Haute Route – najslávnejší skialpový prechod sveta

Kto by nepoznal Haute Route?! Tento skialpový prechod, spájajúci dve najznámejšie alpské centrá, teda Chamonix a Zermatt, alebo tiež dva symboly Álp, teda Mont Blanc a Matterhorn, je zásadným počinom v živote mnohých skialpinistov. Je opradený mýtmi a legendami, niekedy možno aj zveličenými, ale to, že ide o veľmi komplexný prechod obsahujúci snáď všetky druhy prekážok, je pravda.

ČO PRESNE ZNAMENÁ HAUTE ROUTE?

Táto trasa bola po prvýkrát prestúpaná na lyžiach v roku 1911 a dostala názov Haute Route, teda niečo ako „Vysoko položená cesta“. V tej dobe a s vtedajším vybavením išlo o neuveriteľný počin. V priebehu rokov sa pre skialpinistov kvôli svojej absolútne logickej línii a pointe, ktorou je prepojenie Chamonix a Zermattu, stala obrovskou klasikou a dnes čiastočne až masovou záležitosťou. Na trase vyrástli ďalšie chaty, dnes už možno pre uľahčenie použiť aj niekoľko lanoviek po ceste a z termínu Haute Route sa stal dobre známy všeobecný pojem, ktorý sa dnes používa aj pri iných viacdenných skialpových priechodoch (Graubünden Haute Route, Jotunheimen Haute Route alebo napríklad Tatranská Haute Route).

ČO MA NA HAUTE ROUTE ČAKÁ?

Haute Route Chamonix – Zermatt sa väčšinou chodí 6 dní, hoci sa dá samozrejme stihnúť aj rýchlejšie. Normálny smrteľník ide pohodovým tempom, ide z jednej horskej chaty na druhú a so sebou si nesie relatívne ťažký batoh s vybavením na oných zhruba šesť dní a taktiež vybavenie núdzové, zvyšujúce jeho bezpečnosť. Nenesie iba jedlo, pretože na chatách ho čaká pomerne bohatá polpenzia. Na druhú stranu, absolútny rýchlostný rekord na tejto trase je iba 18 h 50 min. Ten je urobený v úplne odlišnom štýle, teda veľmi naľahko, s dôkladnou predchádzajúcou prípravou trasy a s pretekárskym vybavením. Aj napriek tomu všetkému, je to však výkon len ťažko uveriteľný a oceníte ho predovšetkým v okamihu, keď sa sami budete po trase Haute Route už niekoľký deň potácať.

Počas oných šiestich dní nás toho na trase čaká skutočne veľa. Tak napríklad nekonečne dlhé stúpania, ako je to na Cabane Valsorey, kedy idete celý deň, celých 1500 výškových metrov, len a len do kopca. Ale takisto nekonečne dlhé zjazdy, ako je napríklad ten úplne posledný, z Col de Valpelline dole do Zermattu, kedy lyžujete v kuse celých 1900 metrov prevýšenia. Takýto zjazd vás počas dvoch hodín prenesie z končiacej zimy na sedle až do začínajúceho leta na zermattskom námestí…

Tak isto nás čakajú strmé technické pasáže, na ktorých sa využije aj horolezecké vybavenie. Na sedlách Col du Tour či Col de Ecandies je mnohokrát potrebné prekonať čisto skalné úseky so zaistením na lane, zatiaľ čo na Col du Chardonnet je väčšinou potrebné použiť lano na zlanenie hornej, strmej pasáže a až potom začať lyžovať. Sediel, do ktorých sa lezie s mačkami na nohách a cepínom v ruke, je na trase neúrekom, ale zďaleka najväčší, najexponovanejší a hlavne najobávanejší svah čaká nad Cabane Valsorey a dovedie nás na Plateau du Couloir pod slávnu štvortisícovku Grand Combin.

Na trase nás čakajú okrem týchto ťažkostí tiež dychberúce výhľady. Hneď prvý deň sa lyžuje okolo známej štvortisícovky Aiguille Verte a hrozivej severnej steny Les Droites. Tretí deň nás zavedie pod už spomínaný Grand Combin a ponúkne nám pohľady na protiľahlý masív Mont Blancu a Grandes Jorasses. Ale nič sa nevyrovná okamihu, ktorý prichádza posledný deň: po dobrých šiestich hodinách pochodu sa ocitnete v poslednom sedle a priamo pred vami sa zrazu týči sám pyšný Matterhorn v celej svojej majestátnej kráse a dva kilometre pod vami vidíte zelenými lúkami ovenčený kotol Zermattu.

V čom spočívajú ťažkosti Haute Route?

Neoddeliteľnou súčasťou Haute Route je skoré vstávanie, kedy sa na túru vyráža skoro, často prakticky so svitaním, aby sa predišlo všetkým rôznym problémom, ktoré môžu v horách nastať. Proste prevencia nadovšetko, to tu platí dvojnásobne, a preto je potrebné nebyť lenivý si trochu privstať, pretože hory sú dopoludnia všeobecne oveľa bezpečnejšie. Dopoludnia nepadajú jarné lavíny mokrého snehu (teda väčšinou), sneh je zmrznutý, takže dokážeme byť na lyžiach rýchlejší. Vďaka nižším teplotám sú snehové mosty cez ľadovcové trhliny oveľa pevnejšie, nehrozí toľko pád kameňov, no a takto by som mohol pokračovať ďalej. Potrebujete viac dôvodov, prečo na túru vyrážať včas? Tak napríklad keď už sa predsa len niečo stane, je veľa času to nejako vyriešiť! Ona aj tá horská služba potrebuje čas a vrtuľník za tmy nelieta... V tom všetkom ale tkvie aj prvá obtiaž celého výletu: všetkým tým vstávaním sa postupne nasčíta únava.

Ďalšou ťažkosťou je veľká nadmorská výška. Hoci niektoré etapy ani nie sú nejako dlhé, treba pamätať na fakt, že sa pohybujete stále vo výške 2400 - 3500 metrov, a to je jednoducho poznať. A to ako na nižšej rýchlosti, tak opäť na narastajúcej únave, kedy sa ani v noci telo príliš nezregeneruje, keď spíte vo výške, ktorá je pre váš organizmus neobvyklá.

No a potom už sú na rade klasické objektívne riziká hôr: Na trase hrozia lavíny, pretože mnohé sedlá sú strmé. Na niektorých miestach je veľa ľadovcových trhlín a je potrebné byť tam včas, ísť správnou stopou a vedieť ľadovcovú metodiku. A v neposlednom rade je tu počasie – tým, že prechod trvá mnoho dní, je vysoko pravdepodobné, že niektoré dni bude treba ísť aj za horšieho počasia alebo v hmle. A v prípade úplného pokazenia počasia je potrebné poznať únikové varianty z trasy, ktoré síce existujú, ale nemusia byť úplne bezproblémové.

A okrem toho všetkého samozrejme musíte mať fyzičku, aby ste to ušli; odvahu, aby ste to preliezli; a lyžiarsku techniku, aby ste to zišli.

KLASIKA CEZ VALSOREY ALEBO MODERNA CEZ VERBIER?

Pretože je Haute Route pomerne dlhá, existuje na nej mnoho variantov. A základné varianty sú tri: Za prvé cesta objaviteľov cez La Fouly a Passo San Bernardo, ktorá vedie stále horami, je najdlhšia a nikde na nej nepoužijete taxík. Jej nevýhodou je, že na dlhom úseku vedie v relatívne malej nadmorskej výške a je problém skĺbiť podmienky tak, aby vo vysokých polohách vašej trasy boli podmienky dobré, a zároveň v tých nižších polohách ešte vôbec bol nejaký sneh.

Druhý variant je potom najklasickejší a v posledných tridsiatich rokoch sa chodil rozhodne najčastejšie. Táto cesta vedie cez Champex a Bourg St. Pierre a je na nej potrebné použiť taxík. Jej nevýhodou je nekonečné stúpanie na Cabane Valsorey, ktoré zaberie celú jednu dennú etapu, a kľúčová pasáž nad ňou, kde nás čaká najchúlostivejšie miesto celej Haute Route, veľmi strmý a exponovaný ľadový svah, kde je akákoľvek chyba vylúčená. Tento variant je dobrým kompromisom medzi absolútne puritánskou cestou objaviteľov a menej logickou a menej poctivou variantou cez Verbier.

Tretí variant vedie cez Verbier, tiež je s taxíkom, a túto verziu možno považovať za modernú. Výhodou je, že celé veľké stúpanie do vysokých polôh západného Wallisu sa urobí lanovkou, namiesto celodennej stúpacej etapy, ktorú obsahuje predošlá verzia. Ale jej zásadnou nevýhodou, popri určitej nelogickosti trasy, je predovšetkým jej preplnenosť ľuďmi v posledných rokoch. Vďaka vyššej kapacite chát a absencii veľkého, strmého svahu sa tento variant stal najpoužívanejším a chodia cez neho veľké sprievodcovské agentúry s anonymnými klientmi, pri ktorých sprievodca nemá vopred overenú žiadnu výkonnosť ani skúsenosť.

KEDY VYRAZIŤ NA HAUTE ROUTE?

Pokiaľ chcete ísť poctivo bez taxíka, je potrebné vyraziť skôr na začiatku sezóny. Ale zase tak, aby už boli otvorené chaty, na ktorých chcete nocovať. To znamená povedzme druhá polovica marca. Komu nevadí krátke použitie taxíka, zvolí zrejme niektorý z aprílových týždňov. Všeobecné pravidlo je, že čím viac skraja sezóny idete, tým máte väčšiu šancu lyžovať po ceste aj pekný prašan. Na stranu druhú, čím vyrazíte neskôr, tým vyššiu šancu máte, že prechod naozaj dokončíte, pretože podmienky vrcholnej jari a s tým spojený firnový sneh umožňujú najrýchlejší a najbezpečnejší postup, hoci na niekoľkých miestach po ceste sa môže stať, že lyže budú musieť ísť na chrbát a pôjde sa kúsok po suchu. Tak či onak, treba to stihnúť zhruba do konca apríla a určite nie neskôr, kedy sneh stráca svoju kvalitu už v dopoludňajších hodinách.

AKO SA NA HAUTE ROUTE VYBAVIŤ?

Na Haute Route je potrebná celkom široká paleta vybavenia. Ide o skialp, takže sa samozrejme nezaobídete bez lavínovej trojice pípak, lopata, sonda. Lavínový batoh je na prechode tohto typu menej častý, pretože lavínové nebezpečenstvo je na jar už všeobecne nižšie a jednotlivé vrstvy snehovej pokrývky už sú lepšie spojené. Viac ako lavínový batoh je potrebné dodržiavať časový plán etáp a byť na chate vždy včas, skôr ako začnú hroziť popoludňajšie lavíny z mokrého snehu.

Pretože trasa vedie často po ľadovcoch, je potrebný aj materiál pre tento typ terénu. Teda ľahký úväz a polovičné lano na naviazanie a základné veci pre záchranu z trhliny (skrutka do ľadu, tibloc či sada prusíkov, Micro Traxion, niekoľko skrutkovacích karabín, 120 cm šitá slučka). Na strmé úseky potom samozrejme použijete mačky a cepín, aj keď tu stačia v oboch prípadoch iba ľahké skialpové modely.

Potom samozrejme ešte klasické skialpové vybavenie ako pásy a k nim nezabudnúť haršajzne, ktoré sú v jarnom alpskom teréne absolútnou nutnosťou. Na takto dlhej trase je dobrý aj vosk či impregnácia na pásy. Nutnosťou sú kvalitné slnečné okuliare a ochranný krém s vysokým UV faktorom. Ďalej sa hodí prilba, či už kvôli strmým úsekom, kde nejaký ten kameň spadnúť môže, tak aj kvôli veľkým trhlinám na niekoľkých miestach. A na záver nezabudnúť na núdzové vybavenie ako lekárnička, ľahký žďarák, čelovka, nôž, náhradné baterky a samozrejme pomôcky pre navigáciu pri horšej viditeľnosti.

Jiří Švihálek, horský vodca UIAGM