Expedícia Bolivia 2014
Vzhľadom k vyššiemu počtu účastníkov ( 8 ľudí ) a na odporučenie kamarátov, ktorý podobnú akciu absolvovali pred cca 3 rokmi sme využili služby miestnej cestovky. S jej službami sme boli max. spokojný. Na čom sme sa dohodli to platilo, operetívne dokázali meniť harmonogram zájazdu a prispôsobovať ho našim požiadavkám. Samozrejme sa dá všetko zariadiť aj na mieste, vyžaduje to ale podstatne viac času.
Hneď po prílete naše kroky smerovali do miestnych obchoďákov, kde sme ocenili výhody hlavného mesta, kúpili sme prakticky všetko čo sme potrebovali. Potraviny sú v cene a kvalite zrovnateľnej z domova. Mimo hlavné mesto je to ďaleko horšie. Spoliehať sa na to že cestou človek niečo dokúpi sa moc nedá. Trošku väčší problém bol zohnať plynové kartuše, ale v centre mesta je niekoľko špecializovaných obchodov s outdoorom, kde sa nám ich podarilo po menšom úsilí nakúpiť.
Vzhľadom k nadmorskej výške, v ktorej sme sa od začiatku pohybovali, sme sa rozhodli prvé dni aklimatizovať v Copacabane pri jazere Titicaca (cca 3800 m n. m), vzdialenom niekoľko hodín jazdy od La Paz .Vďaka svojej rozlohe (cca 200 km dĺžka a 60 km šírka) je najväčším jazerom Južnej Ameriky.
Strávili sme tu 3 dni, počas ktorých sme robili kratšie vychádzky do okolia a pomaly sa „rozdýchavali.“ Následne sme sa presunuli do nádhernej oblasti Condoriri. Nájde sa tu všetko.. „turistické“ chodníky, plesá, vrcholy pokryté snehom alebo prístupné len v pohorkách a samozrejme všadeprítomné stáda lám.
Od auta do BC ( cca 2-3 hod. chôdze ) nám veci odniesli miestny nosiči s poníky. Vzhľadom na to že jediný miestny camp ( ležiaci na brehu plesa, kus trávnika obohnaného kamennou stienkou) bol preplnený, rozhodli sme sa postaviť si vlastný tábor asi 5 min. od oficiálneho. Aj tých 5 min. stačilo na to, aby sme si užívali max. slobodu.
Za celú dobu nás navštívili len zvedavé lamy a miestny strážca „národného parku“, ktorý prišiel vybrať poplatok za ubytovanie. Vodu sme chodili naberať do „campu.“ Brať ju priamo z potoka sme nenašli odvahu.
V oblasti sme strávili 6 dní a postupne sa aklimatizovali na okolitých 5 tisícovkách. Pre niektorých chalanov to bola dovtedy najvyššia dosiahnutá výška, takže výšlapy prebiehali vo všeobecnej pohode a veselej nálade. Prišli sme si to predsa užiť.
Z naozaj ťažkým srdcom sme sa rozlúčili s Condoriri a presúvame sa do ďalšej oblasti k hore Huayna Potosí (6088 m n. m.). Bohužiaľ po nočnom snežení bola prístupová cesta nezjazdná, tak sme narýchlo s pomocou našej agentúry zorganizovali 1 dňový výlet na horských bicykloch po povestnej „Death-road.“
Čo je cca 60 km trasa začínajúca na asfaltovej ceste v sedle vo výške 4 640 m n. m. a končiaca v „džungli“ vo výške 1 300 m n .m. V La Paz sa dá nájsť veľa agentúr špecializujúcich sa na túto miestnu atrakciu. Cena cca pohybuje od cca 50 do 100 USD na osobu. Čím vyššia cena, tým spravidla lepší bike a služby ( my sme platili 80 USD, za čo sme dostali celo odpružené bicykle, oblečenie, prilbu, 2 sprievodcov, nejaké občerstvenie na ceste, dokonca sprchu a obed v hoteli po absolvovanej jazde.)
Ešte, že to bolo skoro stále dole kopcom. Pri sebe menšom prevýšení naše pľúca absolútne nestíhali
Pretože cesta k Huayna Potosí bola stále zavretá, po dokúpení potravín sme sa na druhý deň vydali k nášmu hlavnému cieľu Nevado Sajama (6 542 m n.m.) - najvyššiemu vrchu Bolívie. Keďže sa jedná o vyhasnutú sopku značne prevyšujúcu okolitú krajinu, tak veselá nálada v aute (značne podporovaná konzumáciou vynikajúceho rumu) pomaly utíchala a oči všetkých sa upierali niekam hore, kde sa v zapadajúcom slnku trblietal vrchol. Každý v duchu rozmýšľal, či sa nám podarí naň dostať?
Východiskom do národného parku je dedinka Sajama. Ubytovanie je možné v jednom z miestnych hostelov, prípadne privátne. V ráno sme sa vydali na 3 - 4 hod. presun do BC ( cca 4 500 m n. m.) naľahko, batožinu mali znova na starosti miestne poníky.
Tábor nie je moc chránený pred vetrom a všadeprítomný prach nám liezol úplne všade , takže po prvom pokuse o vrchol sme celý tábor posunuli na jediné trávnatejšie miesto v okolí a zvyšok pobytu už prebehol bez problémov. Bohužiaľ je tu jediný zdroj vody široko – ďaleko a aj ten pozostával z neupravenej, v okolitej krajine sa strácajúcej studničky.
Na ďalší deň sme vyrazili do „výškového“ tábora pozostávajúceho z niekoľkých plošiniek pre stany vo výške cca 5600 m n. m. Sneh na vodu asi 50 m od stanov. Tábor hlavne v noci je dosť veterné miesto. Je dobré stany poriadne ukotviť. Cesta na vrchol nie je technicky náročná, trošku zdatnejší ju zvládnu len s mačkami a turistickým cepínom, prípadne paličkami.
Jediný problém môže byť s orientáciou pri zníženej viditeľnosti, hlavne pri ceste dole a potom pole „kapucínov“ (tenké hroty tvorené ľadom alebo snehom). Dopredu sa nedá odhadnúť ich veľkosť ani množstvo. Na vrchol sme vyrážali o 5 ráno ( - 5/ - 10 stupňov) a hore sme boli okolo 12 hod. Pri 2 pokusoch sa na vrchol dostalo celkovo 6 ľudí. Úplná spokojnost
Pri návrate sme využili možnosť sa vykúpať v miestnych termáloch. Jazierko s horúcou vodou, okolo voľne sa pasúce lamy a čarokrásny pohľad na Sajamu a okolité sopky patrí k ďalším nezabudnuteľným zážitkom.
Potom znova presun do La Paz - vypranie oblečenia, pokus o zušľachtenie sa do trošku ľudskej podoby, dokúpenie jedla, na večeru grilované kurčatá, vyspanie v čistej posteli a čakal nás posledný kopec - Huayna Potosí. ( 6088 m n. m.) Nachádza sa v tesnej blízkosti hlavného mesta, je ľahko dostupná, technicky minimálne náročná, takže je obľúbeným miestom mnohých turistov.
Auto nás doviezlo až k jednej z ubytovní na úpätí hory pri jazere Zongo. Po ubezpečení, že nad nami sú 2 možnosti prespania sme nechali stany a karimatky dole a naľahko len so spacákami a jedlom na 2 dni sme po obede vyrazili na cestu. Po 3 hod. sme dorazili k „chate“ s cca 24 posteľami, pár stolmi a kuchynkou, v ktorej chatár roztápal sneh na vodu.
Chata už bola plná turistov s vodcami, ktorý vyrážali na vrchol už okolo 1-2 hodiny ráno. Pretože sme boli dobre aklimatizovaný „dovolili“ sme si pospať trošku dlhšie a vyraziť až okolo 4,30 hod. Vzhľadom k množstvu ľudí bol chodník v snehu spoľahlivým vodítkom. Trošku som nechápal prvé skupinky vracajúce sa ešte za tmy pri svite čeloviek z cesty ani z vrcholu nemohli vidieť viac ako pár osvetlených metrov okolo seba?
Naopak, my sme si to znova náležite vychutnávali -) Či už to bol nádherne osvetlený La Paz pod nami, vrcholky hor vykukujúce z ranej hmly alebo samotný ostrý vrcholový hrebienok. Na obed sme už boli zas pri chate, zbalili veci a rýchlo zbehli dole k veciam.
Južná Amerika je nádherná krajina a keď ste v nej s výbornou partiou ľudí, čo viac si priať?
Možno znova sa sem raz vrátiť-)