AZORY: Prechod ostrova São Miguel

November v Česku práve nepraje milovníkom outdooru. Teploty klesajú, dažďových kvapiek pribúda – ideálny čas zbaliť batoh a vyraziť niekam do tepla. Napríklad na trek. Skvelou voľbou tak môže byť prechod Azorského ostrova São Miguel.

Hlavná sezóna už síce skončila a všadeprítomné kvitnúce hortenzie sú minulosťou, ale spolu s nimi mizne aj väčšina turistov. Ostrov sa upokojuje a zostáva hlavne krásna príroda. Tá sa síce občas zahalí do hmly, ale aj tak má putujúcemu turistovi čo ponúknuť. Celý São Miguel zvládnete prejsť za týždeň a kúsok. Ideálny únik zo zamračeného novembra a možno aj spoľahlivý liek na jesenný splín.

Ako sa na ostrove prepravovať?

Po prílete do Ponta Delgady, hlavného mesta ostrova, neváhame a presúvame sa na západnú stranu ostrova. Ako turista tu väčšinou oceníte požičané auto - cesty sú kvalitné a cestná sieť dobre rozvinutá. Pre náš trek však auto nie je ideálne. Po ostrove sa plánujeme pohybovať prevažne pešo. Teoreticky by sa dal využiť autobus, ale zastávky, ktoré stretávame, nemajú žiadny cestovný poriadok, takže presný čas odchodu je neistý. Rozhodujeme sa preto pre autostop - a ukázalo sa, že to bola skvelá voľba. Neubehne ani desať minút a zastavuje nám priateľský riaditeľ miestnej hasičskej zbrojnice - autostop na Azoroch funguje.

Kde zložiť hlavu?

Do Mosteiros prichádzame večer. Nájdeme tu veľké parkovisko s trávnatou plochou. Akonáhle miestni zbadajú naše batohy a zamyslené výrazy, hneď nám ponúkajú, že ak tu chceme prespať v stane, nie je to problém - môžeme si ho postaviť kdekoľvek na tráve za parkoviskom. So spaním na ostrove sme vôbec nemali ťažkosti. Ostrov je totiž pretkaný rôznymi piknikovými miestami, kde je často dostupná voda aj toaleta, takže prenocovanie je ok - aspoň mimo hlavnej turistickej sezóny, kedy sme tu boli my.

Trek s výhľadmi na sopečné jazerá

Po prebudení zbalíme stan a vyrážame. Prvou zastávkou je krásna piesočná pláž - na ostrove vec pomerne vzácna. Pláží tu nie je veľa, počas nášho putovania sme ich objavili iba pár. Celé pobrežie je skôr rozoklané a divoké. Na konci Mosteiros sa naše kroky stočia do vnútrozemia a začíname naberať prvé výškové metre. Stojí za pripomenutie, že celý ostrov je vulkanického pôvodu, takže kopce dokážu byť naozaj strmé. Funíme prakticky od samého začiatku.

Asi po hodine a pol stúpania dôjdeme na turistickú trasu nad jazerom Azul. Toto jazero tvorí spolu so susedným jazerom Verde jednu z najnavštevovanejších prírodných zaujímavostí ostrova. Dve jazerá, každé s inou farbou. Nám pripadajú farebne rovnaké. To ale nemení nič na tom, že pohľad na ne je vskutku krásny. Evidentne si to nemyslíme iba my. Na ceste stretávame veľa turistov, najviac Čechov - lacné letenky a priamy spoj z Prahy robia svoje. Stačí však uhnúť kúsok z hlavnej cesty a namiesto našich krajanov nám spoločnosť robia len kravy, ktorých žije na ostrove viac ako milión.

Mierime k pobrežiu

Po výstupe na jeden z vrcholkov na trase Pico das Éguas stočíme cestu späť smerom od pobrežia. Pri plánovaní prechodu sme veľa premýšľali, ako ho pojať. Jednou možnosťou bolo držať sa celú dobu stredu ostrova a prejsť tak klasicky vnútrozemský hrebeň, ktorý je hlavne vo východnej časti celkom výrazný. Azory sú ale známe svojim pobrežím, ktoré by sme pri klasickom prechode takmer nevideli. Rozhodli sme sa preto prejsť ostrov cik cak. Pridali sme síce niekoľko kilometrov aj výškových metrov, ale každý deň sme mohli objavovať novú krajinu a spoznávať malé prímestské mestečká pozdĺž trasy. Navyše nás po celý čas tešila jedna myšlienka – nestáva sa často, že by ste ráno začínali deň na severnom pobreží, obedovali vo vnútrozemí a večer trávili výhľadom na oceán na južnej strane.

Neverte čiarkovaným chodníkom!

Ďalší deň putujeme poľnohospodárskou časťou ostrova – dnes mierime zase na juh. Žiadne šialené stúpanie nás nečaká, kopce nad hlavným mestom sú skôr menšie, takže ide väčšinou o krátke, ale strmé stúpanie. Cesta sa často mení: ideme po asfalte, poľných cestách i drobných chodníkoch, ktoré z ničoho nič končia uprostred pastviny. Čiarkované trasy v mape sú síce lákavé, ale občas trochu zradné.

Napriek tomu čoskoro dôjdeme plní elánu do dedinky Remédios, kde sa napojíme na značenú trasu. Tá nás rýchlo dovedie k asi 150 metrov dlhému tunelu - trochu výzva pre klaustrofobikov. Tunel tvorí pomyselnú bránu vedúcu z poľnohospodárskej krajiny plnej kráv a pastvín do krásneho lesa pripomínajúceho dažďový prales – vlhko a plno vodopádov. Jedine krik vtákov tu chýba – na ostrove ich totiž nie je veľa.

Barrosa – zahmlený kopec nad sopečným jazerom

Lesnými chodníkmi stúpame až k vrcholu Barrosa. Ten je s 945 metrami nad morom jeden z najvyšších vrcholov ostrova. Cez neho chceme pokračovať zase na severnú stranu, ale trochu sa obávame, či výstup pôjde - podľa máp na vrchol vedie len neznačená cesta a žiadna iná blízka možnosť z tejto strany nie je.

Dôjdeme k vodojemu, kde cesta skutočne končí. Po pravej strane si však všímame nepatrne vyšliapanú cestičku - bingo! Miestami zarastená, miestami zatopená kvôli prasknutému potrubiu, ktorým voda steká do údolia. Cesta tu ale naozaj je. Vystúpime po nej na divoký hrebeň s úchvatnými výhľadmi na jazero Lagoa do Fogo, rozprestierajúce sa v kráteri sopky pod nami.

Samotný vrchol je bohužiaľ zahalený v hmle. Nie je to nič neobvyklé – takmer po celý náš pobyt na ostrove sedela nad krajinou hutná čiapka, ktorá halila všetky vyššie oblasti do nepriepustnej hmly. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme pri prechode ostrova radi mierili k pobrežiu, kde sa slnko predsa len objavovalo častejšie.

Prírodné termály Caldeira Velha

Zostupujeme okolo Caldeira Velha. Teplé, železom obohatené pramene tu vytvárajú malé jazierka s charakteristickou oranžovo-hnedou farbou. Návštevníci si za drobný poplatok môžu dopriať kúpeľ v prírodnom termálnom bazéne obklopenom papradinami a palmami. Bohužiaľ je tu predsa len viac ľudí, než by sme si priali, a tak si kúpeľ odpustíme.

Viola Beach, najkrajšia pláž na ostrove

Následne pokračujeme niekoľko kilometrov pozdĺž pobrežia. Túto časť ostrova by som rozhodne odporučil – cesta od Ribeiry Grande až po mestečko Lomba da Maia patrila k najvydarenejším úsekom nášho putovania. Divoké útesy sa tu pravidelne striedajú s malými, atmosférickými mestečkami. Úzke uličky v nich často lemujú biele domčeky so zelenými okenicami, ktoré sú pre túto oblasť typické.

Počas putovania nezabudnite zísť k Viola Beach, krásnej piesočnatej pláži s vodopádom a sladkovodným potôčikom - jedno z niekoľkých miest, kde sa dá v pokoji okúpať. Treba však byť trochu opatrný. Pobrežie nie je tvorené len pieskom, ale aj veľkými oblými balvanmi, ktoré v kombinácii s divokými vlnami môžu byť trochu nepríjemné. Ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť.

Od oceánu zase do stredu ostrova

Ani sa nám od oceánu nechce, ale ďalší deň nás čaká divoké okolie mestečka Furnas. Sem sa môžete vydať po asfalte alebo skúsiť šťastie na neoznačenej ceste. My volíme variant B. Pozvoľna stúpame po zelenej pastvine. Úvozová cesta, po ktorej spočiatku ideme, je následne zarastená, ale darí sa nám kráčať pozdĺž nej – aspoň zatiaľ. V ďalšej časti cesty je potrebné byť o niečo opatrnejší. Musíme sa pretiahnuť zarastenými krovinami, preliezť oplotenie a vyhnúť sa zradnému bahnu. No, vo Furnase sme raz dva.

Furnas – miesto, kde zem dýcha

Toto miesto pripomína vstup do samotného pekla. Už z diaľky vidíte niekoľko dymových stĺpov stúpajúcich z okolitých lesov. Keď prídete bližšie, ucítite silný zápach síry, typický pre túto oblasť. Okolie Furnasu je totiž veľmi živé, plné sírnych prameňov, ktoré na mnohých miestach vyvierajú priamo zo zeme. Je to naozaj fascinujúce predstavenie – rozhodne nevynechajte. Odporúčam navštíviť park Courela Garden, kde pramene uvidíte zblízka. Turisti s hladným bruchom potom určite môžu ochutnať miestny pokrm – Cozido das Furnas. Ide o mäso so zeleninou, pomaly varené v horúcej sopečnej pôde.

Najstaršia osada na ostrovoch

Z Furnasu sa presúvame k južnému pobrežiu, do malebného prístavu Ribeira Quente, a odtiaľ pokračujeme do mesta Povoação. Údajne sa jedná o najstaršie osídlenie na Azoroch. Mestečko leží v úzkom údolí obklopenom strmými zelenými svahmi, ktoré sa otvárajú smerom k oceánu, a pôsobia tak naozaj impozantne. Za zmienku stojí aj krásny, verejne prístupný bazén s výhľadom na divoký oceán. Keď ho zbadáme, neváhame ani minútu, a aj napriek blížiacemu sa dažďu sa osviežujeme v príjemnej vode.

Famózne vodopády v údolí Ribeira do Faial do Terra

Je to potrebné, nakoľko popoludní odchádzame z mesta, stojí nám v ceste ďalší kopec ústiac do ďalšieho vlhkého lesa. Napojíme sa na turistickú trasu z mesta Faial da Terra, ktorá vedie k ďalším vodopádom. Dôjdeme k nim podvečer, nikde nikto, a tak môžeme nerušene pozorovať divokú vodu miznúcu v lagúne pod vodopádom. Toto údolie pri návšteve určite nevynechajte!

Zaujímavý tip na prespanie je táborisko v neďalekom prírodnom parku. Veľa grilov a piknikových stolov. Nocovanie je tu povolené, mali by ste sa ale vopred ohlásiť. To sme si bohužiaľ v tme a hmle, ktorá pri našom príchode sem panovala, nevšimli, a tak sme tu spali načierno.

Pico Bartolomeu – posledná prekážka v ceste

Dlho sme sa ale nezdržali, pretože hneď ráno pokračujeme na Pico Bartolomeu. Kopec v hmle s vysielačom na vrchu, kam vedie celkom výživný strmák cez miestny hustý les. Je dusno na odpadnutie a veterno. Takmer stopercentná vlhkosť zapríčiní, že z nás leje ešte skôr, než stihneme vôbec začať výstup. Posledný kopec na ceste si skrátka musíme zaslúžiť.

Končíme v Nordeste

Po výstupe začneme pozvoľna klesať do mestečka Nordeste. Tu pri miestnom kostole slávnostne zakončíme náš prechod ostrova São Miguel. Nezlomní jedinci by sa odtiaľ ešte mohli vydrápať na najvyšší kopec ostrova Pico da Vara (1103), ale nám sa už nechce. Tých výstupov bolo predsa len tak akurát. Radšej sa presunieme do Ponta Delgady, užiť si nejakú tú zábavu, ktorú hlavné mesto ostrova ponúka - napríklad pozorovanie veľrýb. Azory totiž patria k najlepším miestam na svete, kde je možné tieto cicavce vidieť.

Pokiaľ hľadáte neobvyklý trek s celoročne príjemnými teplotami, mohol by byť prechod ostrova São Miguel trefa do čierneho. Ostrov vám na približne dvoch stovkách kilometroch ponúkne širokú paletu krajín – od poľnohospodárskych pastvín cez hlboké, hmlou zahalené lesy až po krásne horské údolia a dramatické pobrežné útesy. K tomu pripočítajte horúce sírne pramene, termálne jazierka, jazerné krátery aj množstvo trás, ktoré sa dajú rôzne kombinovať podľa chuti a fyzických síl. To už určite stojí za návštevu nie?