Po svojich... cez Biele Karpaty

Prechod hôr zanechá v ľudskej duši stopu. Možno v nej prebudí spomienky na dobu, kedy sa cestovalo pešo stovky kilometrov, kedy sa putovalo pod plášťom nočnej oblohy za svitu mesiaca a cez deň oddychovalo v tieni lipy. Život na chvíľu prestane utekať medzi prstami a jeho tempo sa spomalí na rýchlosť chôdze. Niekoľkodenné pešie putovanie otvorí priestor počúvať v pokoji hlboké myšlienky.

Bielokarpatský genius LOCI

„Brno!“, odošlem Honzovi správu vyťukanú v pondelkovom popoludní z vestibulu hlavnej stanice, kde sa majú naše cesty vedúce z odlišných kútov republiky v blízkych minútach preťať. Kým sa medzi hlúčikmi ľudí cestujúcimi boh vie kam stretneme, beriem nám z okienka lístky do Hodonína a následne do Strážnice, kde sme sa prstom na mape zhodli, že naše pešie dobrodružstvo začneme. Z autobusovej stanice pod svahmi Bielych Karpát sa prepletáme medzi miestnymi sem tam maľovanými domčekmi, aby sme po červeno značenom chodníku s batohmi napakovanými jedlom na tri dni konečne zmizli z dosahu civilizácie do zeleného lona prírody. Koľko pútnikov už kráčalo pohorím pred nami za sprievodu tichých myšlienok, ktoré vietor s každým kilometrom rozfúkaval do všetkých svetových strán, aby na konci cesty zostal vo vnútri človeka pokoj, čisto a ticho?

Rozsiahle riadky viníc a teplý jarný vzduch ma vedú k rozpomenutiu sa na opustené moravské korene a začína ma pomaly osídľovať pocit návratu do domova, nie však toho zloženého zo štyroch pevných stien, ale toho, ktorý si túlavý človek ako vlákno silnej spomienky nesie životom vo vnútri seba. Kaplnky a krížiky. Krížiky a kaplnky. Cesta sa medzi vinohradmi kľukatí. Duch Bielych Karpát sa začína vykresľovať ako prívetivý bez ostrých nástrah stúpania, ktorý dáva človeku priestor o svoje miesto na chodníku nebojovať, ale ladne a s ľahkosťou vlnitý terén vnímavo prejsť.

Cesta M. Kudeříkovej, pomenovaná po hrdinke protifašistického odboja popravenej v roku 1943, nás vedie k rozhľadniam Travičná a Šumárník, až postupne za padajúcej tmy strácame z dohľadu posledné stopy svetiel osídlených miest v diaľke a len čisté obrysy stromov lemujúce nočnú oblohu nás sprevádzajú k miestu, kde si túto noc pod súhvezdím Severnej koruny ustelieme.

„Počúvaj, to je jeleň? Alebo poľovník a jeleň?“, lúštime podľa sluchu až podozrivo pravidelný štekot dvoch hlasov v okolitých kopcoch.

Spacáky a karimatky rozložíme pod starým bukom, ktorý toho svojím vekom pamätá viac ako my dvaja dohromady, a svojou dlhoročnou prítomnosťou nám dáva pod širokým rozpätím vetiev pocit ochrany pri zaspávaní. Keď nás po úvodnej až prekvapivo teplej noci prebudí svitanie a my sa za denného svetla môžeme rozhliadnuť okolo seba, vítame krásne ráno a až lyrický výhľad na protiľahlé divoké svahy. K dokonalosti poprosím už len kávu, a veľa kávy! V rukách drobíme na kúsky domácu kysnutú buchtu s tvarohom, pretože tvarohovú má Honza najradšej, a plánujeme trasu na nový deň.

Horské stráne

Keď sa oteplí a prídu dažde, roztvárajú sa horské kvety, akoby po stráňach rozlievali vedierka farieb. Z informačnej tabule, ktorými je turistická trasa pretkaná, čítame, že tunajšie lúky patria k tým druhovo najbohatším na svete. Na jeden meter štvorcový pripadá až osemdesiatdva druhov rastlín vrátane liečivých bylín. Po ceste sa k nim skláňam a tie, ktoré rozpoznávam, nám zbieram na večerný čaj. Alchemilka, žihľava, podbeľ. Idem na istotu. A pozor, sme v kraji kde ešte stále vládne tradícia kosy! Začiatkom leta sa na akcii zvanej Horňácké kosenie skoro ráno v dedine stretnú miestni aj cezpoľní kosáci v pracovných krojoch a za spevu koseckých piesní sa vydajú na senoseč.

Naša púť dnes vedie od prvého nocoviska Pod Výskumom cez dva najvyššie bielokarpatské vrcholy Veľkú Javorinu (965m), odkiaľ sa v diaľke otvára pohľad na špičky Beskýd a Nízkych Tatier, až na Veľký Lopeník (911m). Jedlo aj vodu si nesieme na chrbte a pár nanešťastie vyschnutých studničiek po ceste nám ponúka myšlienku doplniť tekutiny pri prvom možnom stretnutí s obývaným územím. Tento scenár sa v priebehu putovania opakuje a o vodu prosíme najčastejšie záhradkárov. U niektorých je z bodrého úsmevu v okrúhlych tvárach zrejmé, že nám cez plot dočapujú radi. Prehodia s nami aj pár slov odkiaľ a kam máme s batohmi na chrbte v ich teritóriu namierené.

Slnko sa v priebehu druhého dňa chôdze strieda s mračnami a občas z nás umyje kropaje potu ľahká prehánka. Vrelé vďaka za ňu! Kráča sa dobre, možno až veľmi. Nadobúdame preto dojem, že počet kilometrov zvládneme navýšiť a pred západom slnka stojíme v údolí s hlavami vztýčenými k miestu dnešného bivaku. Tešíme sa, ako si hore dáme zaslúženú večeru z vrecka. Stmieva sa a les nás v stúpaní nahor pozdĺž československej hranice obopína zo všetkých strán. Cesta je čím ďalej viac príkra a môj pes, ktorý je súčasťou výpravy, kus pod vrcholom rezignuje a v nánose opadaného lístia vedľa vychodeného chodníka skladá svoje telo do klbka na znamenie, že to balí. Aj ja s čelovkou už niekoľko desiatok minút ponorená do padajúcej noci prestávam veriť, že niečo ako Veľký Lopeník existuje.

„Poď, zaber, ešte kúsok!“, hovoríme nohám už takmer štyridsať kilometrov a Honza ma zozadu podporuje, aby som pozbierala posledné sily a do strmej cesty kráčala ďalej. Keď nás po pár sto metroch predsa len privíta v čiernočiernej tme umocnenej nedávnym novom silueta rozhľadne, zhadzujeme batohy z chrbta. Sme hrdinovia dňa obaja zmietaní pocitom na zvracanie. Na drevený prístrešok začínajú hrať prvé kvapky dažďa oznamujúce náladu počasia dnešnej noci. Ohrievam vodu na zaliatie sušenej stravy a v duchu vzdávam vďaku nohám aj ramenám, že túto záťaž ustáli. Nech žije ultralight batoh! Ľaháme si na staré matrace, ktoré sa tu už nejaký ten piatok váľajú v kúte, a to mäkko pod nami je dnes vážne zaslúžené.

jarné burácanie hôr

Je zvláštne, že sme zatiaľ ešte nikoho s batohom nestretli. Až na tretí deň nám prišlo do cesty mladé dievča, ktoré sa k nám blíži z kopca z protiľahlého smeru a spalo len pár desiatok metrov pod nami. Od pondelka do piatku sa naše kroky stretnú celkom len so štyrmi turistami, ktorí po svojich, rovnako ako my, niekoľko dní putujú územím chránenej krajiny. Míňame v priebehu dopoludnia styčné body obsahujúce Malý Lopeník, Mikulčin Vrch, Vápenice, Starý Hrozenkov a dedinu Žítková.

Mierne popoludní spočívame v tieni stromu a okolité kopce začínajú zvierať ťažké mračná nasiaknuté vodou. Z diaľky sa ozýva prvé hrmenie. Po pár zahryznutých krajcoch chleba s tvrdým syrom pokračujeme v ceste a dýchame vôňu mokrého lesa. Deň sa pomaly skláňa k večeru, výdatný dážď sa vracia, my už dobrú chvíľu putujeme po žltých značkách bahnitou pôdou odľahlým územím nikoho a v nečakaný moment sa pred nami ostro zablyskne nebo a uderí hrom. Myslím, že sa nám obom stiahli polovičky. Ľudia, ktorí tvrdia, že o prírode vedia všetko a že príroda nemá dušu alebo ducha, nezažili nikdy jarnú búrku v horách.

Vďaka za Peňažnú! Zázrak medzi zázrakmi tohto premočeného podvečera. Bunda aj topánky ma držia v suchu, ale nad suchým zázemím pre dnešnú noc visel až doteraz otáznik. Nakoniec sa pred nami rozprestiera kultivované miestečko uprostred lesa, kde sa krčí turistický prístrešok a my sa krčíme v ňom. Pre pokoj na duši ešte napíname tarp pripevnený k západnej strane, aby nás plachta v prípade ďalšieho prívalu vody do svitania udržala v bezpečí. Staviame si prístrešok v prístrešku. Pre každý prípad... viete ako!

RIEKA A SKALKY, KONEČNE!

Nechce sa mi viac ako je potrebné brať do ruky telefón a zapínať dáta. Virtuálna realita vytrháva z prítomnosti, čo sa na pár minút pod prívalom správ a upozornení deje, ale rýchlo prepínam do módu lietadlo a ladím sa mysľou späť. Čo prežívam a mám okolo seba, mi v tej chvíli bohato stačí. Svet je pozorovanie. A tiež čľapotanie sa v rieke! Po štyroch dňoch bez tečúceho prúdu sa s Honzom obaja hodíme do horizontálnej polohy ako kapry a plytká voda z nás obmýva nánosy všetkého, čo treba nechať zo seba po niekoľkodňovom križovaní orchideových lúk spláchnuť.

„Ideme sa najesť!“, zaradujeme sa pri stretnutí s Brumovom, kde sa v lokálnej krčme Pod Hradom necháme pár minút pred zatváračkou pohostiť výbornou vločkovou polievkou a Honza tradičným zemiakovým šalátom s rezňom. Ja mu z toho šalát ujedám. Táto krátka zastávka s pohodlím obývaného sveta stačí, aby ma túžba po krajine postavila na nohy a zahnala ešte na jednu poslednú noc späť do kopcov a konečne do skál. Ako veľmi sme sa na nich tešili!

Vyjdeme si ešte na drevenú rozhľadňu Královec s výhľadmi na Valašské Klobúky, krajinu Bielych Karpát, Vizovické vrchy a Javorníky, kde si dávame na polovicu pomaranč a Honza hovorí niečo o Platónovi a jeho teórii, že každá polovica pomaranča má niekde svoju druhú ideálnu polovicu ... myslím, že je vlastne milé takým teóriám veriť.

Z rozhľadne zbehneme dole na vlak a necháme sa previezť do obce Horné Lidečko, kde v lokálnej stanici štýlovo hasíme smäd studeným pivom. Stanice sú jednoducho najlepšie. Túto zastávku, teda prosím, nevynechať! Symbolicky tým pripíjame aj na spoločné pútnictvo, ktoré sa pred piatimi dňami s viac ako stovkou prechodených kilometrov blíži do svojho záveru. Na obzore slnko vykresľuje do búrkových mrakov ostré línie a sfarbuje oblohu do purpurových tónov, aby nás mäkké svetlo odprevadilo cez čerstvo kvitnúci ovocný sad do nášho posledného nocľažiska, Pulčínskych skál. Tam pod svitom mesiaca s tichou vďakou za cestu dávame s Honzom hranici Bielych Karpát naposledy dobrú noc.

„Chôdza je pre ľudstvo veľkým dobrodružstvom, prvou meditáciou, praktickou lekciou srdečnosti a duševnej prípravy. Chôdza je presnou vyváženosťou odvahy a pokory.“ Gary Snyder, Prax divočiny

Vybavenie a trasa

Na trek som si so sebou brala niekoľko vecí na testovanie, ku ktorým som si v priebehu cesty vytvárala vzťah a oni mi na oplátku vľúdne poslúžili. Na prvom mieste to boli topánky značky Mammut, ktoré som mala šancu rozchodiť až pri samotnom prechode a boli jediným párom, ktorý som si na trek vzala a verila, že nesklame. Hoci by sa dali Biele Karpaty svojim profilom hravo prejsť aj v ľahších trekovkách, tieto pohorky sa mi osvedčili ako pohodlná obuv, ktorá podrží nohu, zvládne bez premoknutia dážď aj bahno a nikde zbytočne netlačí. Z náznaku jedného malého pľuzgiera na malíčku, z ktorého nakoniec aj tak nič nebolo, môžem s čistým svedomím povedať, že topánky obstáli na výbornú. A to pri niekoľkodňovej túre naozaj chcete.

Na chrbte som niesla ultralight batoh deuter 45+5 Aircontact Ultra, ktorý mi svojou krásnou váhou 1200g ubral prebytočné gramy záťaže navyše a vďaka vychytávkam, ako sú nastaviteľné ramenné pásy, sa mi počas cesty na tele velebilo pohodlie. Chrbtový systém tohto fešáka predstavuje ten najvyšší štandard od firmy Deuter. Pri putovaní musíte mať pocit, že batoh ide prirodzene s vami, že sa s ním po ceste pôjde ľahko. Počítajte však s tým, že sa do neho musíte vedieť zbaliť, pretože tento ultralight nemá spodný zips, čo je pri batohoch tohto typu samozrejmosťou, kvôli zníženiu ich hmotnosti. Pláštenku si naň môžete prípadne zaobstarať dodatočne. Inak dizajn a nízka váha bodujú!

Ak ste minimalisti a stačia vám na päťdňový trek dve tričká, odporúčam spoľahnúť sa na ovečky a obliecť merino tričko od Devoldu alebo Icebreaker, ktoré sa prispôsobuje telesnej teplote, spotené na chrbte nechladí ako klasická bavlna a nesmrdí ani po stovkách prejdených kilometroch.

Z oblečenia vyzdvihnem ešte flísku True North od La Sportiva, príjemne hrejivú z extra strečovej tkaniny, ktorá je super na pohyb a dobre pri dlhej chôdzi odvádza pot. Navyše ramená má šité tak, aby zvládli mechanické drenie batohu, čo je tiež dobré vziať do úvahy pri viacdennom treku. Mojim najviac obľúbeným kúskom sa však stala, vzhľadom k prechodenému pol dňu vo výdatnom daždi, ľahká štýlová membránová bunda odolná voči vode i vetru od značky Mammut. Jednak je parádne skladná a tiež má šikovne riešené náprsné vrecko, ktoré pri zapnutých bedrových pásoch zostane raz dva dostupné.

Pre pokojný spánok ešte spomeniem nami veľmi cenený veľký (320cmx290cm) a pritom v pol kile skladný Rock Empire Tarp UL, ktorý nám zachránil dve noci v suchu. Je to superľahká alternatíva stanu.

Na záver ešte za seba, pretože som zimomravá, poďakujem za teplý spacák Biopod Downwool Ice od bavorských Grüezi Bag z kačacieho peria a hrejivej ovčej vlny. Pokiaľ ešte počítate na treku s chladnejšími nocami, je to fajn spoločník, s ktorým sa nebudete triasť od zimy.

Púť cez Biele Karpaty zvládne s batohom na chrbte aj nováčik. Honza by povedal s malíčkom v nose. A to má, nešťastník lezec, ten malíček teraz navyše zlomený. Trasu si môžete rozplánovať na kratšie či dlhšie úseky podľa množstva času a fyzickej zdatnosti. My sme celkom zo Strážnice do Valašských Klobúkov s krátkym presunom vlakom do Horného Lidečka a odtiaľ pešo do Pulčínskych skál prešli cez sto kilometrov, ale vzhľadom k počtu autobusových i vlakových zastávok možno uvítate možnosť si prechod ľubovoľne skrátiť. Trasa je dobre značená, nie je sa kde zamotať či stratiť. Keď vám vypadne signál na telefóne, čo sa vám niekoľkokrát na hluchých miestach stane, rozhliadnite sa po rozcestníkoch okolo a nasledujte turistické značky. Onej dočasnej virtuálnej nedostupnosti sa, prosím, v tých kopcoch nezdráhajte poddať. Ona sa vám niečím, čo nemožno slovami pomenovať, totiž mnohonásobne odmení.