lekáreň, dve hostinské zariadenia a kemp u Osmana, kde sa ubytováva väčšina turistov mieriacich k vrcholu Elbrusu. Kúpite tu plynové kartuše, jedlo Travellunch a iné maličkosti.

Chúlostivejšie povahy sa môžu ubytovať v izbách so sprchou a klasickým záchodom, tak ako ich poznáme u nás. Bežný návštevník hôr si postaví stan a uspokojí sa s dierou v podlahe kadibúdky. Súčasťou kempu je aj reštaurácia, v ktorej si môžete dať napríklad typický šašlík alebo soljanku a samozrejme pivo a vodku. Konzumovať alkohol by som však pred výstupom alebo počas aklimatizácie neodporúčal v miere väčšej než jedno či dve pivá k večeri.

Reštaurácia predstavuje ideálne miesto pre porady o ďalšom postupe a výmenu skúseností s ostatnými. My sme sem dorazili plní optimizmu, aby nám hneď vzápätí skupinka Čechov popísala svoje desaťdenné neúspešné snaženie o vrchol. Výstup nie je technicky zložitý, počasie vám ale proste musí priať ani tu.

Úplná väčšina návštevníkov volí južnú trasu, takzvanú normálku. V kempe zotrvajú niekoľko dní, ktoré strávia aklimatizačnými výstupmi v okolí. Ponúka sa napríklad jednodenný výstup na Čeget, z ktorého sa otvárajú krásne pohľady na obidva vrcholy Elbrusu. Z viacdenných trekov môžem odporučiť napríklad cestu do sedla Irikčat, traverz do sedla Čatkava, zostup do Horného Baksanu a následný návrat späť do kempu.

My máme inú stratégiu. Horu chceme zdolať východnou cestou, ktorú využívajú hlavne Rusi. Oproti normálke plnej turistov sa na nej nestretnete takmer s nikým. Balíme teda všetko, čo sme si priviezli so sebou, a potešení dobrou predpoveďou počasia vyrážame pozdĺž rieky Irik. Hneď za dedinou začína pomerne prudké, ale inak dlhé stúpanie. Asi po troch stovkách výškových metrov sa cesta láme a pokračuje niekoľko kilometrov kolísavo hore nad riekou. Krajina je nádherná, výhľady už tu stoja za to.

Odbočujeme do doliny Irikčat a po ďalšom stúpaní sa dostávame na prvé plánované táborisko. Z kempu sme prešli 11,5 km s prevýšením asi 800 m, spať teda budeme vo výške 2600 m n. m. Staviame stany a vydávame sa naproti bezmennému kopčeku, aby sme ešte pred spaním nabrali nejaké tie metre. Pripravujeme prvý travellunch a príjemne unavení líhame do spacákov.

Ráno sa prebúdzame plní nových síl po najlepšom spánku za dlhú dobu. Naozajstné ticho, naozajstná tma. O takýchto veciach sa Vám doma môže iba snívať. S ďalšími metrami nahor už žiadne spanie takto príjemné nebude. Pokračujeme údolím len s veľmi miernym stúpaním, keď sa pred nami naraz vynorí prvý väčší ľadovec Irik. Kone sú úplne všade. Pasie sa ich tu najmenej stovka. Nie sú vôbec plaché, a tak sa s nimi bez problémov fotíme.

Lúka prechádza do suťovišťa. Najprv ním prudko stúpame pozdĺž rieky, skoro sa ale kamenné pole ľahko narovnáva. Takto postupujeme až pod samotné sedlo. Ide to ťažko, ale to nás nemôže odradiť. Posledné prudké metre tohto dňa nás vedú priamo okolo ľadovca až do sedla Irikčat, miesta nášho ďalšieho nocľahu. V číslach to dáva 7,5 km s prevýšením niečo málo cez 900 m, nadmorská výška skoro 3600 m n. m.

Staviame stany a ideme sa pokochať krásnym výhľadom na východný vrchol Elbrusu a prehliadnuť si, čo nás čaká v ďalších dňoch. Vyšliapeme pritom ešte asi sto metrov na blízky kopček. Každý meter naviac sa ale hodí. Roztápame sneh z ľadovca, varíme a ukladáme sa k spánku.

Ráno sú stany pokryté vrstvičkou ľadu. Veď nadmorskú výšku už na to máme. Počasie nám avšak stále praje. Po východe slnka sa zrazu otepľuje o dobrých pätnásť stupňov. Po raňajkách balíme tábor a cez malý hrbček sa dostávame k plochému ľadovcu.

Vyzerá síce bez trhlín, ale bezpečnosť musí byť na prvom mieste, a tak sa naväzujeme na lano. Nasadzujeme mačky a vydávame sa priamo na východné úpätie Elbrusu. Ľadovec je kompaktný. Jediný náznak problémov predstavuje ľadovcová riečka, tu a tam vystupujúca na povrch. Nakoniec ju bez problémov prekračujeme a dostávame sa až na samotné úbočie hory. Prestupujeme asi 200 výškových metrov lávovým poľom až k miestu, kde máme naplánovaný ďalší tábor.

Je poznať, že sa tu bivakuje pomerne často. Stany staviame medzi vetrolamami vystavanými z kameňov. Jeden si obskladáme sami a opäť tak trošku rozprúdime krv. Pretože je dosť skoro, vydávame sa hore, aby sme zase nabrali nejaké tie metre a obhliadli, kadiaľ budeme zajtra postupovať. Stretávame ruský pár a dávame sa do reči. Na rozdiel od južného svahu sme takmer úplne odrezaní od sveta a už od prvého dňa bez mobilného signálu. Rusom sa však signál podarilo nájsť. Dodávajú nám na optimizme vhodnou predpoveďou počasia. Zostupujeme späť do tábora a večeriame. Štyri kilometre a asi 300 výškových metrov je síce málo, ale s prísľubom dobrých podmienok v ďalších dňoch to stačí. Nadmorská výška asi 3900 m n. m. Slnko zachádza priamo za Elbrus veľmi skoro, teplota sa okamžite rapídne znižuje, a tak zaliezame do spacákov. Viac či menej sa nám podarí zaspať. V noci vietor naberá na sile, čo je presný opak toho, čo sľubovala predpoveď.

Ráno je stále dosť veterno, ale zatiaľ to nie je nič, čoho by sme sa mali obávať. Balíme a vyrážame ukrojiť ďalšie metre, ktoré nás delia od vrcholu. Dnešný cieľ sa nachádza vo výške asi 4600 m n. m. Cesta k nemu vedie lávovým poľom, miestami prekrytým snehom. Pripadám si tu ako v úplne inom svete. Šedá mesačná krajina pozostávajúca z hromady kameňov rozličných veľkostí, a k tomu ešte všetko zasypané jemným šedým prachom.

Výstup ide dobre, ale vietor sa nie a nie utíšiť. Postupom času naopak začína zosilnievať. Dostávame sa na rovnú plošinku vo výške asi 4350 m n. m. a po porade sa rozhodujeme rozložiť tábor priamo tu. Ak sa počasie zlepší, čaká nás zajtra vrcholový deň. To znamená asi 1300 výškových metrov na východný vrchol. Zostup do sedla o 300 m nižšie, kde odložíme bagáž, a následný výstup na vyšší západný vrchol a teda zdolanie 5642 metrov vysokej hory. Snažíme sa uvariť vodu na travellunch. V týchto podmienkach sa už moc nechce ani variču od Jetboilu. Nakoniec sa nám to predsa jen nejak podarí, najeme sa a pokúšame sa o spánok.

V noci sa to navzdory predpovedi počasia nezlepšuje. Vietor ešte zosilňuje a prináša so sebou ťažké mraky. Neochotne sa rozhodujeme zmeniť plány a vrátiť sa do východzieho bodu. Rovnakou cestou sa vydáva aj skupina Rusov, s ktorými sme táborili a ktorí predchádzajúci deň absolvovali aklimatizačný výstup až na hranicu päť tisíc metrov. Počasiu hold nerozkážeš. Než sa nechať chytiť nejakou prípadnou búrkou, radšej sklopiť hlavu a rýchlo zmiznúť.

Plán dňa je teda zbehnúť dole všetko, čo sme zatiaľ vyliezli, v kempe sa dať dokopy a vyčkať na pekné počasie pre pokus o výstup normálkou. Dlhý zostup je úmorný ako fyzicky, tak psychicky. Nakoniec sa predsa len dostávame až do dediny, a dokonca si ešte stíhame kúpiť v miestnych potravinách Colu. Zmordovaný sadáme do krčmy na soljanku a pivo. Zoznamujeme sa s miestnym ratrakárom Sergejom. Rozhovor sa stáča k počasiu. Dozvedáme sa, že sa to má hneď nasledujúci deň ukľudniť a za ďalšie dva zlepšiť natoľko, aby bolo možné vystúpiť na vrchol. Zaujímavé rozpory v predpovedi. Z juhu by to malo vyzerať dobre, z východu to bola bieda. Rozhodujeme sa teda, že sa hneď ďalší deň vydáme hore.

Ráno všetko, čo je podľa nás na normálke nepodstatné, teda laná, karabíny, prusíky a prilby odkladáme u Osmana v sklade. Taxíkom sa nechávame doviezť do dediny Terskol, odkiaľ začína južná cesta. Zámerne som predtým opomenul jej popis, aby sme sa k nemu mohli dostať teraz. Z Terskolu sa dá posunúť lanovkou až do výšky 3800 m n. m. Na jednej z dvoch prestupných staníc by mal človek zaplatiť povolenie vstupu do národného parku. Kde presne, to sa nám zistiť nedarí. Dokonca tu ani nie je nikto, kto by povolenie kontroloval. Nechávame to teda na osud a ideme na hornú stanicu Garabaši, ktorá sa už nachádza na ľadovci. Mnoho turistov si sem chodí urobiť fotku, napríklad len tak v plavkách. To je naozaj veľmi obľúbená disciplína. Pokiaľ by vám priblíženie kabínkou nestačilo, môžete si zaplatiť cestu skútrom alebo ratrákom až do výšky zhruba 5000 m n. m. Lanovku sme síce využili, ale o ďalšie služby záujem nemáme. Pokračujeme po vlastnej osi.

Výstup tadiaľto pripomína pohyb po dosť prudkej uratrákovanej zjazdovke. Vo výške zhruba 4100 m n. m. sa nachádza stanica Priut 11, kde sa môžete za poplatok ubytovať. To ide opäť mimo nás, preto pokračujeme ďalej a asi v 4300 m n. m. staviame stany. V rámci ďalšej aklimatizácie zase naberáme metre a dostávame sa k Pastuchovým skalám, ktoré sa nachádzajú zhruba 4600 m vysoko. Celú cestu nás míňajú húfy zostupujúcich, napriek tomu, že už je dosť neskoro. Vraciame sa k stanom, jeme a snažíme sa nachytať posledné slnečné lúče. Dohadujeme sa, o ktorej započne náš vrcholový deň, nastavujeme budíky a ulíhame.

Ratráky začínajú jazdiť snáď už o polnoci. Pred jednou síce postupne zvonia v stanoch budíky, ale nám sa darí úspešne zaspať. Nakoniec vyrážame o pol tretej so sklzom hodinu a pol oproti plánu. So sebou berieme vodu, nejakú tú tyčinku a inak prázdne batohy. Čelovka nie je potrebná, je jasno a krásne vidno. Miesto cepínu si bez problémov vystačíme s trekovými paličkami. Rýchlo zisťujeme, že oneskorenie nie je veľký problém. Väčšinu ľudí predbiehame, a to nielen vďaka kondícii, ale hlavne kvôli našej omnoho lepšej aklimatizácii.

Opäť sa dostávame k Pastuchovým skalám. Nad nimi sa terén dosť dvíha. Rovno sa ísť nedá, a tak pokračujeme v krátkych traverzoch. Okolo jazdia ratráky a skútre s turistami. Dostávame sa k ďalšiemu záchytnému bodu, ktorým je ratrák pochovaný v snehu asi 4900 m n. m. Ďalej už pokračujú pešo všetci. Cesta traverzuje pod východným vrcholom až do sedla. Oproti očakávaniam je aj tento traverz dosť náročný. Konečne začína svitať, i keď na nás ešte chvíľu svietiť nebude.

Z tieňa vychádzame až v sedle. Perfektná príležitosť si na slnku chvíľku oddýchnuť, poriadne sa napiť a dostať do seba trochu energie v podobe čokolády. Čaká nás posledných 300 výškových metrov a s nimi posledné ostré stúpanie. V tejto pasáži idú turisti s vodcami pripnutí k fixnému lanu. My ich predbiehame po desiatkách. Stúpanie je naozaj prudké, ale nijak zvlášť nebezpečné. Rýchlo sa dostávame za jeho hranu. Už chýba len posledných asi 200 m do konca s malinkým klesaním a nakoniec malý kopček prevyšujúci úplne všetko v celej Európe i Rusku.

Je niečo pred deviatou hodinou a my sme dosiahli cieľ. Na gruzínskej strane sa otvára nádherný výhľad na pohorie Veľkého Kaukazu, smerom do Ruska hory ustupujú dlhej rovine. Na vrchole sa tlačí menší dav, a tak rýchlo cvakáme vrcholové foto a zahajujeme zostup. V reči čísel sme dnes až sem prešli asi 7,5 km a nastúpali cez 1300 m. Zostupovať sa snažíme čo najrýchlejšie. Nejde až tak o bezpečnosť ako skôr o pohodlie. Čím ďalej na ľadovec svieti slnko, tým viac sa sneh borí a horšie sa ide. Zdalo by sa, že úspešnosť výstupu je obrovská, avšak stretávame mnoho ľudí, ktorí to otáčajú. Väčšinou kvôli zlej aklimatizácii.

Schádzame do tábora, balíme stany a pokračujeme k lanovke. Povolenie opäť nikto nekontroluje. Človek si medzi všetkými tými motorizovanými vozidlami ostatne ako v národnom parku ani nepripadá. Iný kraj, iný mrav. V Terskolu sadáme do auta, veci nechávame v kempe a ideme oslavovať. Napriek tomu, že sa nám nepodarilo vystúpiť východnou trasou na oba vrcholy, považujeme cieľ v rámci možností za splnený. V krčme sa k nám pripája Sergej. Aj keď sa mu veľmi nepáči, že sme nevyužili jeho ratrák, trávi s nami celý večer. Nakoniec nás hostí na ruský spôsob.

Ďalší deň sa budíme s opicou, a pretože máme ešte kopec času, rozhodujeme sa pre výlet na už spomínaný Čeget. Opäť cesta lanovkou a príjemná prechádzka. Bez batohu to je úplne iná káva. Krásne výhľady na oba vrcholy Elbrusu, aj keď dnes máličko v mrakoch. Večer sa k nám, na naše prekvapenie, v kempe opäť pripája Sergej. Priniesol si so sebou celý batoh vodky, objednáva jedlo a prehovára nás, aby sme za ním prišli na Garabaši. Urobí nám vraj výlet ratrakom. Skôr ako naše posedeníčko rozpustíme, súhlasíme.

Ráno je opica zase s nami, aj keď už nie tak hrozná. Balíme svoje veci a presúvame sa opäť do Těrskolu a až na Garabaši. Tu nás Sergej aj s vecami nakladá na ratrák. Vydávame sa do kopca. Dnes len v kraťasoch a tenkých bundách. Aj takto sa dá teda pohybovať vo výške okolo päť tisíc nad morom. Výstup ako perličku neodporúčam, ako zážitok navyše, je to pecka. Lúčime sa so Serjóžom a odchádzame do Nalčiku, odkiaľ dvaja naši druhovia pozajtra letia do domoviny.

K pokračovaniu o ceste do Gruzínska a výstupe na Kazbek prenechám pomyselné pero kamarátovi. Ja som sa výstupu bohužiaľ zúčastniť nemohol. Pokiaľ sa pýtate prečo, vedzte, že by som vám už na dlhé pochody po turistických chodníčkoch neodporúčal topánky určené na ľadovec. Premohli ma otlaky a ani po dlhšom odpočinku som sa už do topánok kvôli bolesti nedokázal vrátiť.