Nepál - ôsmy div sveta (1)

Nepál alebo ôsmy div či strecha sveta. Prívlastky, ktoré sú úplne zaslúžené. Nepál je krajina, ktorá vás nenechá ani chvíľu v pokoji. Zakaždým keď si myslíte, že už ste videli všetko, prekvapí vás ďalšia vec. Dvaja mladí ľudia z HUDY tímu sa vydali na vlastnú päsť v ústrety nepálskemu dobrodružstvu a radi sa s vami podelia o nevšedné zážitky a pôsobivé fotografie. Ich reportáž môže slúžiť aj ako inšpirácia či itinerár pre vašu budúcu návštevu tejto úchvatnej ázijskej krajiny. Tu je prvý diel.

Ahoj,

sme Míša a Dan a naše dobrodružstvo začína v Káthmande, hlavnom meste. Nemali sme čas na jetlag a po jednej noci sa musíme premiestniť do Pokhary, mesta odkiaľ začína množstvo trekov vrátane toho nášho. Po dni a pol strávenom v lietadle alebo na letiskách nasadáme do vnútroštátneho lietadla. Letenka je pre cudzincov znateľne drahšia ako pre miestnych, ale ušetrilo nám to bezmála 7 hodín v autobuse po rozbitých a kľukatých cestách. Po vzlete sa nám ukázala ďalšia výhoda, ktorou boli prvé výhľady na krásy Nepálu z vtáčej perspektívy. Nalepení na okienku sme tipovali, ktorý z vrcholkov Himalájskeho pohoria je Annapurna a Machhapuchhre. Neúspešne. V Pokhare sme si vybavili permity, dokúpili posledné drobnosti a taxíkom sme sa dostali do štartovacieho bodu ABC (Annapurna Base Camp) treku.

DEŇ 1: NIKDY NESPI PRI VODOPÁDE NA VÝCHODNEJ STRANE ÚDOLIA

Je to tu. Taxikár nám pomáha vybrať batohy a lámanou angličtinou sa s nami lúči. Vyrážame na náš doposiaľ najnáročnejší trek. Prvé kilometre plynuli rovnako rýchlo ako rieka v údolí, okolo ktorej sme šli. Školáci sa k nám zbiehali, ľudia vyliezali z domov. Boli sme stredobodom pozornosti. Avšak namiesto očakávaného pozdravu ''Namaste'' sa nám vždy dostalo vety ''Give me some chocolate'' alebo "daj mi čokoládu". Údajne sme boli medzi prvými 70 ľuďmi, ktorí pricestovali po covide, takže ani niet divu.

Po troch hodinách chôdze po prašnej frekventovanej ceste, sme dorazili do dediny Tikhedhunga. O ubytovanie a jedlo sme nemali strach. Každého, koho sme sa spýtali, nám veľmi ochotne ponúkol nocľah so stravou. Ceny boli však šialené. Zjednávanie sa tu stalo každodennou rutinou, bez ktorej sa ceny šplhali na sumy podobné ako v Česku. Už v Česku sme si určili jednoduchú stratégiu – prejsť čo najviac kilometrov za deň. Preto sme vybrali posledný guest house v dedine, ktorý sa týčil nad údolím.

• Resumé: vzdialenosť: 10, 36 km, čas chôdze: 2 h 24 min, celkový čas 2h 58 min, stúpanie 596 m, výška: 1 735 m

DEň 2: Dal Bhat Power 24 hour

Po premrznutej noci sa nám ani nechcelo premýšľať nad tým, aká zima bude v 4000 m. Teploty sa pohybovali okolo 0 ° C, avšak v kombinácii s vysokou vlhkosťou vzduchu (spali sme vedľa vodopádu) sa pocitová teplota rapídne znížila. Na raňajky sme si objednali gurung chlieb s medom od divokých včiel a masala čaj. Slnko nás sprevádzalo od prvých krokov. Kraťasy a tričko s krátkym rukávom upútali zraky miestnych dedinčanov. Pre nich je stále zima a bez dlhých nohavíc a mikiny ich neuvidíte. Cesta bola právom najťažšou pasážou z celého ABC treku. Kamenité nepravidelné schody mnohokrát vo výške kolien, kľukaté strmé cestičky, pripomínajúce chodníky horských kôz, bezvetrie a ostré slnko.

Takto v skratke vyzeralo stúpanie do dediny Hille. Od okoloidúceho Šerpu sme dostali pozvanie na obed. Naša odpoveď, že sme pred chvíľkou raňajkovali gurung chlieb ho dosť zaskočila. V 5 slovách nám to vysvetlil "DAL BATH power 24 hour". Nepálci totiž neraňajkujú, ale jedia tzv. brunch (raňajky a obed dohromady) a práve Dal Bhat, národné jedlo tejto krajiny, je to, čo naozaj jedia denne. Dal je veľmi riedka omáčka zo šošovice, vody, kopy chilli a iného korenia a Bhat je neosolená uvarená ryža, ktorej si môžete pridať čo hrdlo ráči. Ďalšie prílohy sú variabilné. V horách je najčastejšia zmes kelu, zemiakov a zeleniny. Jednoducho Vám dajú to, čo im práve rastie na poli. Neznie to práve ako jedlo z Michelinskej reštaurácie, ale zato tak chutí. Odvtedy bol pre nás Dal Bhat ako voda alebo ako mapa pre trekarov, jednoducho by to bez toho nešlo.

Čoskoro prišlo niečo oveľa lepšie. Z ryžového poľa sme prvýkrát videli snehovú čiapku hory Machhapuchhre (6 993 m), ktorú veľmi ľahko spoznáte vďaka nezameniteľnému tvaru vrcholu do rybieho chvosta. Ale po chvíľke sa nám schovala za stromy a kopce. Pri zostupe zo schodov sme počuli šušťanie trávy. Mysleli sme si, že to sú byvoly, ktoré sme zatiaľ nevideli, ale mýlili sme sa. Boli to dvaja postarší muži čo niesli cez 45 kg byvolej trávy zavesenej za hlavu. Predierali sa cez hustý porast a usilovne sa šplhali každý meter po prudkej stráni hore. Ponúkli sme im pomoc, prehodili s nimi pár slov a pokračovali sme. Po hodine nás privítala ručne maľovaná vstupná brána do dediny Ghorepani (2 874 m).

Povinná kontrola permitov trvala pomerne dlho, ale aj napriek tomu sme využili posledné zvyšky slnečného svitu a vydali sme sa do horného Ghorepani, ktoré je vďaka výhodnej polohe oveľa obývanejšie ako spodná časť mesta. Bohužiaľ davy turistov vystriedali kŕdle sliepok a nespočetné množstvo túlavých psov. Vyše 90% ubytovania a reštaurácií neprežilo dobu covidovú. Sláva, jeden Tea House bol otvorený. Dostali sme VIP izbu s luxusným výhľadom na Dhaulagiri (8 167 m), Annapurnu South (7 219 m) a Annapurnu I (8 091 m). Zohriali sme sa v miestnosti s kachľami a hurá spať. Ráno nás čakalo vstávanie na východ slnka z vrcholu Poon Hillu (3 210 m).

Resumé: vzdialenosť: 11, 43 km, čas chôdze 4h 48min, celkový čas 6h 30 min, nastúpané 1 270 m, výška 2 927 m

DEň 3: DVAKRÁT SKONTROLUJ A AŽ potom utekaj

Nasledujúce ráno nás budík vyhnal z postele o 5:30. Nechali sme si dostatočnú časovú rezervu, pretože východ slnka bol v tom čase okolo 6:30. Od vrcholku nás delilo strmé stúpanie 400 výškových metrov do schodov na vzdialenosť 2 km. Bolo veľmi chladno. Navrstvili sme na seba oblečenie, nasadili čelovky a vyrazili sme nahor na Poon Hill. Máme vo zvyku zisťovať presnú trasu od miestnych alebo turistov a takmer vždy sa nám to vyplatilo. Cestu sme už poznali a plní očakávania sme zdolávali prvé metre stúpania. Všetko išlo hladko, než prišla otázka: „Máš ten foťák so sebou?“ Mlčanie znamenalo len jediné... Ľahkým klusom sme dobehli späť na izbu a trošku svižnejším tempom sa vydali späť k vrcholku. Minúty neúprosne plynuli a vychádzajúce slnko nám stúpalo za chrbtom. Intenzívny výbeh schodov sme prekladali postupným vyzliekaním vrstiev oblečenia a kľučkovaním medzi okoloidúcimi. Sacharidy vo svaloch nahradil laktát a z krásneho hiku sa stali preteky s časom. Vysoké schody si vyžiadali svoju daň, ale stihli sme to! Sme na vrchole! Odmenou za dych berúci výkon (myslené doslova) bol neskutočný výhľad.

Taký pohľad, ktorý sa nám potom naskytol, bolo niečo, čo si budeme pamätať celý život. Vrcholky hôr sa počas pár stoviek sekúnd rozžiarili jasne oranžovou farbou.

Okamžite sa všetkým prítomným vykúzlil úsmev na tvári. Zážitky sme zdieľali so všetkými. Rozprávali sme sa, smiali sa a ako blonďavému páru sa nám opäť dostalo veľkej pozornosti miestnych a bolo to jedine na prospech. Strávili sme s nimi viac ako 2 hodiny a šli sme späť na ubytovanie.

Pred nami bol ešte poriadny kus cesty s cieľom v Tadapani (2 680 m). Náš VIP výhľad z okien izby sme si spríjemnili brunchom. Z idylky nás vyrušil strážca oblasti Poon Hiil, pretože sme v tej rýchlosti zabudli zaplatiť vstupné na vyhliadku. Zbalili sme sa a deň č. 4 mohol začať. Spočiatku klesajúca cesta nám každým krokom schovávala väčšiu a väčšiu časť zasnežených čiapok hôr. V opustenej dedine sa k nám pridal ďalší člen výpravy, nepálsky štvornohý sprievodca, ktorý nás sprevádzal na početných stúpaniach a klesaniach rododendrónovými lesmi až do jedného okamihu, keď sa otočil.

Čoskoro sme zistili prečo. Lesy vystriedalo zľadovatené údolie kopírujúce prúd rieky. Popravde sme to mohli čakať, pretože na Poon Hille kolovali povery o pomerne veľkej snehovej pokrývke na ceste do ABC, lenže problém bol v tom, že 50 % ľudí hovorilo to a druhá polovica zase ono. Preto sme sa rozhodli kúpiť nesmeky až na poslednej zastávke pred ABC, kde sme už vedeli o snehu so 100% istotou. Predsa len každých 500 g na chrbte je časom poznať. Modlili sme sa, aby naša trailová obuv aspoň trochu držala na miestach roztopenej ľadovej kruste. Bohužiaľ naše modlitby nevypočul ani Budha a ani Lord Šiva a zostup sa pre nás zmenil skôr na zjazd, hlavne pre Dana. Hovorí sa, že sa na všetko má pozerať z pozitívnej stránky, takže sme nakoniec ocenili ušetrené sily. Ukrajovali sme metre a minúty rýchlejšie, než sme čakali. Cieľovú dedinu Tadapani sme prešli a za hodinu nás zastavilo prichádzajúce stmievanie a šero.

Skúsili sme šťastie a zastavili pri prvom dome a ako to tak býva, spontánne rozhodnutia prinášajú tie najlepšie zážitky. Bola to malá farma, kde široko ďaleko nebol nikto okrem malých kozliatok, kráv a pokornej Nepálskej rodinky. Boli veľmi láskaví a veľmi vďačný za našu prítomnosť. Objednanú ryžu veľmi ochotne zožali na skromnom políčku pod farmou a dávali nám porcie ako pre troch ľudí. Po prvýkrát sme boli naozaj v spojení s prírodou a mimo civilizácie, signál a len sme si užívali západ slnka a zvuky zvierat. Bolo to veľmi pekné zakončenie dňa v Himalájach.

Resumé:

1. Výšľap na Poon Hill - vzdialenosť: 4,5 km, čas chôdze: 1h 10min, celkový čas: 2h 56min, stúpanie: 395 m, výška: 3 210 mn.m.,
2. Ghorepani - Chuile - vzdialenosť: 12,78 km, čas chôdze: 3h 35min, celkový čas: 5h 8 min, stúpanie: 607 m, klesanie: 1 183m, výška: 2 309m n.m.

Deň 4: preživší Isac

Prebrali nás zvuky kohútieho kikiríkania. Slnečné lúče preliezli hory na druhej strane údolia a krásnu scenériu podčiarkli raňajky vo farmárskom štýle (vajíčka, fazuľa, sladká ryžová kaša a čaj). Čakala nás cesta cez 3 údolia v tvare ''V'', čo by neznelo tak zle, ale v Nepále sa nechodí do kopca, ale do schodov, čo je ďaleko viac vyčerpávajúce. Lesy pripomínajúce pravú džungľu nám poskytovali aspoň trochu tieňa. Zostávalo niekoľko desiatok výškových metrov zostupu, prejsť dlhý železný most cez rieku a potom už len rovno za nosom cez údolie do dedinky Chhomrong (2 150 m).

Slnko pálilo tak silno, že sme aj napriek vrstve opaľovacieho krému cítili, ako koža protestuje. Museli sme to prehryznúť a ísť v 33° C v dlhom tričku a nohaviciach. Opäť sme boli napred oproti pripravenému itineráru a do Chhomrongu dorazili o hodinu skôr. Spomínaná dedina je očarujúce miesto plné pagod a budhistických stúp, ktoré si miestni ľudia stavajú sami. Bol to unikátny výhľad na Machhapuchhre cez tzv. lungty - farebné modlitebné budhistické vlajočky. Jednohlasne sme sa zhodli, že je to najkrajšia dedina z celého treku. Užívali sme si získaný náskok a kochali sa, hovorili s okoloidúcimi a dozvedali sa cenné informácie nielen o snehových podmienkach. Čo sme zistili? Kúpiť nesmeky bola priorita č. 1. Bohužiaľ aj napriek všetkej našej snahe nám boli v dedine ponúknuté len mandarínky, Dal Bhat a čaj s mliekom.

Museli sme sa vydať ďalej, čakalo nás záverečné stúpanie dňa. V Upper Sinuai bol malý outdoorový obchodík. K našej smole tam bol posledný pár nesmekov, pretože dopyt bol vysoký. Cenu 3000 NPR (25 EUR) sme si s obmedzeným rozpočtom nemohli dovoliť. Pre predstavu: za 3000 NPR zoženiete ubytovanie pre 3 ľudí na noc a zaplatíte si veľmi bohatú večeru. Nedalo sa nič robiť, prijali sme riziko a pokračovali bez nich. V Upper Sinuai bolo zatiaľ najviac ľudí, čo sme doposiaľ stretli. Je to totiž miesto, kde sa stretávajú turisti mieriaci do ABC alebo tí, ktorí sa odtiaľ vracajú. Počas večere sme spoločne zdieľali svoje zážitky a mali sme možnosť počuť aké to je v base kempe. Najviac nás zaujal príbeh sprievodcu a dvoch turistov z Francúzska. Do ABC vyrazili okolo 8. hodiny ráno a ako už viete, sila nepálskeho slnka je naozaj veľká. Jeden z Francúzov bol znateľne objemnejší a žiara slnka povolila vrchnú vrstvu ušlapaného snehu a patália bola na svete. Každým krokom sa boril celou dĺžkou končatín do snehu a nemohol vyliezť. Mal dve možnosti, buď premočený počkať až zapadne slnko a teplota klesne alebo si zavolať vrtuľník, aby ho zachránil. Rozhodol sa pre zavolanie záchrany. Sprievodca a druhý člen úspešne došli až do kempu. Vďaka nižšej váhe sa borili "iba' pol metra do snehu. Žasli sme nad tým, ako sa mohol naozaj dobre platený sprievodca dopustiť takej chyby. Sme veľmi radi, že sme nabrali odvahu a vydali sa na celé dobrodružstvo sami a spoliehali sa na vlastný rozum a skúsenosti ostatných. Prišla aj reč na nesmeky, ktoré sme si odkúpili od Francúza Isaca čo "prežil". Cena bola o dosť prijateľnejšia a s Isacom sme sa dohodli, že žiadne peniaze nechce a nesmeky mu vrátime v Káthmande. Deň sme zakončili teplou sprchou v kúpeľni bez dverí, ale s krásnym výhľadom na zapadajúce slnko a šli sme spať.

Resumé: vzdialenosť: 10, 96 km, čas chôdze: 2 h 59 min, celkový čas: 4h 50 min, stúpanie: 937 m

Náš príbeh týmto zďaleka nekončí. Je pred nami náročnejšia polovica treku do Annapurna base kempu (4 130 m). 

Míša a Dan

Radi by sme týmto poďakovali HUDY za veľkú podporu počas našej výpravy. O parádnych bundách Mammut bude ešte reč v druhej časti. Veľmi ochotne s nami všetko vyriešili a vďaka nim sme boli po celý čas v suchu. Ďakujeme! Mrknite aj na druhý diel.