Ako vystúpiť na Watzmann?

V srdci Berchtesgadenských Álp, len niekoľko hodín jazdy od českých hraníc, sa týči majestátny masív Watzmann – tretia najvyššia hora Nemecka (2713 m nm). Watzmann už po stáročia fascinuje horolezcov aj turistov. Silueta tvorená hlavným vrcholom Mittelspitze, nižším Hocheckom a južnej Südspitze je skvostom zasadeným do prostredia snáď až trochu gýčovito krásneho jazera a udržiavaného kostolíka na jeho brehu.

Z OBSAHU:

• Kadiaľ na Watzmann?
• Ferrata na Watzmann a zimný prechod Watzmannu
• Horolezecký výstup na Watzmann
• Bivak vo východnej stene Watzmannu (Watzmann-Ostwand-Biwakschachtel)
• Vrchol Watzmannu
• Wimbachgrieshütte a cesta domov

kadiaľ na Watzmann?

Kamarát Happy oznamuje na začiatku prázdnin ambiciózne plány na lezenie v Alpách. Až neskôr doma počujem len heslá ako Watzmann, Traunstein... Trochu sa zaujímam, o čo ide. Dozvedám sa, že ide o dlhý a ľahký výstup a že si hlavne nemám baliť žiadne zbytočnosti, lebo rýchlosť rovná sa bezpečie.

Ráno vyrážame z Prahy a cestou sa s ohľadom na predpoveď počasia rozhodujeme začať výstupom na Watzmann. Do navigácie zadávame Königssee a uháňame po diaľnici do srdca Berchtesgadenských Álp. Až večer pred odchodom som robila podrobnejší prieskum, ako sa vlastne dostať na ten Watzmann. Zistenia na Bergsteigen.com ma trochu vyviedli z miery. Ide o 1800 metrov dlhý výstup. Úplne kľúčová má byť stabilná predpoveď počasia na celý deň a vychádzať by sa malo niekedy okolo tretej hodiny ráno. Prvá polovica vedie pevnou skalou, avšak v druhej časti sa majú objaviť lámavé úseky a istenie zdržiava.

V aute debatujeme o výstupe na Watzmann a hlavne o zostupe, ktorý Happy vraj už raz zažil a znovu zažiť nechce a navrhuje schádzať cez ferratu a Watzmannhaus, ktorou išiel vtedy hore. Podrobne si prechádzam informácie a topo cesty Watzmann Ostwand – Berchtesgadener Weg III+, aby som sa pri výstupe rýchlejšie orientovala. Watzmann má niekoľko vrcholov, táto cesta vedie na Watzmann Südspitze 2712 m n. m.

Od jazera nahor!

Vystupovať, Königssee! Po chvíli nachádzame miesto pod strechou na rozsiahlom parkovisku. Zaplatiť parkovné, rýchla desiata, prezliecť sa a balíme útočné batohy. Vyrážame v nástupovkách, nohaviciach a tričku, so sebou mikinu a bundu, pre mňa ešte ľahkú páperku. Každý 4,5 litrov vody, nejaké jedlo, spacák, karimatka, 60metrové jednotkové lano, pár expresiek, lezečky, sada 4 friendov a 5 vklínencov. Samozrejme nejaké osobné lezecké veci ako pár HMS, istítko, prusíky, prilba, lekárnička. Spätne môžem povedať, že sme naplnili výraz overgear. Lano stačí max 50metrové a rozhodne nejaké ľahké. Expresky stačia 3-5, podľa svedomia horolezca. Friendy a vklínence by sme nechali doma, vzali by sme si skôr pár slučiek. Ale nepredbiehajme.

Ideme cez turistické mestečko smerom k prístavu na jazere Königssee. Som tu prvýkrát, ale úplne chápem, prečo toľko ľudí prepadlo kúzlu jedinečnej kombinácie zelených kopcov, majestátnych hôr a priezračných jazier. Drevené prístrešky na lode len dodávajú kúzlo a poetiku okolitým výhľadom.

Nastupujeme na loď smer St. Bartholomä. Znova sa pozeráme na predpoveď počasia. Druhý deň v podvečer hlási možnosť búrok. Meníme náš plán, nebudeme spať v St. Bartholomä, chceme ísť, kam nás to pustí, prespať v stene a dopoludnia to doliezť a zahájiť zostup. Vyrážame pred šiestou večer po turistickej ceste smerom k Eiskapelle. To sú asi 3 kilometre, 275 metrov výstupu po príjemnom turistickom chodníku. Orientáciu nám uľahčujú Mapy.com, kde je zaznačená celá výstupová trasa a sedí tak dobre, až nás to prekvapuje. Áno, aj tá lezecká časť.

Ferrata na Watzmann a zimný prechod Watzmannu „Pre tých, ktorí si chcú zvoliť menej náročný, ale nemenej krásny klasický variant, ponúka Watzmann aj obľúbený „ferratový“ prechod. Nečakajte ale klasickú ferratu, kde ste celý čas nacvaknutý na oceľovom vodítku. Je to smelo vedená vysokohorská túra, ktorá má pevné istenie len na menšej časti trasy. Dokonca niektoré už inštalované istenie bolo časom aj odstránené, čím sa paradoxne znížil nadpriemerný počet úrazov. Je to ideálny víkendový výlet, pretože na každom konci hrebeňa je chata (spomínané Watzmannhaus a Wimbachgrieshütte – nutná včasná rezervácia) a akurát vám to pohodlne vyjde na trojdňové dobrodružstvo s dvoma nocľahmi." "Pre koho je teda tento „soft“ variant určený? Pre zdatných turistov bez horolezeckých ambícií, s primeraným vzťahom k exponovanejším pasážam. Ferratové vybavenie je nutnosť a párkrát použijete ruky na niekoľkých jednoduchých skalných stupňoch, netreba sa ale obávať - ​​ak máte v horách niečo nachodené, nemal by vám prechod robiť žiadne problémy."  "Čo vás zaskočiť môže, je počasie. O horúčave a nemožnosti dotankovať vodu už reč bola, ale môže nastať aj opak. Takže aj v auguste vás tam okrem dažďa môže čakať napríklad sneženie (vlastná skúsenosť). So zvýšenou opatrnosťou to ale ide aj za mokra, bohužiaľ o výhľadoch si asi budete môcť nechať len snívať. Prechod sa však bežne podniká aj v zime, to už je ale trochu iná liga,“ dopĺňa vlastné skúsenosti špecialista HUDY Radek Kronika.

Horolezecký výstup na Watzmann

Neschádzame dole k ľadovému kráľovstvu, pokračujeme rovno v stúpaní po suťovom svahu. Je potrebná istá opatrnosť, pretože chybný krok by predstavoval dosť rýchlu šmýkačku. Cestička sa stáča do borovicového kľaku, kde je občas pár krokov po skale. Happy nie je predo mnou, ale reálne mnoho metrov nado mnou. Zisťujem, že hoci to tak nevyzerá, už sme v lezeckej ceste. Kosodrevinu strieda koryto, kadiaľ na jar asi tečie voda. Potom sa musí včas uhnúť vpravo do strmých trávnatých svahov s kamennými výšvihmi. Pri jednom z nich ma parťák čaká.

Platňa, ktorá mala nad sebou previs a pod sebou priepasť. Kedysi tam býval nit. Jednoducho blbý krok. Pomáha mi zatlačiť batoh pod previs. Pokračujeme ďalej, behom pár krokov som opäť vzadu sama. Pri jednom výšvihu vidím prvý a pre dnešok jediný nit. Stretávame sa znova až vo výške okolo 1400 m n. m. Svah tam pretína široké koryto, kadiaľ na jar musia tiecť kubíky vody. Zostáva nám posledných pár minút svetla a rozhodujeme sa tam utáboriť. Pršať nemá, nemôže tam na nás spadnúť žiadny kameň. Zaspávame s výhľadom, za ktorý by sme sa v hoteli nedoplatili. Noc prekvapivo teplá, len nás občas prebudia okolo poskakujúce kamzíky.

Ráno múdrejšie večera?

Ráno sme zaspali a vstávame až po pol šiestej, kedy vidíme čelovky pod nami. Počas raňajok nás míňajú tri družstvá, ktoré začali skoro nad ránom v St. Bartholomä. Vyrážame okolo 6:15, ďalších 70 výškových metrov je ešte stále suť. Začínajú platne, obtiažnosť asi II. Dnes už máme oblečené sedáky, ale pokračujeme naďalej vo voľnom lezení, ani by nebolo veľmi kde sa istiť. Po trochu morálovom traverze doliezame s ostatnými k dvom štandom, kde sú platne už ťažšie. Prvé družstvo to lezie na tri asi 15-20metrové dĺžky.

Hoci by sme si to s naším lanom mohli dovoliť vziať naraz, lezieme to tiež tak. Založiť nie je kam, takže aj tak lezieme od kruhu ku kruhu. Doliezame na výraznejšiu policu, kde je veľká červená šípka vpravo. Olovrant, balíme lano do batohu, ľahký trávnatý traverz a potom dlhý, niekoľko metrov široký dvojkový komín. Trochu mi pripomína rampu na Veľký Kežmarák od Skalnatého plesa, tú užšiu časť. Potom už to začína byť orientačne menej jednoznačné.

Doliezajú nás traja ostrieľaní domáci horalovia a počas diskusie s nimi sa ani nestíham báť v trojkových platniach. Trochu sa zastavím v myšlienkach, keď vidím spomienkovú pamätnú dosku na jedného mladého českého horolezca z obdobia pred dvoma rokmi. Je to pre mňa nový pocit. Nikdy som neliezla tak dlho sólo. Istota v každom kroku, kontrola chytov aj stupov. Dôvera sama v seba. O kus vyššie si spomínam na varovanie o lámavej skale. Najprv rizikovú partiu lezie Happy, ja som schovaná za rohom, aj pri najväčšej opatrnosti sa sypú kamene. Tam som sa báť stihla.

Bivak vo východnej stene Watzmannu (Watzmann-Ostwand-Biwakschachtel)

Konečne sa dostávame na druhú časť topa. Hurá. Výstup sa zdá byť nekonečný. Teplota je okolo 30 ° C, takže aj voda nám rýchlo mizne. Ráno po raňajkách každému ostali tri litre vody. Dostávame sa za roh, vidíme bivakovacie jaskyne a už teraz vieme, že sme spali na poslednom rozumnom mieste. Sem by sme včera určite nedoliezli. Odpočítavam metre k bivakovacej búde, od nej to už nemá byť ďaleko. Konečne ju vidím, celá skupinka už sedí pri nej a užíva si výhľad a tieň. Ešte pár krokov, sú to platne pokryté suťou, trochu mi ušla noha a vraciam sa k úplnému sústredeniu na výstup.

Búda je vybavená izolovanou podlahou a spacákmi. O chvíľu pokračujeme vo výstupe, už teraz je jasné, že dopoludnia na vrchole určite nebudeme. Nasleduje kus jednoduchého výstupu a potom dlhý zárez, kde sú aj ťažšie kroky. Happymu došla voda. Zhora schytávame spŕšku kameňov. Našťastie tie veľké idú okolo. Parťák to dostáva do krku, ja do chrbta, resp. do batohu. Obaja to ustojíme a lezieme ďalej. Uvažujeme, že by sme sa mohli vyhnúť nášmu vrcholu a dlhému hrebeňu a prejsť po sutine na Watzmann Mittelspitze.

Doliezame do sedla odkiaľ je táto "cesta" vidieť. Delíme sa o môj posledný liter vody. Zhodujeme sa, že tento ústup je hlúposť, že tam nás nikto nedostane a pokračujeme v lezení. Čaká nás crux celej cesty. Krátka dĺžka obtiažnosti III+. Dokonca je v polovici dĺžky kruh a oceľové lanko v hodinách pri kľúčovom mieste. Obtiažnosť III+ si predstavujem trochu inak, ale preliezli sme to, lezečky zostali v batohu. Nad touto dĺžkou opäť balíme lano a už ho nevytiahneme. Dolez na hrebeň je komínom, leziem na rozpor a to ma dosť baví. Konečne hrebeň, kríž na vrchole, skupinka desiatujúcich horolezcov, rozosmiaty Happy, ktorý si hlavne vydýchol, že som sa neprepadla niekam dole do hlbiny. Sú dve hodiny popoludní.

Na vrchole Watzmannu

Zapisujeme sa do knihy, desiata. Doliezajú sem ferratisti zo smeru od Watzmannhausu. Zostup vraj bude pekelný, tak na nič veľmi nečakáme a po turistickej ceste začíname zostupovať do údolia. Neviem, či turistická cesta je ten správny výraz. Prvých 100 výškových metrov ideme po úzkom chodníčku, zliezame po krátkych ferratkách alebo len tak po kameňoch. Potom dlhé suťové pole, ktoré dosť nevyberavo kĺže. Fakt nemám rada šmýkajúcu sutinu. Potom už vedie cestička, strieda sa suť, kamene a vydupaná jemná suť. Happy už začína byť netrpezlivý, obieha skupinky ľudí a ide dopredu.

Stretávame sa v mieste, kde začína tráva a hlavne je tu obrovský nápis Wasser. Všetci sa tu takmer detsky radujú a plnia svoje prázdne fľaše a camelbacky. Nie je nad to, keď váš parťák na sebe otestuje, že vypiť štyri litre vody naraz nie je dobrý nápad. Vy už takú blbosť robiť nemusíte. Nič mu to ale neuberá na radosti z tekutín. Dopĺňame zásoby a pokračujeme ďalej. Ešte je to ďaleko, výškovo sme iba mierne za polovicou. K tráve sa pridáva kosodrevina, postupne prechádza do stromov. Prekonávame dve vymleté ​​korytá s prachovou suťou, kde je prostriedkom natiahnutá ťažká reťaz, človek sa jej drží, ručkuje a postupuje príkrym korytom dole a dúfa, že mu nič neujde. Napokon údolie. Kamenný mordor. Údolím na jar tečie rieka, v lete z kamenného koryta rastú stromy.

Noc na Wimbachgrieshütte a cesta domov

Hodina cesty a konečne Wimbachgrieshütte, dlho o tom nedebatujeme a dohovárame si prespanie, večeru, a dokonca požičanie uteráka do sprchy. Pijeme a stále sa nemôžeme dosť zavodniť. Zaspávame na posteliach s úsmevom, únavou a skvelým pocitom, že sme obaja v poriadku dole. Druhý deň už len osem kilometrov k autobusu vo Wimbachbrücke a nim cez Berchtesgaden do Königssee späť k autu. Až spätne mi tak nejako začína dochádzať, že to bol fakt veľmi pekný výstup.