Pamír Trail: O dvoch dievčatách 1330 km cez hory Tadžikistanu

Keď sa ako prvá na svete vydáte prejsť neexistujúci trail, tušíte, že to nebude zadarmo. Cítite nervozitu a zároveň vzrušenie. Možno dokonca aj strach. Ale túžba po dobrodružstve nakoniec zvíťazí nad obavami. Viete totiž, že takúto cestu podniknete iba raz za život.

FáZA pRíprav

Prípravy zaberajú veľa času. Zháňame sponzorov, preberáme každý kúsok výbavy. Od sponzora dostávame karimatky, merino oblečenie, topánky, okuliare aj varič. Spájame sa s „Otcom Pamír Trailu“ Jánom Bakkerom a prechádzame s ním informácie k jednotlivým etapám. Pretože trail nie je hotový, Ján nečakal, že sa nájdu blázni, ktorí ho budú chcieť prejsť celý. Oznamuje nám, že ak to zvládneme, budeme prvé na svete. Už aj to veľké dobrodružstvo získava ešte väčší rozmer.

Študujeme mapu, prepočítavame jedlo a kilometre kvôli zásobovačkám. V odľahlých horských dedinách toho veľa nekúpime, balíky s proviantom budú nutnosť a zároveň veľká výzva, keď v Tadžikistane nie je pošta a budeme sa musieť spoľahnúť len na miestnych taxikárov. Kufre praskajú vo švíkoch, máme zbalených 45 kíl jedla. Tri týždne sa márne snažíme spojiť s českou ambasádou v Taškente kvôli vízam. Do lietadla smer Samarkand nastupujeme bez nich. Cestou na uzbecko-tadžické hranici už našťastie máme víza vo vrecku.

HOR SA za dobrodružstvOm

Starý otrieskaný mercedes uháňa po prašnej ceste plnej kamenia. Nebyť vtlačené medzi troch statných chlapov, lietali by sme na sedačkách ako kolky. Aj takto to s nami slušne hádže. Vymieňame si pohľady plné pobavenia, vzrušenia i nervozity. Aké to bude ísť trail, ktorý pred nami ešte nikto neprešiel? Zvládneme to vôbec? Opakujeme si, že základom úspechu je sústrediť sa na jednotlivé kroky a radovať sa z čiastkových cieľov. Pôjdeme kilometer po kilometri, deň po dni, etapu po etape. A nejako to dopadne.

Krajina z Ríše snOV

Slnko na nás páli a my neskutočne oceňujeme tričká Patagonia s chladiacim efektom. Sme celé vyjavené z toho, že hoci sa jedná o syntetiku, nesmrdí ani po niekoľkých dňoch potenia. Merisi so svojimi citlivými očami nedá dopustiť na okuliare Julbo, ktoré nielenže chránia zrak, ale hlavne jej ladia s oblečením. 

Nesieme jedlo len na štyri dni, ale prehýbame sa ako staré herky. „Čakajú nás Fánske hory, tá nádhera nás privedie na iné myšlienky,“ utešujeme sa navzájom. A skutočne. Ponárame sa do rozprávkového sveta tyrkysových jazier, horských velikánov a rozkvitnutých lúk. Osviežujeme sa v priezračných riekach a kŕmime sa darmi Matky Prírody – raz to sú moruše, inokedy marhule.

Prechádzame dedinkami, kde sa zastavil čas aj elektrina. Ľudia nás vítajú s otvorenou náručou a čerstvo upečeným chlebom. Vďaka Bohu za to! Hneď prvý balík sa niekde zasekol, v obchodíku majú len čínske polievky, a tak sme týždeň odkázané na univerzálnu štedrosť. Našťastie sú Fanky obľúbenou turistickou destináciou, okrem miestnych nás kŕmia aj batôžkári. V Tadžikistane hladom neumrieme.

Telá si postupne zvykajú na ťažké batohy, celodennú chôdzu aj nadmorskú výšku. Tá nám prekvapivo nerobí problémy a do takmer päťtisícového sedla Chimtarga doslova vytancujeme. Po prvej etape máme v nohách 150 km a podliehame dojmu, že takto „na pohodu“ to bude stále.

Ahoj, jA sOm ZOSUV a budEM ŤA SprEváDzAŤ po zbytOk trailu

Naša naivita nemohla byť väčšia. Z vyšliapaných chodníkov vo Fankach skáčeme do terénu, z ktorého by človek plakal – príkre snehové polia, ostré zostupy a svahy zarastené nepriestupným krovím. Posúvame sa rýchlosťou leňochoda. Ľutujeme, že sme si namiesto cepínov nevzali mačety a padajú nepublikovateľné nadávky. Nohy zdobí vyrážka, krvavé škrabance aj pleseň z častého brodenia riek. Driapeme sa do kopcov, kde na dvoch kilometroch nastúpame jeden!
 
Brodenie riek nás občas aspoň schladilo, ale prežiť horúčavy nám najviac pomohli tričká Patagonia, ktoré sme často v riekach tiež plákali a ich chladiaci efekt bol nevídaný. Vďaka nim sme ani raz žiadnym veľkým teplom netrpeli, ani v 30 °C! Najhoršie zo všetkého sú exponované svahy - zosuvy, ktoré testujú našu odolnosť deň čo deň. Pomáhajú nám nesmeky s hrotmi, ale aj tak máme stiahnuté polky a srdce až v krku. Zabrať dostáva aj naše vybavenie.

Miške má z paličky paragraf a Merisi opúšťajú podrážky topánok. Treba však podotknúť, že by sa asi ohla každá palica. Zostáva totiž zaseknutá medzi kameňmi, zatiaľ čo Miške schádza pomaly dole. Holím Black Diamond by sme vyčítali snáď len ich spodnú časť, ktorá sa nedá zacvaknúť a pri zložení má vôľu cca 10 cm. Inak ale v teréne držia skvele a môžeme sa na ne naozaj spoľahnúť. V zosuvoch je to jedna z najdôležitejších častí výbavy, takže sme za ne vďačné.

Trail za odmEnu

Po troch týždňoch a štyroch stovkách kilometrov máme vďaka rozmanitosti krajiny dojem, že sme prešli Alpy, Dolomity, Pyreneje, Škótsko aj Maroko dohromady. Terén začína byť prívetivejší - zabijáckych zosuvov a lezeckých úsekov ubúda, a tak máme viac priestoru na to, čo Kerouac nazýva meditáciou chodníka. Len tak ísť a byť. V harmónii s krajinou aj so sebou samou. Uvedomujeme si, že sa nám cnie po našich milovaných, s ktorými sa väčšinu času nemáme ako spojiť. Signál totiž nebýva ani v dedinách.

Našťastie majú Tadžici také veľké srdcia, že je v nich dosť miesta aj pre nás. Nech prídeme kamkoľvek, berú nás medzi seba a dávajú nám najavo, že sme súčasťou rodiny. Spoločne rybárčime, ochutnávame čerstvý med, tancujeme, rozprávame sa. Čím dlhšie sme na ceste, tým dôležitejší je pre nás tento pocit prijatia a spolupatričnosti. Občas si rozhovory spestrujeme pantomímou. Hlboko v horách sa totiž nehovorí po rusky a naša tadžická slovná zásoba sa týka len jedla. Jazyková bariéra skrátka nie je problém - keď ľudia komunikujú srdcom, dohovoria sa vždy.

Pamír – stRecha svEta

Druhá polovica trasy nás privádza do tretieho najvyššieho pohoria na svete – divokého Pamíru. Ako sa pred nami otvárajú výhľady na impozantné ľadovcové vrcholy, cítime očarenie, ale tiež pokoru a rešpekt. Odteraz budeme až na výnimky vo výškach medzi štyrmi až piatimi tisíckami metrov, tieto hory nám určite nedajú nič zadarmo. Rieky sú tu väčšie a nebezpečnejšie, osídlenie ešte redšie ako doteraz a o signále zase môžeme len snívať. Tiež nás čaká pár nepekne popraskaných ľadovcov a úplné neznámo – stopäťdesiat kilometrov dlhý úsek, ktorý doteraz nikto nezmapoval.

Tiež tu citeľne prituhuje, takže sme vďačné za karimatky Nemo Tensor Extreme. Aj keď nás trochu mrzí, že sme si vzali múmie namiesto hranatých, je to kúsok výbavy, na ktorý nedáme dopustiť. Hrejú totiž úžasne! Merisi má slabší spacák ako Miške, takže ju ocenia dvojnásobne. Jej R-value 8,5 je skutočne poznať. Skvelou vychytávkou je tiež nafukovacie vrece. Karimatku zvládne nafúknuť na 4 naplnenie, teda do minúty má človek hotovo a vôbec sa pri tom nezadýcha. Vrecia používame ako podložky pod karimatky, pretože v kombinácii so stanom Agnes Nemo pekne vŕzgajú. Inak sú ale karimatky pomerne tiché, nešuštia a pozor – na tyveku nevŕzgajú.  

ZjAvenIE z ČIech

"Dievčatá, kde ste sa tu vzali?" vyráža zo seba pastier, udýchaný z toho, ako nám bežal naproti. "Prišli sme tam odtiaľto," ukazujeme na rozoklané sedlo. "To nie je možné," krúti hlavou, "žijem tu už 48 rokov a vy ste prvé, kto sem prišiel pešo," smeje sa. Až teraz, po toľkých kilometroch, si naplno uvedomujeme, akou veľkou kuriozitou sme. Dievčatá, ktoré prechádzajú miesta patriace len pastierom na oslíkoch. Ukazujeme mu v mape miesto, kde sme nocovali. "Tam mi dva dni naspäť medveď zožral štyri kravy," kýve hlavou na znamenie, že vie, kde to je.

Správy o medveďoch a vlkoch počúvame denne a občas nás z toho zamrazí – hlavne keď ide o historky o napadnutých turistoch. Vďaka bohu sa to zas tak často nedeje. Sme presvedčené, že zodpovedným správaním sa dá takýmto situáciám vyhnúť. Koniec koncov, pre tieto šelmy sú štvornohé kravy oveľa zaujímavejšie ako tie dvojnohé a my vieme, ako sa máme správať. Pred odchodom sme dali dokopy najkomplexnejší článok o stretnutí s medveďmi na českom internete. 

NECH žijÚ emÓcIe!

Ak majú slávne Fanské hory v Tadžikistane konkurenciu, je to národný park Sarez v srdci Pamíru. Oblasť, kde sa snúbia tyrkysové jazerá s rozoklanými ľadovcovými štítmi, divokými riekami i nežnými lúkami. V septembri už tu vládne jeseň a príroda hrá všetkými farbami. Tešíme sa, že jazero Sarez preplávame na lodi. Inak by sme ho museli obísť po nepeknom zosuve, chodník totiž zničilo zemetrasenie. "Loďka niet, benzín niet, musíte peškom," húka po nás prísny náčelník, keď sa celé natešené zháňame po našej bárke.

Kombinácia odmeraného prístupu a zlých správ Merisi rozplače ako malé decko. Div sa svetu, jej žiaľ dojíma tohto tvrďáka k slzám! Jeho nečakaná citlivosť zase rozplače Miške. A tak sa navzájom dojímame, slzíme a nemá to konca. Keď nás potom náčelník sprevádza na začiatok nebezpečnej trasy, tvári sa, akoby viedol ovce na porážku. Lenže po tisíc kilometroch v tunajších horách sa naše vnímanie nebezpečenstva veľmi posunulo. Exponovanú trasu v zráze nad jazerom nakoniec hodnotíme ako jeden z TOP zážitkov. Rovnako ako saunu a sprchu v meteorologickej stanici na druhom konci jazera.

Väčšinu času sa totiž musíme umývať v brutálne ľadových riekach, takže sme teraz vďačné za to, že do nej môžeme skočiť rozpálené. Všeobecne nám hygienu uľahčujú nielen tričká Patagonia, ale aj ostatné merino oblečenie. Extra nadšené sme z merino spodnej bielizne. Dievča na traili totiž ocení, že ani po niekoľkých dňoch nosenia bielizeň nesmrdí a zároveň krásne dýcha, takže nehrozia žiadne nepríjemnosti v podobe vlkov. Tí vlci, o ktorých občas v horách počúvame, nám bohato stačia.

Vlčice

Je to práve vytie vlkov, ktoré nás budí poslednú noc. Celý deň kráčame v ich stopách ako vlčice, čo si idú pre svoju korisť – koniec trailu. Uvedomujeme si, že túto korisť pred nami ešte nikto neochutnal. Je to zvláštny pocit. Pri prvom zahryznutí necítime len jeho šťavnatosť, ale aj horkosladkú príchuť. Pred očami nám idú stovky neopakovateľných zážitkov. Vybavujeme si všetku bolesť, smútok, radosť, pokoru i vďačnosť. Vidíme všetky tie vľúdne tváre, nádherné scenérie aj zosuvy. Cesta za touto korisťou nebola ani prinajmenšom jednoduchá. Napriek tomu, alebo snáď práve preto, nám dala neskutočne veľa. Posunula naše fyzické aj mentálne limity. Náročné situácie nás zblížili. A láskavosť miestnych nám opäť ukázala, že ľudskosť je univerzálny jazyk.

DobrodružstvO s veĽkým D

Počas 69 dní sme prešli 1330 kilometrov a nastúpali takmer 60 000 metrov. Prebrodili sme 42 riek, dokopy zodrali štyri páry topánok a zjedli osem kíl ovsených vločiek. Prešli sme čarokrásnymi Fanskými horami aj divokým Pamírom. Úrodnými údoliami s vôňou marhúľ a medu. Rozľahlými pláňami, kde meandrujú červené rieky a preháňajú sa kone. Okolo jazier, z ktorých nekonečných odtieňov modrej prechádza zrak. Trail nás zaviedol do horských osád, kde sa zastavil čas. Ľudia sa tu smejú srdcom, tvrdo pracujú, spievajú a dýchajú pre svoje rodiny.

Išli sme sem bez akýchkoľvek očakávaní, pripravené aj na to, že sa nám napríklad Pamír Trail nepodarí dokončiť. Preto sme vďačné a šťastné, že sme ho ako prvé na svete zvládli prejsť. Vidíme v ňom obrovský potenciál – napríklad na zlepšenie životnej úrovne miestnych. Práce je totiž v Tadžikistane málo a mnoho mužov musí ďaleko za hranice, aby uživili svojich blízkych. Táto nádherná krajina má čo ponúknuť nielen "extrémnym hikerom". Fánske hory aj NP Sarez (ak sa včas zariadi loď) nie sú technicky náročné etapy a vychutná si ich aj bežný smrteľník. Tadžikistan, tento klenot Strednej Ázie, odmení každého, kto miluje nedotknutú prírodu a ľudí so srdcom na dlani.

Chcete počuť viac? Príďte si pre nálož zážitkov a humoru na naše prednášky! Viac info na našich sieťach @dusenacestach a @misketravels a na webe dusenacestach.eu a misketravels.cz

Dôležitá info: Pamír trail chce podporiť Dům pro Julii, ktorý poskytuje široké spektrum služieb detskej paliatívnej starostlivosti. Založili sme pre nich zbierku. Pomôžte nám pomáhať!