Sura Peak: Hore sú dobrí a majú nás radi…

Kto nemá čas či chuť čítať nižšie celý článok, predkladám iba informačno-technický výkaz. Tu je: Výstup severozápadnou stenou na Sura Peak 6764 m prebehol alpským štýlom medzi 19.-23. májom. Obtiažnosť výstupu je navrhnutá na M6, priemerný sklon svahu 70 ° (miestami 90 °), dĺžka výstupu 1500 m a prevýšenie 1300 m. Prvovýstup dostal meno Simply Beautiful, lezci boli Matěj Bernát a Marek Holeček.

A teRAZ… True Story 

Počiatok príbehu Sura Peaku začal pri výprave v roku 2021. V tú jar bola cieľom výpravy západná stena Baruntsa. Tá po všemožných peripetiách nakoniec dala súhlas. Odvtedy tam vedie pieporná cesta Nebeská pasca, kde jeden z mojich snov po tvrdom boji došiel k svojmu naplneniu. Tiež by sa dalo povedať, že v danej chvíli oči unesú len jednu krásu a jedno sústredenie. Nie je tomu tak, sú prchavé a neverné. Už pri samotnej aklimatizácii maškrtne pokukávali po šírom okolí, kedy sa začínal pozvoľna vytvárať priestor pre ďalší nášup.

Obraz bezmennej pyramídy zdvíhajúcej sa príkre nad ľadovcom sa mi sem tam vracal pri zatvorení viečok posledné dva roky. V duchu som si predstavoval, kadiaľ by mohla viesť línia výstupu až k vrcholu. Nedalo sa nič robiť. Myšlienka vyšla na svetlo a zaťažil som ju realitou otázok. Znamenalo to vyhľadať svoje archívne fotky, prebrázdiť internet, časopisy, rozoslať otázky. Následne všetky informácie prežuť a znovu podrobiť otázkam. Kto, kedy a kadiaľ tam liezol?

PRedstava VYNÁRAJÚCA SA z horských HMIEL

Je možné dokončiť predstavu, ktorá všetko načmárala a dávno už zrealizovala bez jediného skutočného kroku? A vôbec, akože sa ten špicák volá? Tu to je... Sura Peak. „Čurda“ jeden, bezmála sedemtisícový nepodarok. Nuž dobre, idem do toho.

Niet sa teda čomu diviť, že návrat na piesočnú pláž, ktorá lemuje ľadovcové jazero vo viac ako päťtisíc metroch nenechal na seba dlho čakať. Zároveň sa jedná o miesto base campu, nad ktorým sa zdvíha hradba hôr. Rozprávkový kút Himalájí, desivý a opustený v jednom.

HĽAdAnIE partnera

Však než došli moje kroky opäť na miesto, ktoré už poznali, bolo potrebné odškrtnúť ďalšie body v zozname. Mal som jasnú predstavu, kadiaľ chcem liezť, ale stále vo vzduchu visel otáznik - s kým. Éterom prebiehali telefonáty a oslovoval som svojich lezeckých parťákov. Nech dôvody boli také, makové aj onaké, po dvoch mesiacoch zháňania kolónka parťák stále zívala prázdnotou.

Bolo potrebné zmeniť okruh hľadania. Keď vyzreté kusy na dne rybníka chýbajú, treba zabrúsiť do plytších vôd k poteru. A hľa, hneď pri prvom telefonáte, kedy prebehlo pár formálnych obratov, sa v sieťkovej čerienke mrská mladá rybka Matěj.

Samo sebou výber nebol náhodný podľa abecedného zoznamu, ale podľa výkonnosti potencionálnych adeptov. Tak tomu bolo vždy. V nejakej chvíli sa zadrie funkčný automat a musíte skúsiť inú sústavu prevodových koliesok. Za dobu bezmála päťdesiatich výprav som spojil cestu s mnohými kamošmi. Každý inak švihnutý, na niečo iné zameraný, však vždy obohacujúci, zaťatý a skvelý.

Krása mladosti je v rýchlosti rozhodnutia, kde srší energia, výkonnosť, s minimom zlých skúseností a bez tiaže okov k záväzkom... „Dobre Matěj, odlietame v máji a zvyšok ešte predtým doladíme,“ sú moje posledné slová, než položím telefón.

DnI sO "Simply Beatiful"

Iste, viem že vám dlhujem tých pár hlavných dní, ktoré majú doplniť obraz ukončený výstupom severozápadnou stenou na Sura Peak. Tak sem s nimi. Pôvodne som chcel popísať celý beh udalostí iba stroho technicky, zbavený pocitov i romantiky. A naozaj sa chcem čo najviac držať na uzde. Avšak pohyb v horách a horolezectvo oklieštiť iba na atleticko-gymnastický pohyb z údolia k vrcholu by bolo k tejto životnej filozofii čisto zhovadilé, až barbarské. Horolezectvo nie je klasicky merateľný šport a nie je primárne o vrchole, ale predovšetkým o zážitku. Nespomínam na vrch, ale na silné, tvrdé, tiež krásne okamihy a na parťákov, ktorí mi dopomohli sa z vrcholov pozrieť.

Ale k veci. Než sme dorazili do base campu, mali som v pľúcach aj nohách už dvojtýždňové šuchtanie po centrálnych Himálajach. Inak vyjadrené, silnejšie vnútorné poistky proti preťaženiu, kedy sa bude telo zmietať z nedostatku okysličenia. Chladivé miesto okolo plesa sme dosiahli 13. mája a nosiča po zložení bagáže som hneď s radosťou poslal do Khare. Čo je viac ako desať hodín vzdialená dedinka v inom údolí, oddelená vysokým päť a pol tisícovým sedlom. Zostali sme na krásnom mieste obklopenom horami úplne sami a vyčkávali na štartovný výstrel. Nastal okamih poriadne si pozrieť čo nás čaká. Snehu bolo málo a z okolitých stien vykukovali tmavé reliéfy skál i sýto modrý ľad. Hľadel som na vyhladované stádo koní, kde každá kosť čnie z kože a na rebrá sa dá hrať ako harfu. Tohtoročný jarný monzún snehovú spásu nepriniesol.

Každý rok je iný

Jeden rozdiel tu napriek tomu oproti minulým rokom bol. Citeľný celodenný chlad. Bude to pre naše lezenie dobre, alebo nie? Ešte uvidíme. Zmieriť sa s tým, čo nemôžete ovplyvniť, je základ. Potom následne z toho vykresať zázrak. To je dané len ľudskej predstavivosti, vôli, zručnosti, za prispenia hviezd nad hlavou. Viac nepotrebujete. Teraz neostávalo nič iné, než počkať na priaznivý okamih, ktorý mi s denným prísunom cez satelit veštila „rosnička“ Alena.

Deň nástupu prišiel až v piatok 19. mája. Pripravili sme si s Matejom batoh lezeckého materiálu a všetkého, čo bolo treba na výhľad piatich dní postačujúcich na cestu nahor i späť na bezpečný návrat. Mali sme v sebe natešenie a v pamäti zafixovaný obraz severozápadnej steny.

DeŇ prvÝ

Naše ležovisko sa nachádzalo priamo pod stenou na ľadovci v 5500 metroch. Pohodové miesto na spanie, okrem pohľadu nad nás. Tam sa od úpätia vzpriamoval ľadový svah, ktorý v dolnej časti mohol mať 50 °. S ďalšími metrami sa vzpriamoval a v hornej časti prechádzal do kolmého prahu, kde sa vysmieval rozoklaný ľadovcový serák. Nad ním sa zdvíhal na pohľad temne previsnutý a nepriestupný skalný múr. Dobrú noc a pokojný spánok! Hlavne žiadne blchy, ani čierne mory prichádzajúce z predstáv, čo nás ráno čaká.

DeŇ druhý

Lezenie prvého úseku zodpovedalo predpokladu. Nijako sme sa medzi sebou v počiatkoch neistili, len lano robilo tiché spojenie našich osudov. Výšku sme naberali rýchlo s každou hodinou. Okolo desiatej sa do nás konečne opreli slnečné lúče. Neboli agresívne, ale dostatočné na to, aby z nás ranné zamrazenie pozvoľna odchádzalo. Ľahko po poludní doliezame pod najkolmejšiu časť ľadovej šmykľavky, ktorú pretínal serákový prah. Svah dosahoval 80 ° a len občas sa zdvíhal v kolmý modrý ľad. Námaha rástla, postup sa spomalil a popoludňajšie slnko rýchlo putovalo k západu. V zátylku aj ramenách je poznať únavu z neustáleho hľadenia nahor a mlátenia cepínmi. Pľúca zatiaľ stíhajú, ale za pauzu by určite tiež hlasovali. Pri jednom šikmom traverze cez systém žliabkov, ktorý nadväzoval na ďalší smer výstupu, som náhodou narazil na jaskynku. Tá vznikla pred nejakou dobou, kedy sa v jednej časti ľadový pancier pohol smerom dole a vznikla tak porucha s metrovým odtrhom. Juuuu…! Pre nás išlo o miesto pre bivak, kúsok nad šesťtisíc metrami. Zoslalo ho samo nebo.

DeŇ tRetí

Ak nás do tej doby počasie veľmi netrápilo vetrom a snežením, tak dnes bez pozvánky prišla zmena. Ráno sa na nás smialo slnko a po chvíli radosti prebrali nadvládu mraky. Z bivaku sme prešli ďalších 150 metrov ľadových orgánov až do miesta, kde z nich vyrastala súvislá skalná bariéra. Tam nastal už predvídateľný problém. Hneď prvé metre ukázali, že skala je ako perník. K tomu posypaná nedržiacim snehom. Začal tanec na mačkách a mávanie cepínmi, ktoré len ťažko hľadali oporu na konci svojich hrotov. Pripomenulo mi to kreslenú postavičku Mickey Mouse, ako nad priepasťou roztočil nohy a ruky a chvíľu vyzeralo, že sa nikdy nezrúti. Uliezol som v tomto hnojníku po veľkom vypätí len dve dĺžky obsahujúce sedemdesiat metrov. Všetko istenie malo skôr psychologický efekt, než že by sa naň dalo spoľahnúť. Keď som Mateja doberal, tak dvakrát s niečím vypadol. Našťastie miesto, ktoré som založil na štande, vydržalo, a tak naše telá neputovali v ústrety údolia. Vedel som, že ani o meter sa ďalej už nepohneme. Počasie tiež vydalo jasný signál, aby sme rýchlo vyhľadali miesto na prespanie. 

Z vrchu začali schádzať snehové vodopády a vietor sa zahryzával cez oblečenie až na kosť. Avšak v dohľade žiadna plošina, kam by sa mohla posadiť aspoň jedna zadnica. Všetko bolo nepriateľsky šikmé. Nezostalo nič iné, než začať kopať do ľadovej stráne, ktorá mala sklon 70°. Ani tam sa po dvadsiatich minútach mlátenia hluchých do brán víťazstvo nekonalo. Pod pár centimetrami ľadu bola skala s rovnakým sklonom. Sme v riti, a to s celým cirkusom. Čo ďalej, bolo jasné. V istení, na ktorom sme zavesení, bolo treba uchytiť otvor stanu. Neskôr to evokuje veľké vrece odpadkov zavesené na klinci. Do neho sa musíme nejako vtesnať aj so spacákmi a všetkým tým bordelom tak, aby nič nespadlo. V stane sa o nič nedá oprieť, takže naše ostatky kĺžu po klzkom podklade. Sme dve marionety chytené za flíger uprostred nehostinnej steny. Noc plná vášní, ktorá sa len tak niečomu nevyrovná, vzala viac ako dosť z ubúdajúcich síl.

DeŇ Štvrtý

Kľúčový deň celého výstupu. Nevedeli sme síce, či dokážeme preliezť nasledujúce skalné metre, ale bolo jasné, že ak sa to nepodarí, máme veľký problém. Dostať sa naspäť miestami, cez ktoré sme dva dni liezli, bolo len ťažko predstaviteľné. Na druhú stranu osemdesiatmetrový skalný úsek nad hlavou pripomínal jeden veľký previs. Vnútorný hlas mi našepkáva zakaždým, keď neviem a obavy len rastú: "Daj sústredený platný pokus a uvidíš." Trvalo mi dlhé hodiny, kým dve dĺžky hrabania v kameňolome boli pod mojimi nohami. Otvorená priepasť dole na úpätí ľadovca mala už dobrý kilometer. Strach zmizol. Nebol už naňho priestor. Dostavil sa len pocit svalovej únavy, v hlave alarmoval bzučiak, že psychika tiež melie z posledného. Telo sa začalo triasť z podchladenia a z neba začalo snežiť.

Sprepadnutá skala je za nami a cesta k vrcholu je otvorená. V tejto chvíli nastúpil Matej, ktorý sa s presnou rutinou pustil do ďalších už dvoch ľadových dĺžok. Na konci tej druhej našiel svahovú trhlinu, ktorú som mal vyhliadnutú už od nástupu. Myslel som si, že by tam mohlo byť miesto pre bivak. Tiež že áno, v sedemdesiatstupňovom svahu ďalší bozk od tohto sveta. Staviame stan, varíme vodu pre naše stuhnuté a sušené vnútornosti. Líhame si k spánku, ktorý sa proti predchádzajúcemu večeru zdá byť aj nebesami.

DeŇ pIAtY

Dnes na vrch pre čerešničku aj šľahačku. Ľahko sa povie, horšie urobí. Naše prsty na nohách pri každom zakopnutí do nekompromisne zmrznutej hmoty pripomínajúcej modré sklo, posielajú obžalobu nervovému systému "Auuu… to bolí!" Tiež ruky dostávajú do dlaní kŕče z tisícich rán cepínom. Ramená už necítim a popruhy od batohu sú zarezané v podpazuší až hanba.

Od opustenia bivaku utiekli necelé dve hodiny a záverečných výškových stoštyridsať metrov je za nami. Nie je kam stúpať ďalej. Žiadny potlesk či ovácia. Naše tváre vytláčajú úsmevy, ktoré skôr odrážajú radosť, že už nemusíme urobiť ani krok vyššie. Vzájomne sa objímeme, potľapkáme po chrbte. Rýchlo vyberáme foťáky, kamery. Cvak…, záznam na filmový pás, a je u konca celý ceremoniál osláv. Cítim uvoľnenie, ale deň zďaleka nekončí. Ešte jeden posledný pohľad na špicatý svet okolo. Hľadím na tú strnulú zamrznutú krásu a snažím sa ho opäť nezmazateľne vpísať do pamäti. Nikdy však obraz dlho nevydrží, kým začne blednúť, až sa úplne vytratí. Jediné, čo zostáva uväznené vo farebných spomienkach, je utrpenie, drina aj parťák, s ktorým som martýrium podstúpil.

Do rÚK všemohÚceho

Pohľad kĺže na najbližšie horské giganty. Baruntse, ktoré je prepojené hrebeňom priamo na dosah, a z druhej strany Chamlang. Zrazu cítim silný impulz, ktorý úplne pohltil vedomie a nezadržateľná vlna sa derie von. Si nostalgický starý blbec. Pritom si utieram slzy tlačiace sa mi do očí. Iste, podarilo sa ti vyliezť pred rokmi na jeden aj druhý kopec parádny prvovýstup a tamto ešte Kyashar. Ďalej k východu Talung a cez ďalších pár údolí Kyazo Ri. Pozbieraj sa a nerev, pretože na pitvanie spomienok nie je vhodný čas! Nehľadiac na to, že najviac ma dojalo uvedomenie si, že môj vlak sa už blíži do cieľovej stanice, kde bude v najbližších rokoch z koľaje odstavený.

Tak teda vďaka Himaláje, …posledné „búúú“ a choď do riti! Zostup po hrebeni pripomínajúcom ostrý chrbát lochnesky si vzal za svoje Matej. Bol som tomu rád, pretože vidíte pred sebou v snehu stopy, ktoré hlásia „prešiel tu človek a ide to“. Taký placebo efekt, či spojenie so životom. Je úplne jedno, že sme s Matejom spoločne naviazaní na lane v rozostupe dvadsiatich metrov. Pohybujeme sa v spoločnom rytme, keď vzájomné istenie nechávame v rukách všemohúceho. Na obe strany kilometrový padák a každý krok znamená zaseknutie cepínov aj kopnutie mačiek. Jedno aj druhé bolo obyčajnou hrou na istotu. Ruky aj nohy zakaždým trochu podšmyklii, kým našli stabilitu v sypkom snehu. Hodiny ubiehali a dno údolia sa len neochotne približovalo. Tesne pred zotmením sa zbavujeme snehového príkrovu. Naše nohy pripomínajúce handrovú bábiku nemotorne našľapujú v kamennom mori. Každú chvíľu sa pri došľape uvoľní hromada šutrov, ktoré s rachotom preskočia niekam do prichádzajúcej tmy.

AlpiniZmus kryŠtalickEJ ŠtruktÚry

Príbeh Sura Peaku končí. Pred jedenástou v noci dochádzame do „teehouse“ Seto Pokhari. Taká kamenná ohrada s celtou namiesto strechy, kde na nás čakajú nosiči a náš kamarát Pavel. Pre naše umučené telá hotový výkrik a centrum civilizácie.

Keď to zhrniem, tak výstup, ktorý sme nazvali „Simply Beautiful“, bol kryštalický alpinizmus. Nádherná, nedotknutá stena. Žiadny rozmaznaný base camp a poskakujúca obsluha okolo. Len pár jedál do foroty pri čakaní, než vyrazíme do útoku. Jeden útočný stan, batoh s lezeckým cajkom, lano ako pupočná šnúra, náš plán a odhodlanie. Nič zbytočného. Potom nastala bitka o každý krok v severozápadnej stene až k vrcholu a útek dole, späť do života. To je koniec.

Posledné slová budú patriť Matejovi, ktorému ďakujem. Taktiež poďakovanie tomu, či tým nad nami v éteri, ktorí držali ochrannú ruku. No a vám aj partnerom vďaka za podporu a priazeň!

Maara