Nevyspytateľná Madeira

Madeira, ostrov večnej jari, destinácia viac než len obľúbená. Ukrýva unikátnu prírodu, tajomné levady, ostré skalné výbežky, nekonečné tunely a banánové plantáže. Vybrali sme variant preskúmavania madeirských tajov s batohom na chrbte. Predstavovala desiatky kilometrov, aj tých výškových.

DeŇ 1: Z Funchalu na Pico do Arieiro s pokorou k pRírodE

Obávaný let nakoniec prebehol bez problémov. V pláne dňa je dôjsť bližšie k východiskovému bodu treku Pico Pico, do miesta Pico do Arieiro. Keďže je letisko pomerne ďaleko od hlavného mesta Funchalu museli sme si vziať taxík. Tunajšie ceny taxislužieb ihneď prekvapili svojou prívetivosťou.

Prechádzame celý Funchal, a hoci sme plní síl a dopredu nás ženie motivácia objavovať, čoskoro nám dochádza, že to nebude žiadna sranda. Strmosť kopcov v kombinácii s pocitovo tropickými teplotami je pre stredoeurópsky organizmus šok. Prvú zastávku robíme pri Igreja de Nossa Senhora do Monte (kostol Nanebovzatia Panny Márie). Miesto je známe ako mainstreamová turistická atrakcia, tradičný štart zjazdu v typických prútených košoch na drevených saniach až do srdca Funchalu. (Áno, za tropických teplôt, áno, po asfalte.) Dupeme ale ďalej, čas neúprosne plynie, kilometre ubiehajú nejako pomalšie, než sme čakali.

S výškovými metrami sa ochladzuje a azúrovo modré nebo strieda hustá hmla bez konca. Rozprávkový ostrov nám tak hneď prvé hodiny servíruje aj svoje tienisté stránky. Cestou nás míňa more áut, a tak sa rodí myšlienka na stopovanie. Predstava ďalších hodín v hmle nás vzhľadom na celkovú časovú tieseň úplne neláka. Hneď na prvé mávnutie nám zastavuje mladý pár z Poľska idúci na Pico do Arieiro. Príjemný rozhovor rýchlo ubieha, hmla sa postupne trhá.

Bohužiaľ po prvom tuneli opäť preberajú vládu nepriaznivé podmienky. Z rád ostatných vieme, že ďalší tunel môže počasie znova prevrátiť naruby, a tak naivne pokračujeme. Viditeľnosť sa znižuje na pár metrov, nárazový vietor nás bičuje v kombinácii s miernym, ale vytrvalým dažďom. Vzdávame to v polovici cesty, aj tak nás to ale stojí mnoho síl. Je zhruba pol piatej a my začíname zháňať ubytovanie. Radi si počas cestovania nechávame otvorené možnosti, a preto máloktoré ubytovanie bookujeme dopredu. Tentokrát sme ale v úzkych. Skromný počet ubytovacích zariadení v okolí je beznádejne vypredaný.

Nezostáva nič iné, len sa vrátiť k najbližšej civilizácii a zohnať nocľah tam. Našťastie máme ešte relatívne dosť času na bezpečný návrat. Kúsok od Pico do Arieiro stretávame český pár. Ten nám nakoniec ponúka ubytovanie u seba.

DeŇ 2: Ráno na druhOm konci ostrova

Prebúdzame sa na gauči v meste na severnom pobreží Madeiry - Porto Moniz. Neskutočné mestečko. Nehľadajte tu nič v štýle historických budov či sôch. Dominantou sú prírodné bazéniky vzniknuté sopečnou činnosťou. Z jednej strany ich omieľa obrovská mäsa oceánskej vody formujúca sa do niekoľkometrových vĺn. Úžasný pohľad.

Bazénky sú teda veľmi ľadové, ale vyplavený adrenalín umocňuje estetický zážitok. Nasledovníci Wim Hofa nie sme, a tak nás sila mysle opúšťa po pár minútach. Dávame prednosť sledovaniu ďalších bazénikov z brehu a robeniu ďalších nádherných záberov. Musíme sa rozhodnúť, kam budú smerovať naše ďalšie kroky. Pôvodný plán nevyšiel, ale počasie nám hrá do karát. Vraciame sa k trekovaniu a na mapách nachádzame starú cestu vedúcu priamo okolo pobrežia smerom do Seixalu. Presný názov znie Antiga Estrada Regional.

Cesta je to príjemná, po ľavom boku máme priezračné more a obrovské vlny. Po pravom pre zmenu skalný masív. Slnko každou hodinou pripomína svoju silu. Konečne Seixal, jediné miesto na Madeire s piesočnatou plážou. Očakávania sú veľké, ide o vyhlásenú atrakciu. Avšak oveľa viac ako maličká pláž nás zaujíma mólo, kde našli útočisko obrovské kraby a voda tu hrá všetkými odtieňmi modrej. Čo ďalej? Ubytovať sa, alebo sa popoviezť stopom? Víťazí druhá možnosť. Väčšina vodičov ide späť do Porto Moniz, ale predsa len máme šťastie. Milý kanadský hasič nás berie priamo do Porto da Cruz, kam sme pôvodne nemali v pláne ani zachádzať. Vďaka cestovateľskej komunite sa nám darí zohnať ubytovanie a trávime večer s miestňačkou Laurou, ktorá sa sem pred 30 rokmi presťahovala z Londýna.

DeŇ 3: ROZPRÁVKOvá levAda 

Konečne vyrážame na prvú levadu (madeirský zavlažovací kanál), konkrétne Levadu Caldeirao Verde, PR9 blízko ďalšieho väčšieho mesta. Santana je preslávená tradičnými madeirskými domčekmi, akýmsi miestnym skanzenom. Pravdou však je, že tu tieto domčeky postavili pre turistov iba pred pár rokmi. Avšak si zážitok touto informáciou – rovnako ako my – nenechajte skaziť, a ak budete mať cestu okolo, zastavte sa tam.

Levada začína pohľadom ako z rozprávky na záhrady plné kvitnúcich stromov. Chýbať nesmú ani vidiecke stavby s klasickou trstinovou strechou (lokalita: Casa das Queimadas). Levadu lemujú prírodné vodopády, staré pokrútené stromy a človek si miestami pripadá ako v pralese. Trek však bohužiaľ nie je okružný, po prístupovej ceste sa opäť vraciate. Takže sa pripravte na neustále vyhýbanie sa turistom v protismere. Odporúčame preto vyraziť radšej skôr. Zážitok z levady bude najlepší a vyhnete sa radám na tunely. Predtým bola prístupná aj ďalšia cesta vedúca k slávnemu vodopádu na konci trasy, ale teraz je uzavretá. Prečo tomu tak je, sme pochopili zhruba v polovici cesty, keď zvuky prírody rozbili rany a burácanie padajúcich kameňov zo skál.

Hustá zeleň čas od času redne a poskytuje tak aj krásny pohľad do údolia. Čas ubieha rýchlo aj vďaka rôznorodosti nútiacej nás za každou druhou zákrutou povedať: „Wow, tak toto je fakt krásne!“. Do cieľa dorážame relatívne rýchlo, a tak si môžeme ešte vychutnať vodopád Caldeirao Verde takmer bez ľudí. Radi si užívame daný okamih, takže zastavujeme skutočne na dlho. Cesta späť nás opäť prekvapuje snáď každých desať metrov, keď les vyzerá úplne inak. Človek má až pocit, že tadiaľto prechádza prvýkrát v živote. Pre nás je to naozaj top, a tak nejako pomaly začíname tušiť, že to nie je naša posledná návšteva tohto ostrova.

DeŇ 4:  Z pralesa na útesy

São Lourenço na najvýchodnejšom výbežku ostrova je veľmi vyhlásené miesto. Až sa bojíme, že to trochu bude marketingová nadsázka – aj vďaka influencerom. Určite takéto prípady poznáte sami. Fotky na internete sú vždy luxusné - a realita je mnohokrát všelijaká. Išli sme preto na Sao s čistou hlavou a bez očakávania, čo sa nám osvedčilo už niekoľkokrát.

Miesto je úplným kontrastom predošlého dňa na levade. Holé skalné útesy hrajú všetkými farbami od červenej po čiernu a zelenú. Miesto nás úplne pohlcuje. S turistami to vôbec nie je také zlé. Keďže sa Sao Lorenco rozkladá na veľkej ploche, davy sa úspešne rozptyľujú. Celá trasa je v podstate jedna dlhá vyhliadka. Terén je skôr vlnitý, takže nič náročné, a cesta ubieha rýchlo. Rozhodujeme sa spríjemniť si výlet kúpaním v oceáne na tunajšej kamennej pláži. Spiatočnú cestu meníme za stúpanie na vrchol najvyššieho skalného výbežku. Je celkom veterno a cestička vedie priamo po hrane zrázu. Občas nás trochu až mrazí na chrbte pri pohľade dole. Dorážame na parkovisko a tam skúšame zase stopovať. Plán na nasledujúci posledný deň pred odletom je jasný – dohnať resty z prvého dňa.

DeŇ 5: To nejlepšIE nakonIec

Posledný deň na Madeire. Nemôžeme odísť z ostrova presláveného svojimi horami bez absolvovania treku Pico Pico. V prípade pekného počasia plánujeme obísť celé údolie až na Pico Grande. Vyrážame k ceste vedúcej až na parkovisko pod Pico Arieiro. Stopárske šťastie nás neopúšťa ani posledný deň. Po niekoľkých desiatkach minút jazdy v daždi sa mraky trhajú a na nás čaká neuveriteľný výhľad cez celý ostrov až na plató Madeiry posiate veternými mlynmi. 

Začiatok cesty si matne pamätáme z prvého dňa. Za ukážkovo krásneho slnečného počasia nemá chybu. Tunely tentokrát slúžia ako perfektné miesto pre ochladenie a únik pred slniečkom. Cesta ubieha rýchlo, krása strieda nádheru, než sa dostávame k prudkým a dlhým schodom. Spoločne s ďalšími ľuďmi vždy čakáme na medziposchodí, keďže schody sú tak maximálne pre jedného človeka. Ráz krajiny sa po stúpaní náhle mení. (TIP: Pokiaľ máte radi kľud na hiku, po ceste sú malé staré cestičky, ktoré vás zavedú na málo frekventované vyhliadky medzi stromčekmi až na koniec kamenného útesu.)

Dalšie metre na Pico Ruivo lemujú veľmi zvláštne stromy s bielou kôrou a holými vetvami. Veľmi unikátny pohľad, ktorý sa nám nenaskytol na žiadnom inom mieste. Tesne pod vrcholom stojí malá chatka, kde môžeme doplniť nejaké cukry alebo energiu v podobe džúsu. Pre fajnšmekrov majú aj lepšiu variantu – ponču, džús ozvláštnený rumom. Nie jeden turista si ich tu evidentne doprial viac, než bolo v jeho silách. 
Sme na vrchole! Panoráma, všetky mraky plávajú tesne pod nami a slnko ich nasvecuje s citom skúseného dekoratéra.

Naša cesta tu ale nekončí, keďže čas tentokrát hrá s nami – máme ho dosť. Rozhodujeme sa pokračovať až na najvyšší bod Pico Grande nachádzajúci sa na druhom konci údolia. Je to teda už trochu za komfortnou zónou a stojí nás to mnoho síl. Na križovatke pod chatou odbočujeme smerom na Encumeadu. Tu sa nám počasie začína viac kaziť a ďalšiu hodinu absolvujeme v hustej hmle. Aj za dobrého počasia je teda potrebné mať kvalitné vybavenie pre každé počasie. Pokiaľ máte šťastie, uvidíte odtiaľto až k moru, vrátane mestečka Porta de Cruz, ktoré je vyhlásené svojimi surferskými vlnami. Strmé klesanie preveruje našu fyzičku. Oslobodzujeme sa z hmly a pred sebou už vidíme náš ďalší cieľ.

Záverečné tri kilometre sú rozbahnené a strmé, potôčiky križujú cestu po celej jej dĺžke. Určite by sa nám hodili kvalitné trekové palice!  
Nevyspytateľná Madeira opäť ukazuje svoji silu a keď vychádzame z lesa, posiela na nás poryvy vetra až 100 km za hodinu. Nič príjemné. Riskantné stúpanie na vrchol musíme zdolávať po štyroch, aby sme sa udržali na chodníku. Zvládli sme to, ale víchor si predsa len vyberá svoju daň a odnáša krytku z nášho foťáku, aby ju pochoval kdesi v hlbinách lesa. Pokiaľ sa tu budete vyskytovať na západ slnka, určite urobíte skvelé zábery. Takéto pohľady sa vám zaručene vryjú do pamäti.

Po ceste dole z Grande začíname riešiť, ako sa dostaneme späť do Funchalu. Vydávame sa po ceste smerom k mestečku Jardim da Serra s vierou, že na niekoho narazíme. Je už takmer tma. Na okraji mestečka vchádzame do prvej otvorenej krčmy plnej miestnych. Popíjajú lokálne pivo. Tak si teda dáme. Nie je to síce plzeň, ale príjemne človeka osvieži, to zase áno. Miestni chcú počuť náš príbeh, ako sme sa dostali až sem – bez stanu, spacáku a auta. K rozprávaniu popíjame ponču, večer sa začína príjemne prelínať do noci. Prichádza aj ponuka na prespatie a zajtrajší odvoz do Funchalu. Nádhera! Koniec lepší, než ako sme si ho vysnívali. Opäť sa nám potvrdzuje, že baviť sa v krajinách s miestnymi ľuďmi, byť komunikatívny a otvorený prináša zakaždým super zážitky. 
 
Turistika so stopovaním je na Madeire naozaj geniálna kombinácia premiestňovania sa v priestore a čase.