Sama v lese. Rastie trend odvážnych žien?

Láska k outdooru v sebe bežne zahŕňa aj prečkávanie nocí v temnom lese plnom čudných zvukov alebo pod čiernou oblohou v obklopení hrozivých skalísk. Ak k tomu pripočítame ešte divokú zver, dostávame koktail s možnosťou poštekliť nervy nejedného táborníka. O táborníčkach ani nehovoriac. Alebo nie? Alebo snáď existujú ženy natoľko urastené a nebojácne, že sa do neznámej divočiny pokojne pustia aj samé? Áno. Sú také. S jednou z nich som mal možnosť stretnúť sa v tmavom kúte drsného pražského baru v pochybnom centre mesta. Jej identitu radšej neprezradím, aby som neohrozil jej bezpečnosť. Svoj príbeh nám ale v rozhovore prezradí sama.

Tereza nešportuje, nejazdí na bicykli, do posilňovne ju nikto nedostane, ani nebehá. Zato ale dokáže rýchlo a dlho chodiť. Jej otec aj starý otec boli trampovia. Už ako malá s nimi chodila po našich zvyškoch prírody. Tam sa naučila, že veta „Ja už nemôžem!“ sú len tri prázdne slová. Tam sa naučila, že v horách sa nedá „nemôcť“, že aj tak musí vziať batoh na ramená a ísť. Že nakoniec zo seba človek vytlačí oveľa viac, než čakal.

Tereza je extrémistka. Žije skromný život, nepotrebuje skoro nič. Jej kozmetika je zložená z troch vecí, ktoré používa na všetko. Kým si niečo kúpi, desaťkrát si to rozmyslí. Keď je „v akcii“, chodí napríklad päť mesiacov v kuse viac ako 30 kilometrov denne a prespáva pod širákom v susedstve divej a divnej zveri. Sama. Nebojí sa?

Nebojím. Žien, ktoré sa neboja prespať niekde samy v lese, je podľa mojich skúseností stále viac. Napríklad na pacifickom traili v USA bolo podľa môjho odhadu dokonca viac žien ako mužov. Takže trend osamelých žien na cestách je už veľký, nie je to nič neobvyklé. Stretnúť samotnú babu s batohom môžeš čím ďalej tým častejšie. Odhadujem, že v Amerike to bolo tak 55 % na 45 % v prospech žien. Trend rastie a mne sa to páči. U nás je to zatiaľ trochu iné. Ešte stále nevyrazíš do lesa a nestretneš tam jednu osamotenú ženu za druhou, to ešte nie.

Tebe sa to páči, ale – bez toho, aby som ti chcel naháňať strach – nebude sa to páčiť aj nejakým... povedzme úchylákom?

Nie, keď už na toto narážaš, tak v prírode nikoho takého nenájdeš. Takýto potenciálny úchyl by sa musel vybaviť, ťahať sa niekam do hôr, preradne číhať v nejakej svojej skrýši... Nie je pre neho jednoduchšie číhať v meste za rohom?! Stále sa ma pýtajú: „Ty sa nebojíš ako samé dievča?“ Stačí sa predsa len logicky zamyslieť – ja tu leziem tri hodiny do prudkého kopca, musím so sebou vláčiť kadejaké veci. A teraz si predstav nejakého podivného týpka, ktorý si povie: „Hej, zbalím sa, vypadnem z mesta, potiahnem sa niekam do kopca a budem mať plný batoh harabúrd, aby som tam napríklad nezmrzol.“ Nie, počká si tu v meste v pokoji na bare, až pôjde nejaké nametené dievča domov... To sme sa dostali do absurdných predstáv. Žiadny úchyl jednoducho do hôr nepolezie. Prečo by to robil?!

Ja, keď idem niekedy po meste o desiatej jedenástej hodine domov, tak sa často bojím viac, ako keď spím niekde v lese pod širákom v nejakom kroví a nikto o mne nevie.

To máš asi pravdu. Znie to presvedčivo a logicky. Ako ale vyzerá taká logika uprostred temnej noci, keď teda ležíš v kroví, nikto o tebe nevie a z diaľky sa ozve podozrivý šramot? 

Ten sa ozýva úplne pravidelne, každý večer niečo počuješ. Také zvuky človek jednoducho počuje stále. Ja mám na to skvelú obranu - štuple do uší, potom to nepočuješ! (smiech) To bola jedna príhoda z pacifickej túry. Spala som tam tiež takto v stane – a zrazu počujem ňuchanie okolo. Hovorím si: To bude asi medveď, čuchá tu okolo. Takže som tam chvíľu robila rámus s nejakými kartušami a ono to na chvíľu prestalo, odbehlo a potom sa to zase vrátilo čuchať naokolo. A potom ma to už prestalo baviť, tak som si dala štuple do uší, aby ma to jednoducho nerušilo. Také tie penové štuple za päť korún z lekárne.

Jedna pani sa ma na prednáške o Pacific Crest Trail (PCT) pýtala: „A to si akože vezmeš len tak špunty do uší, aby ťa neotravoval medveď, hej?!“ No jasne, človeka tie zvuky akurát tak zbytočne znervózňujú. Vždy okolo teba budú pobehovať v noci nejaké zvieratá. A je zbytočné sa tým v noci nervovať, keď je žena sama v lese, však? Človek má osamote oveľa zbystrenejšie zmysly, takže napríklad zaregistruje strašný rámus - a je to napríklad len myš. Je predsa zbytočné stresovať sa. Ďalšou skvelou obrannou technikou je rýchlo zaspať.

A to sa, prosím ťa, robí ako?

No, zalezieš si do spacáku úplne celý, zatiahneš si šnúrku nad hlavou - a potom tiež toľko toho nepočuješ. Preto mne osobne by napríklad nevyhovoval quilt, do neho sa nemôžem komplet zabaliť.

Nechcem ťa znervózňovať, ale v Tatrách bol pred časom tiež taký prípad, keď medveď ňuchal okolo stanu, potom si ho alternatívnym spôsobom otvoril a týpka aj so spacákom pozval vonku na hostinu. Hlavný chod – týpek! Na to už by asi štuple nefungovali...

To je fakt, ale aj keby si ich nemal, tak by ti to veľmi nepomohlo. Takže so špuntami alebo bez, aj tak by to asi dopadlo rovnako. So špuntami je ale tá výhoda, že sa väčšinou lepšie vyspíš. (smiech)

Takže tvoj prístup je taký skôr filozofický, fatalistický – oddať sa osudu a ono to nejako dopadne? (Tereza vyzerá, že to u nej funguje. Nezdá sa mi nijako ohryzená alebo ohlodaná.)

To by som nepovedala, je to skôr o informáciách. „Ty ideš do Ameriky? Veď tam sú medvede, to neprežiješ ani jediný deň!“ Tak som si našla nejaké štatistiky a tie jasne ukazujú, že je oveľa pravdepodobnejšie, že človeka zabije iný človek v jeho vlastnej posteli, než že zahynie pri útoku medveďa. A keď toto vieš, hneď sa ti v prírode lepšie kráča a zaspáva.

Alebo štrkáče. Keď ťa štrkáč naozaj uhryzne a vypustí svoj jed, do 20 minút je po tebe. Lenže pre štrkáča je jeho vlastný jed vzácny tovar, nejaký čas trvá, kým sa mu obnoví. A taký štrkáč predsa nie je hlúpy. Nebude plytvať jedom, keď ťa môže vystrašiť ako malé decko svojou hrkálkou! Takže pokiaľ na štrkáča fakt nešliapneš, on vôbec nemá dôvod plytvať na teba jedom a si pred ním v bezpečí ako pred dážďovkou.

Na púšti v južnej Kalifornii som tiež všetky noci spala vonku pod širákom. Prvých 1100 míľ sa tam ide púšťou a štrkáčov je tam dosť. Takže hneď od prvej noci na PCT som rovnými nohami skočila do osamoteného nočného dobrodružstva. Spanie pod holým nebom má svoje výhody. Ja som strašne lenivá, takže nemusím stavať stan. (smiech) Hodím na zem plachtu, karimatku a spím.

Dobre, tak štrkáče sú teda v pohode, čo škorpióny? Nevlezú ti v noci do topánky, do spacáku, do ucha...? Z toho nemáš strach?

Nie, za celý čas som s nimi nemala problém. Mať strach? A keď sa budem báť, tak čo z toho akože budem mať?! (smiech) pýta sa Tereza so svojou nepriestrelnou logikou. My žijeme v meste, poznáme to tu, bežne sa tu pohybujeme... a vlastne si vôbec neuvedomujeme, aké je to mesto v skutočnosti nebezpečné. Teraz sa vydáš do hôr, nepoznáš ich, nevieš, ako tam fungujú hady, štrkáče, medvede... a bojíš sa toho, pretože to nepoznáš. A mesto? Zober si, koľko ľudí umrie na cestách, autonehody, zrazení chodci... A keď to porovnáme s útokmi medveďa tak je to jasné – ísť do hôr, prespávať v lese je štatisticky oveľa bezpečnejšie ako ísť po Prahe nakupovať. A divný ľudia sa koncentrujú tiež v meste. Je to pre nich jednoduchšie a pohodlnejšie.

Takže ty vlastne vôbec nepoznáš strach? Je to pre teba emócia z inej galaxie?

Jasné, tiež sa niekedy bojím. Najviac som sa asi bála, keď som bola s kamarátkou niekde pri Berounke, svietil mesiac, išli sme si ľahnúť. Ja som už odložila okuliare a zrazu dup, dup, dup. Čo to je?! Taký rámus a dunenie! Nasadím okuliare – a v mesačnom svetle vidím snáď 50 kancov! Čierna masa, ako keď idú škreti z Mordoru. Obkrúžili nás, človek nevie, čo má robiť. Asi na seba veľmi neupozorňovať. Odvtedy viem, že bukový les na jeseň nie je úplne vhodné miesto na nočný odpočinok.

Keď sme pri tom dupaní – čo poľovníci?

Áno, stáva sa, že si niekoho pomýlili so zverou. To je smola. Smolu ale môžeš mať kdekoľvek – aj v práci, v kaviarni, doma. Na PCT sa stalo, že na mňa takmer spadol kameň. V horách asi 15 metrov odo mňa spadol obrovský šuter. To by bolo po mne. To sa ale môže stať kdekoľvek. Pôjdeš po práci domov, susedka pozerá z okna, nešťastne zvrhne kvetináč, bum - a je po tebe.

Ako si vysvetľuješ, že tá nežnejšia – a tradične považovaná za bojazlivejšiu – polovica ľudstva, ženy, teraz majú rastúcu obľubu v osamotených potulkách?

No, keď to vezmem napríklad za seba, tak priateľ je tradične zamestnaný, nie ako ja. Takže nemá toľko času. Ja ho mám viac a zoznam miest, kam sa chcem pozrieť, je príliš dlhý na to, aby som sa dokázala vojsť do dvadsiatich dní štandardnej dovolenky. Tiež som párkrát vyrazila so svojimi kamarátkami. Tie už potom so mnou nechceli nikdy nikam ísť. (smiech)

Môj plánovaný výlet na 30 kilometrov sa väčšinou výrazne líšil (hlavne dĺžkou) od tých ich naplánovaných výletov. Takto mi odpadlo pekných pár kamarátok vrátane mojej sestry. Tá už so mnou tiež nikam nejazdí. Chodila som okolo 35 kilometrov denne aj v horách nad 3.500 metrov nad morom, takže mám asi trochu skreslené predstavy.

Aha, takže ty si sa normálne narodila a superhrdinkou bez rovnako zdatných priateľov si sa stala až potom, čo ťa uhryzol zmutovaný pavúk?

Ale nie! Pochádzam zo Šumavy a slová ako napríklad „šport“ a „kondícia“ fakt nemám rada. Predstavím si pod tým vždy len niečo škaredé, drinu, neustále nútenie sa do niečoho, jednoducho fuj. Zato „pohyb“, to je niečo iné! To môže byť napríklad chôdza. Chôdza je fajn, môžeš ju robiť bez toho, aby si sa k tomu musel dva týždne odhodlávať alebo mesiace predtým navštevovať posilňovňu. Chôdza mi príde veľmi prirodzená. Rovnako prirodzená, ako napríklad prespávať sama v lese.