Spaghetti Route Hard

Spaghetti Route je trasa, ktorá vedie cez masív Monte Rosa na taliansko-švajčiarskej hranici, ktorý svojou priemernou nadmorskou výškou predstavuje najvyššie vyzdvihnutie európskych Álp. Tento masív je teda pomyselným jadrom celých Álp so všetkým, čo k tomu patrí: 18 vrcholov nad magickou hranicou 4000 metrov, obrovské ľadovce plné bezodných trhlín a sérakových zón, ale aj dych vyrážajúce výhľady. Smerom na juh až do talianskej Pádskej nížiny, smerom na západ až na Mont Blanc a smerom na sever na celý reťazec Bernských Álp. A prečo vlastne Spaghetti Route? No, pretože počas cesty, ktorá vedie prevažne cez talianske chaty, dostanete na večeru najčastejšie práve túto taliansku pochúťku.

Spaghetti Route Hard alebo Skialpový prechod masívu Monte Rosa so strmými zjazdmi rôznych štvortisícoviek

Tento prechod má mnoho podôb a variantov a pevné sú v podstate iba východiskové body: Zermatt, Cervinia, Gressoney. V lete je trasa pomerne frekventovaná a mnohé skupiny ju idú cestou najmenšieho odporu, ťažké vrcholy podchádzajú, prejdú cez sedlá a po ceste vyjdú na niekoľko ľahších štvortisícoviek. Táto verzia je krásnou vysokohorskou turistikou vo veľkolepom prostredí.

Druhá letná verzia má viac horolezecké poňatie, kedy sa trasa drží oveľa striktnejšie na hrebeni predstavujúcom už lezecký terén. V takomto prípade sa dá po ceste „nazbierať“ dokonca všetkých 18 štvortisícoviek v masíve, čo je ale extrém, ktorý sa podarí málokedy, pretože pre jeho naplnenie potrebujete minimálne štyri dni dokonalého počasia a skvelých podmienok na ťažších vrcholoch, ako je Lyskamm či spojovací hrebeň medzi Zumsteinspitze a Dufourspitze.

No a potom je tu skialpová verzia, o ktorej je tento článok. A znovu platí, že trasa sa dá prejsť rôznymi spôsobmi a môže sa skutočne veľmi líšiť. Záleží len a iba na vašich skialpových schopnostiach, aktuálnych snehových podmienkach a počasí. Ak počas piatich dní na trase vyleziete napríklad „len“ Breithorn West, Castor, Vincent Pyramid a Signalkuppe (na vrchole ktorej stojí najvyššie položená chata Álp, Margherita Hütte, kde spíte), je to skialp skoro pre každého, kto má dobrú fyzickú kondíciu a základnú techniku ​​zjazdu vo voľnom teréne.

Nám sa ale pošťastilo nájsť Spaghetti Route na prelome apríla a mája roku 2025 v excelentných podmienkach, aké panujú len raz za niekoľko sezón a všetko bolo podporené tým, že sme mali na dvoch vodcov len troch hostí (jeden vypadol kvôli chorobe). A všetci traja patrili medzi našich najskúsenejších parťákov, s ktorými jazdíme už dlhé roky.

DEŇ PRVÝ

Naša cesta začína v Zermatte, odkiaľ ideme lanovkou na Klein Matterhorn. Pri zbežnom skontrolovaní podmienok sa rozhodujeme vynechať Breithorn West, kde je ako vždy veľa ľudí, pretože južná firnová stena vedúca priamo z vrcholu Breithorn Central (4154 m) si svojimi podmienkami jasne hovorí o zjazd. Navyše je zatiaľ úplne čistá, nikto ju nešiel. Nikde žiadna známka ľadu, len dobre konsolidovaný sneh. Na vrchole „Centralu“ sme relatívne za chvíľku a už zapíname lyže na prvý zjazd prechodu. Pre chlapcov prvý krst ohňom, hlboký nádych riedkeho vzduchu nasledovaný prvými ostrými oblúčikmi v sklone asi 45°. Ale expozícia tam nie je veľká, takže sa to dá.

A pretože chladné počasie toho dňa nám hrá do kariet, rýchlo na lyžiach traverzujeme k ďalšej štvortisícovke s krásnou zjazdovou líniou, ktorou je Pollux (4089 m) a jeho západná stena so sklonom 46°. Normálkou pozdĺž reťazí lezieme s lyžami na chrbte hore a pohľadom kontrolujeme stav zjazdovej línie. Je zase v top stave! Na vrchole sa nezdržiavame dlho, pokračujúce mäknutie snehu a hromadenie oblačnosti nás ženie k vyššiemu tempu.

A potom už zase krájame oblúčiky v sklone 46°, v maximálnom sústredení. V hlave nič iné ako tunelové videnie v prítomnom okamihu - och, to je taký opojný pocit! Prvý ide guide, aby odhalil prípadnú vrstvu ľadu, po nájdení bezpečného miesta na zastavenie nasledujú chlapci v rozvážnom, profesorskom štýle. Lyžujeme trochu diagonálne, pretože v čase krátko popoludní už spúšťame od lyží slušné snehové splazy. V eufórii potom schádzame až na miesto nášho prvého nocľahu, chatu Rifugio Guide Val d´Ayas.

DEŇ DRUHÝ

Nasleduje kratší deň, kedy sa nemusíme príliš ponáhľať. V pláne máme len prechod cez Castor (4228 m) a nocľah plánujeme na chate Rifugio Quintino Sella. Klasickou stopou stúpame na Castora a v závere putujú lyže na batoh. Ale známy ostrý snehový hrebienok je takto zjari úplne ľahký a ušliapaný do širokej stopy. V hlave počítame skôr so zjazdom pozdĺž hrebeňa, teda trasou klasického zostupu, ale o to väčšie je naše nadšenie, keď vidíme stav východnej steny, ktorá ponúka parádnu, priamu a lyžiarsky oveľa atraktívnejšiu zjazdovú líniu smerom do Felikjochu.

Hore si zase musíme trochu postrážiť splazy, ktoré sa nám odsypávajú od lyží a v sklone cez 40° sa nebezpečne zväčšujú. Úlohou guida je hlavne nájsť dobrý prejazd cez tzv. okrajovú trhlinu, ktorá nie je presnežená úplne všade. Všetko sa darí a dole na chatu dochádzame po prvotriednom firne.

DEŇ TRETÍ

Predpoveď počasia ukazuje, že bezchybné počasie, ktoré sa zatiaľ drží, bude o dva dni končiť. Musíme preto prechod o deň urýchliť a uchyľujeme sa preto k dobrodružnejšiemu plánu: rušíme nocľah na chate Gnifetti a musíme dnes prísť až na Capanna Margherita, najvyššie položenú chatu v Alpách, ktorá je postavená priamo na vrchole Signalkuppe (4554 m). A v čom že je to dobrodružné? Chata totiž nie je na jar otvorená! Budeme musieť nocovať na winterraume bez kachlí, a na to nie sme úplne vybavení, vôbec nemáme varič, pretože toto je improvizácia.

Najdôležitejšie zo všetkého pre nás ale je prispôsobiť sa počasiu. Ak totiž chceme pozajtra stáť na vrchole Dufourspitze, nedá sa to urobiť inak. Chalani sú ale pripravení a motivovaní to zvládnuť! Na chate preto ráno kupujeme dostatok fliaš vody, kus syra, kus šunky, chleba a čokolády. To bude naša večera aj raňajky, a zapijeme ju ľadovou vodou. Ale nám to stojí za to! Nasleduje nekonečný pochod s veľmi ťažkými batohmi cez rozľahlé ľadovcové pláne pod Lyskammom a cez sedlá Paso del Naso a Lisjoch. Na chatu prichádzame neskoro popoludní. Zabývame sa, jeme večeru na studeno, pijeme studenú vodu a chystáme sa na nocľah. Dnes nebude v celej Európe nikto spať vyššie! A večerné výhľady sú neuveriteľné! Sme tu sami, ako vystrelení na Mars. Zase jeden z najintenzívnejších zážitkov.

DEŇ ŠTVRTÝ

Po bezsennej noci (v tejto výške je spánok už sám o sebe veľmi nekvalitný) nás čaká vyvrcholenie celého prechodu a najťažší deň! Ešte s čelovkami na helmách začíname zjazd po ľadovci Grenzgletscher. Pomaly sa rozvidnieva a slnko nám pripravuje nádherné divadlo. Vo výške 3700 m dávame dole lyže, pripíname ich na batoh a začíname liezť firnovým svahom s mačkami na nohách a cepínom v ruke, strmo nahor na hrebeň, kde sa chceme napojiť do normálky vedúce na Dufourspitze od Monte Rosa Hütte. To je totiž naša jediná šanca, ako môžeme ešte dnes, za dobrého počasia, vystúpiť na Dufourspitze a Nordend a tým celý prechod dokončiť!

Týmto variantom ale nikto nechodí a je o ňom len minimum informácií. Vsádzame však na túto divokú kartu a cesta sa ukazuje ako priechodná, v najstrmejšom mieste so sklonom 50°. Čoskoro sa napájame na normálku, kde je kopec ľudí. Naviazaní na lane doliezame okolo desiatej hodiny na druhý najvyšší bod Álp, ktorým je Dufourspitze (4634 m). Pokoj, teplo, bezvetrie. Vďaka nášmu komplikovanejšiemu prístupu k normálke sme na konci hlavnej vlny skialpinistov z tradičného východiskového bodu. A práve preto si môžeme nakoniec vrchol užívať iba sami pre seba.

Na dokončenie tohto prechodu sme s chlapcami čakali tri roky, nikdy nám nevyšlo počasie. Vždy sa akcia musela zrušiť skôr, než vôbec začala. Pretože na tento variant potrebujete naozaj dobré počasie. A teraz sme konečne tu! Pomerne dlho vychutnávame vrcholové panorámy a potom začíname sériu troch zlanení s lyžami na chrbte do sedla Silbersattel. Odtiaľ ešte stúpame na Nordend (4609 m), čo je naozaj posledný vrchol v masíve Monte Rosy. Je už dávno popoludní a nám zostáva jediné: vychutnať si ľahký, ale grandiózny zjazd s prevýšením 1600 metrov po dramaticky vyzerajúcom ľadovci až na poslednú chatu na našej trase, ktorou je Monte Rosa Hütte.

DEŇ PIATy

Spíme dlho a vyrážame neskoro. Dnes sa už len potrebujeme dostať na stanicu zubačky Rottenboden a tou zísť dole do Zermattu, kde už po snehu dávno nie je ani stopy. Hory sa naozaj zahalili do čiar hmly, mierne poprcháva a je vidieť, že hore veľmi silno fúka. K chate sa pomaly vracajú prví sklamaní skialpinisti, ktorí v noci vstávali a skúsili dať vrchol aj napriek neideálnemu počasiu. Dnes na vrchol nikto nevyšiel. V mrholení vyrážame od chaty smerom dole, s dobrým pocitom, že séria ťažkých, ale dobrých rozhodnutí nám umožnila celý prechod dokončiť. Pre všetkých z nás je to úplne posledný deň na lyžiach v tejto sezóne. Bilancujeme a cítime veľké uspokojenie aj úľavu. Zase ďalšia veľká, úspešná sezóna je za nami.

KEDY VYRAZIŤ?

Chaty na Monte Rose otvárajú na skialpovú sezónu zhruba v polovici marca a zatvárajú koncom apríla či začiatkom mája. Tým je daný všeobecný časový rámec, kedy sa skialpuje v tejto najvyššej časti Álp. Celé je to dané tým, ako sa vyvíjajú podmienky na týchto najvyšších vrcholoch. V zime je tam jednoducho príliš nízka teplota, sneh sa teda vôbec nepretvára vplyvom teplôt a je ľahko vetrom zase odfúkavaný preč. Preto väčšinu zimy vidíte na týchto vrcholoch len čistý vodný ľad, sneh je sfúkaný a leží nižšie na ľadovcových platoch.

Až jarné sneženie za vyšších teplôt začína vytvárať ten správny snehový podklad pre pohyb na lyžiach a pekné zjazdy. Teplý sneh sa skrátka vie „nalepiť“ na ľad a skaly a aj tam zostať. Aj pohyb na ľadovcoch sa zjari začína stávať bezpečnejším, pretože výška snehovej pokrývky kulminuje, sneh sa vplyvom slnečného žiarenia pretvára a konsoliduje, čím mosty cez ľadovcové trhliny nadobúdajú na pevnosti. A niektoré trhliny sú napríklad vyplnené snehom úplne.

AKÉ VYBAVENIE POTREBUJEM?

Na akciu, ako je táto, je potrebná celkom široká paleta vybavenia. Samozrejme nezaobídete sa bez lavínovej trojice pípák, lopata, sonda. Lavínový batoh je na prechode tohto typu menej častý, pretože lavínové nebezpečenstvo je na jar už všeobecne nižšie a jednotlivé vrstvy snehovej pokrývky sú už lepšie previazané. Viac ako lavínový batoh je potrebné dodržiavať časový plán etáp a byť na chate vždy včas. Skôr, než začnú hroziť popoludňajšie lavíny z mokrého snehu, a skôr, než príliš zmäknú mosty cez trhliny.

Pretože trasa vedie často po ľadovcoch, je potrebný aj materiál pre tento typ terénu. Teda ľahký sedák a polovičné lano na naviazanie a základné veci pre záchranu z trhliny (skrutka do ľadu, tiblok, microtraction či sada prusíkov, niekoľko skrutkovacích karabín, 120cm šitá slučka). Na strmé úseky potom samozrejme použijete mačky a cepín, aj keď tu stačia v oboch prípadoch iba ľahké skialpové modely. Na skalných úsekoch okolo vrcholu Dufourspitze sa hodí aj niekoľko karabín a slučiek navyše a možno 2-3 friendy.

Potom samozrejme ešte klasické skialpové vybavenie ako pásy a k nim nezabudnúť haršajzne (skialpové mačky), ktoré sú v jarnom alpskom teréne absolútnou nutnosťou. Na takejto dlhej trase je dobrý aj vosk či impregnácia na pásy. Potrebné sú aj kvalitné slnečné okuliare a slnečný krém s vysokým UV faktorom. Ďalej sa hodí prilba, či už kvôli strmým úsekom, kde nejaký ten kameň spadnúť môže, tak aj kvôli veľkým trhlinám na niekoľkých miestach. A na záver nezabudnúť na núdzové vybavenie ako lekárnička, ľahký bivakovací vak, čelovka, nôž, náhradné baterky a samozrejme pomôcky pre navigáciu pri horšej viditeľnosti.