Španielske lezenie v Siurane

Zdravím vás všetkých, v nasledujúcich riadkoch by som sa s vami, milí čitatelia a čitateľky, rada podelila o lezecké dobrodružstvo, ktoré sme koncom februára tohto roku zažili v španielskej, respektíve katalánskej Siurane. Moje meno je Lucia a do Španielska som sa vydala so svojim priateľom Honzíkom za lezením. Sme takí dvaja milovníci smiechu, prírody, lezenia, cestovania a spania pod holým nebom. Stále máme potrebu objavovať niečo nové - nové miesta, nových ľudí, nové zákutia našich myslí, a tiež radi vystupujeme z našich komfortných zón (aj keď ja vždy s viditeľne miernym strachom, ktorý je niekedy trošku väčší) ... Naše skúsenosti sú zároveň pojaté ako pozvánka do skvelej a po všetkých stránkach sympatickej oblasti alebo ak chcete, tak aj ako itinerár. Nechýbajú ani praktické rady. Tak si to zrekapitulujeme pekne deň po dni.

PRÍLET + DEŇ PRVÝ: CEZ DEŇ HIC, V NOCI MRZNEŠ

Nakoľko nemáme dodávku a naše auto by zrejme cestu do Španielska nezvládlo, rozhodli sme sa pre leteckú dopravu. Let z Prahy do Barcelony bol pokojný a celkom nám aj utiekol. V Barcelone na letisku sme si požičali auto od tamojšej spoločnosti a vyrazili sme hneď po nočnom prílete smerom do asi 2 hodinky vzdialeného mestečka Cornudella de Montsant, ktoré je kúsoček pod mestom na skale menom Siurana. Do Cornudelly sme dorazili okolo 2. hodiny ráno, bola kosa, tak sme si rýchlo postavili stan a bežali sa vyspať.

Človek by povedal, že budeme chrapkať celú noc a ráno sa nám nebude chcieť vyliezť zo spacákov. Ale bolo to presne naopak. V noci sme mrzli, padala na nás aj zmrznutá rosa zo stanu a nič nás nehrialo! Keď sme vystrčili hlavy von zo stanu, zmrzli sme druhýkrát. Jediné utešujúce boli slnečné lúče a blankytná obloha, čiže výhľad do slnečného dňa! No skrátka: Španielsko koncom februára = cez deň hic, že sa spáliš, v noci zima, že zamrzneš.

Takto nás Španielsko privítalo. Na raňajky sme si dali mango a zašli sme do miestnej kaviarne na čokoládový donut, kávu a čajík. Prešli sme sa Cornudellou, našli miestne obchodíky, kde sme potom celých 10 dní nakupovali zeleninu a ostatné suroviny na teplú večeru, ktorú sme si varili v ešuse na variči pekne v teple v stane. Odporúčam varič a kartušu Campingaz s napichovacím závitom, v Španielsku sa iné kartuše zle zháňajú. Po malom nákupe sme sa vydali autom smerom už spomínané mestečko Siurana.

Cesta vedie medzi skalami. Pozoruhodné je, že tu môžeme vidieť 2 zemské vrstvy, a to červený pieskovec a nad ním krásne vápencové útvary.

Siuranu sme si zbežne prešli a už sa nemohli dočkať, až dorazíme pod skaly do nami vybranej lezeckej oblasti. Potrebovali sme sa nabažiť tepla zo slnečných lúčov, preto sme zvolili na dnešný deň oblasť slnečného lezenia – Can Melafots 1 a 2.

Tento deň bol hlavne o preprogramovaní sa z umelej steny na skaly, veľmi sme si to užívali! Bolo až také teplo, že sme dali dole tričká a spálili si chrbát. Ako inak, že? Za popoludňajšie lezenie sme vyliezli 4, možno 5 ciest a vyrazili sme smer blízky zdroj vody a poriadne sa vykúpali. Voda bola čistučká, ale za to poriadne ľadová! Potom sme išli na veľké parkovisko v serpentínach cestou na Siuranu. Pod červenou pieskovcovou skalou sme našli miesto pre náš stan, zabývali sme sa, namiesto večerného filmu sa pokochali západom slniečka ďaleko za obzorom, uvarili vo vnútri stanu večeru a šli spať. Pod rúškom noci sme ticho dúfali, že nebude taká zima, ako prvú noc.

DEŇ DRUHÝ: CAN MELAFOTS LEN PRE NÁS

Ráno sme sa prebudili do krásneho slnečného dňa a v noci sme nezmrzli! Zapríčinil to náš spacákový vynález – vliezli sme si každý do svojho teplejšieho a dva, ktoré sme si vzali ako vložku do spacáka, sme tentoraz spojili a vliezli do vzniknutej múmie spolu. To vám bolo zrazu teplo!

Po raňajkách sme asi pol hodiny čučali do sprievodcu a prelistovali ho tam aj späť snáď stokrát. Nakoniec sme sa rozhodli, že pôjdeme liezť tam, kde sme boli prvý deň. Spálený chrbát sme si skrátka chceli spáliť ešte viac. Can Melafots nás privítal rozohriatou skalou, nikde nebola ani noha, len občas po cestičke pod nami prešli iní lezci mieriaci na schodnejšie miesta v tieni stromov.

Tento deň sme vyliezli toľko ciest, koľko nám len počasie dovolilo a verte, že ich naozaj nebolo málo. Keď Honzík liezol cestu „Pizza de pinya 7A**“, skala sa mu doslova potila pod rukami. Hovoril, že sa mu liezla krásne, aj keď bolo fakt horúco. Ale aj napriek tomu, že som na hlave musela mať šatku, že sme vypili snáď všetky zásoby vody, že sme si naozaj spálili chrbát ešte viac a že na nás po tom celom dni padla neskutočná únava, by sme toto slnečné miesto nemenili.

Po lezení sme zamierili na naše kúpacie miesto, skočili sme do tej ľadovej vody a po celom dni sa príjemne schladili. Teda Honzík skočil, ja som sa len tak namočila, aby sa nepovedalo, "každý deň trošku viac". Honzík v ľadovej vode a ja zamrznutá v páperke.

TRETÍ DEŇ: OBLASŤ Calloro

Noc opäť studená, ráno tiež, ale stále sa z nás nestali cencúle! Ohriali sme sa čajíkom a pri raňajkách sme znovu prelistovávali sprievodcu. Tento deň sme zamierili do menej navštevovanej oblasti. Pretože nie som tak výdatný lezec ako Honzík, výber oblastí sme museli prispôsobovať náročnosti ciest, ktoré zvládnem vyliezť. Len pre orientáciu: leziem nejaké 6a - 6b, Honzík 7a s prehľadom, skúša 7c - 8a. Myslím si ale, že hlavné je, či nás to spolu baví! A to si píšte, že áno.

Táto oblasť sa volá Calloro a je k nej prístup len jednou cestou vedúcou zo strmého zrazu po kameňoch, cestičkou vyšliapanou a označenou mužíkmi od lezcov. Liezli sme opäť celý deň na slniečku, v celom sektore skoro nikto nebol. Škoda len, že som tento deň nebola úplne vo svojej koži a nezaliezla som si podľa svojich predstáv. Každý deň nemôže byť ako z rozprávky.

S utekajúcim slniečkom za skaly sme tiež zo skál utiekli. Hlavnou udalosťou tohto dňa bolo stretnutie s Čechmi, ktorí tu žijú asi 18 rokov. Vzali nás k sebe domov k olivovému políčku, kde majú malý domček a veľkého psa. To miesto je v údolí plnom ticha a žiariacich hviezd. Dostali sme od nich pohár doma nakladaných olív a rozprávali sa s nimi celý večer.

DEŇ ŠTVRTÝ: REST DAY

Tento deň bol v znamení odpočinku! Hoci v noci sme si veľmi neoddýchli. V skalách totiž bola párty od večera do rána a prebiehala priamo za naším stanom, ale to nevadí! Oddýchli sme si cez deň. Vstali sme celkom skoro ráno a skočili sme nakúpiť na zvyšné dni do mesta Reus. Následne sme si zašli k moru! Bola tam krásna pláž plná mušlí, na ktorej sme si ukuchtili výborný obed a strávili zvyšok dňa. Týmto sme nabrali sily na ďalší lezecký deň.

DEŇ PIATY: OBLASŤ Can Marges a Can Parasit

Plní energie a pekne oddýchnutí sme utekali do skál. Tentoraz sme boli v oblasti Can Marges a Can Parasit, kde sa mi liezlo asi najlepšie. Po prvé už sme boli rozlezení a privyknutí na skalu a po druhé tam boli veľmi príjemné cesty. Skala bola v jednej časti úplne inak štruktúrovaná, než vo zvyšku oblasti - bola plná dier, moc príjemných madiel. Liezli sme poctivo celý deň. Bola celkom zima, ale o to lepšie držala skala a nepotila sa kvôli slnku.

Lezečky Miura Women

Lezečky Miura Women od La Sportivy splnili všetky moje očakávania! Tieto lezečky majú už dlhoročnú tradíciu a sú známe svojou všestrannosťou. Miura Women je určená ženám a ich chodidlám. Musím povedať, že v porovnaní s lezečkami Miura (20J), som sa v týchto cítila o toľko lepšie, že som im dala ihneď prednosť. Lezečka výborne sedí na nohe, celú ju krásne obopína a vďaka šnúrkam si ju môžete poštelovať tak, ako v danej chvíli potrebujete. Samozrejme chvíľku trvá, kým si svoju lezku "rozleziete" a kým zmäkne. Koľkokrát je to, čo viem ako z vlastnej skúsenosti, tak od zákazníkov, bolestivý proces. S touto lezečkou to ale nebolo také náročné, ako som predpokladala. Lezečka je kožená, takže chvíľku trvá, kým koža zmäkne a zjemní, ale už od prvopočiatku som sa v nej cítila skvele.

Podošvu má táto lezečka hrubú 4 mm, čo z nej robí tvrdšiu lezečku – to k jej všestrannosti. Jej citlivá špička ma výborne, pre mňa až nepochopiteľne, držala na skale, či už to bola malinká lištička alebo dierka. Stane sa tiež, že stojíte aj v mieste, o ktorom si poviete, že nie je možné, aby tam noha držala a vida, naozaj som sa cez ňu zdvihla bez najmenšieho skĺznutia lezky. Funguje teda skvele aj na trenie. Tieto lezečky môžem len odporučiť, a ako veľké plus k jej funkčnosti pridávam tiež krásny design. Tyrkysová farba je ojedinelá a na nohe veľmi pristane.

Po úžasnom lezení v tento deň sme už tradične zamierili k jazeru. Hrozne tam fučalo a bola poriadna kosa, tak som len pozerala na Honzíka, ako tam odvážne lezie a sama tam namočila len dva prstíky, aby sa nepovedalo. Pri vode sme stretli Čecha! Zrazu sa objavil aj druhý, tretí Čech a všetci to boli veľmi super ľudia, čo do Španielska prišli za lezením ako my. Nakoniec sme boli prizvaní medzi skupinku lezcov v dodávkach. Pokecali sme s nimi a po nejakom tom čase strávenom v ich príjemnej spoločnosti sme od nich utiekli, pretože spali pri vode, kde bola zima najväčšia. Postavili sme stan na našom miestečku, ohriali sa pri varení večere a šli uťahaní po celom dni do hajan.

DEŇ ŠIESTY: NEÚNAVNE LEZIEME

Pretože bolo stále čo liezť v oblastiach z piateho dňa, vrátili sme sa tam! Obloha bola modrá a slniečko svietilo spoza mrakov, takže ideálne lezecké podmienky.

Liezli sme aj trošku nižšie vo vedľajšej oblasti Can Parasit, kde sme stretli rozmanitú medzinárodnú skupinku lezcov. Bolo nám s nimi veľmi krásne a deň bol vďaka nim veselší.

SIEDMY DEŇ: OBLASŤ CAN WEEKEND

Siedmy deň sme skúsili oblasť pod Can Melafots – Can Weekend a okolité oblasti. Vôbec sme sa tam nemohli zorientovať!! No vážne, toto sa nám ešte nestalo. Chodili sme z miesta na miesto a snažili sa zistiť, pod čím stojíme. Pýtali sme sa ostatných zorientovaných a rovnako sme zostali stratení. Najčastejšia veta bola: "Hi, do you know where are we? Because I think we are lost."… no hold sme boli "lost" v oblastiach stále, a to som si myslela, že mám slušný orientačný zmysel.

V tejto oblasti sme stretli vtáčika pozorovateľa, malú červienku, ktorá nám bola v pätách od tohto dňa až do posledného dňa lezenia. Drobili sme jej semienka zo žemle na kôpku a asi sa jej s nami páčilo, stále po nás pokukovala. Kam sme sa pohli my, pohla sa aj ona.

Niektoré dni to bolo jedno veľké prepočítavanie, či nám bude stačiť voda, kedy nám dôjde plyn v kartuši, či si už meniť ponožky, ako si vlastne ľahnúť do spacáku, aby sme sa netriasli celú noc od zimy, či si brať topánky alebo či budú stačiť naše úžasné Skinnersky-Snickersky, či liezť v ponožkách, keď mi prsty mrzli aj v topánkach, ale ponožky zase v lezečkách tlačia… No skrátka veľa smiechu a tiež pokusov-omylov. Ale hlavne veľa zážitkov!

Skinnersky

Skoro celú dobu sme v Španielsku chodili v ponožkotopánkach Skinners! Sme zvyknutí v lete chodiť bosí, takže problém so štrkom a pod. sme nemali. Ba naopak, kamienky, kamene, štrk a jednoducho akákoľvek štruktúra bola úplne super a ponožko-topánky nám to celé len uľahčili. Myslím si, že sú vhodné pre ľudí, ktorí chcú začať chodiť naboso ako „odvykačka“ od normálnych topánok. Tieto ponožkotopánky sú pre nohu veľmi príjemné v prírode aj v meste. Keď bola zima, vzala som si pod ne jedny nechodiace ponožky len na zahriatie a chodidlá ostali v teple. Pri istení to bola najlepšia voľba! Sú rýchlo nazuté, je príjemné cítiť pod nohami skalu, a hlavne dokážu skvele ochrániť chodidlo pred prípadným odrením.

DEŇ ÔSMY: LEZECKÝ ZÁVER

Posledný lezecký deň! Ráno sme sa prebudili do slniečka a blankytnej oblohy. Pobalili sme veci na lezenie a nedočkaví vyrazili do skál – tentoraz naša obľúbená slnečná oblasť Can Melafots tak, ako prvý a druhý deň. Aj tento deň sa nás držala naša malá spoločníčka červienka a bola celý deň zvedavá, čo to robíme. Dali sme si raňajky v skalách a šli na to! Zvládli sme každý asi 5 ciest s tým, že pri svojom poslednom 6a som bola rada, že sa vôbec držím a liezla už naozaj z posledného. Asi nám chýbal jeden restday...

Zbalili sme veci a zišli sa vykúpať do ľadovej vody - to už sa stalo takým naším tamojším rituálom. A čakala nás posledná noc…

DEŇ ODLETU: URČITE TÚ NIE SME NAPOSLEDY!

Tento deň bol ten najviac hektický zo všetkých. Ráno bolo pokojné, balili sme všetky veci a dúfali sme, že sa nám všetko zmestí do batohov. Nejako sme to nakoniec dali, ale veci sme prehadzovali z jedného do druhého nespočetnekrát. Lezcom sme prenechali nejaké naše nezjedené zásoby a vyrazili sme smer mesto Reus, kde bol Honzík objednaný na covid-test kvôli lietadlu. Dorazili sme včas, čo je u nás zázrak. Po celkom dramatickom extempore s navigáciou, ktorá nám ponúkala súčasne 10 autopožičovní, do ktorých máme vrátiť auto, sme odbavení na letisku podstúpili v dobe "last minute" a do lietadla nastúpili úplne ako posledný, kedy sa ihneď za nami zatvárala brána. S vedomím, že umenie improvizácie je základ úspechu, sme saturovaní úžasnými lezeckými a cestovateľskými zážitkami v poriadku dorazili až domov!

Pokiaľ premýšľate, kam za lezením, Siurana je naozaj krásna voľba plná možností a vopred jasných zážitkov. Veľmi sme si všetok čas tam nielen na skale užili a rozhodne sme tam neboli naposledy!