Pirin - ľudoprázdne pohorie plné mramoru

Pirin, malé pohorie, ktoré sa nachádza len kúsok od slávnej Rily. Pri pohľade na mapu by sa mohlo zdať, že obe pohoria sú časťou jedného horského celku, ale v skutočnosti majú odlišný geologický vývoj a sú oddelené výraznou priehlbinou. Základ Rily tvoria najmä staré horniny a žula, zatiaľ čo Pirin je známy svojimi mramorovými a vápencovými hrebeňmi. Pre bežného turistu je podstatné, že Rila je skôr oblá s množstvom zelených pasienkov, zatiaľ čo Pirin je ostrejší a dramatickejší. Každý si v tomto dvojpohorí skrátka nájde to svoje.

Ak máte dostatok času na prechod, určite odporúčam absolvovať obe pohoria v rámci jedného výletu. Je naozaj zaujímavé sledovať, ako sa okolie pohoria počas cesty mení. Najskôr si však prečítajte článok o prechode cez Rilu. Ja sa zameriam na opis našej cesty cez susedný Pirin.

Strmý nástup na Pirin

Trek sa začína na ceste prechádzajúcej priesmykom medzi oboma pohoriami. Keď sme zišli z Rily, zastavili sme sa v jednej z miestnych krčmičiek popri ceste. Stihneme to len tak tak, pretože následne nad nami udrie blesk a hrom a začne pršať. Dnešné popoludnie má byť v znamení búrok a prostredie okolo hlavnej cesty nie je práve lákavé. Takže keď prvá vlna búrky zdanlivo prechádza, my vyrážame.

Spevnená cesta, po ktorej občas prejde auto, spočiatku rozumne stúpa. Asi po dvoch kilometroch však naberá nepríjemný sklon a my sa začíname zadýchavať. Prechádzame lesom. Žijú tu medvede. Údajne ich zatiaľ nie je veľa, takže sú dosť plaché. Napriek tomu, keď sa pri pozorovaní jaskyne v bielych skalách občerstvujeme klobásou a orechmi, necítime sa až tak bezpečne.

Ďalej si odškrtávame prvý pomerne náročný výstup na - aspoň podľa mapy - bezmenný priesmyk. Potom začíname klesať smerom do zarasteného údolia. S blížiacim sa večerom staviame stan s výhľadom na ďalšiu možnú búrku. Ak však máte po výstupe ešte čas a dostatok síl, určite odporúčam prejsť asi dve hodiny k chate, kde si môžete postaviť lepší prístrešok.

Búrka v Pirine - zaobišli by sme sa bez nej

Len čo sa ubytujeme, začína sa ďalšia búrka. Chvíľu sme si mysleli, že nie sme až tak vysoko a hory nad nami zachytia najhoršie hromy. Keď však údolie osvetlila séria bleskov sprevádzaná mohutným hromobitím, z ktorého nám drkotali zuby, pochopili sme, že sme sa zmýlili. Ako poznámka pod čiarou, trenky od icebreakeru obstáli aj pri tejto záťaži.

Cez hmlu pod Vihren

Na druhý deň sme sa zobudili do hmlistého rána. Zostupujeme údolím k chate Javorov, ktorá sa už nachádza pod majestátnym masívom Vihrenu, najvyššej hory pohoria Pirin. Než sa však k nemu dostaneme, musíme opäť stúpať. Cesta je príjemná. Orientácia je zatiaľ jednoduchá, stačí sledovať červenú bodku. Tú sem-tam dopĺňa kamenný mužík. Nevadí nám teda hmla, ktorá nás občas zahalí.

Keď sa vyškriabeme do sedla, otvoria sa nám krásne výhľady na okolité ostré vrcholy. Ale len na chvíľu, potom hmla zhustne a začne pršať. Je čas ísť po kamenných značkách k malej plechovej búde, ktorá má svojho ducha a týči sa na úzkom horskom páse. Je tu útulne. Deväť miest na spanie natlačených do troch poschodí, okno von, malý skladací stolík a množstvo potenciálneho vybavenia, ktoré by mohol turista v núdzi potrebovať. Asi po hodine sa rozfúka hmla a nám sa naskytne naozaj rozprávkový výhľad na okolitý ostrý hrebeň, Vihren a poskakujúce kamzíky. Naozaj silné miesto.

Najkrajšia časť treku - ĽUDOprázdny hrebeň

Toto je hrebeň, po ktorom putujeme nasledujúci deň. Hmla preč, výhľady top. Terén je dosť náročný, otvorený, odistený fixnými lanami. Sme radi, že je dnes pekne, so včerajšou hmlou by to nebolo veľmi príjemné. Asi po hodine a pol chôdze prekonávame ľudoprázdny ostrý hrebeň a konečne sa dostávame pod samotný Vihren, najvyšší vrchol pohoria Pirin a druhý najvyšší vrch Bulharska. Pozoruhodné je, že povrch hory je takmer celý z bieleho mramoru a dolomitu, vďaka čomu kopec vyzerá jasne a výrazne aj pri pohľade z diaľky.

Na jeho svahoch nájdeme aj Snezhniku, najjužnejší ľadovec v Európe. Je to teda zaujímavá a atraktívna hora, ktorá je naviac dostupná aj na jednodňový výlet. To prináša, samozrejme, čoraz viac turistov. Našťastie sme tu relatívne skoro. No na samotnom vrchole sa to návštevníkmi aj tak len hemží. Takže sa len rýchlo rozhliadneme a zahryzneme sa do zostupu.

Cítime sa ako v Alpách

Pokračujeme po červenej značke a pomaly zostupujeme k chate Vihren. S nižšou nadmorskou výškou stúpa teplota okolia. Na chate sa našťastie môžeme výborne občerstviť. Obedujeme, dopĺňame vodu a po odpočinku pokračujeme ďalej. Trek teraz vedie malebným, takmer alpským údolím. Prechádzame cez kvitnúce lúky a míňame ľadovcové jazerá. Asi po hodine chôdze turistov opäť ubúda. Opäť máme tieto nádherné hory sami pre seba, rovnako ako včera.

Cez malé údolie stúpame na ďalší ostrý priesmyk. Pomaly sa dostávame na vrchol hrebeňa, vysokého asi 2600 m. Cestou pozorujeme vrak padnutého lietadla dole pod nami. Vyzerá to, akoby tam bol už nejaký čas, ale aj tak je to dosť nezvyčajný pohľad. Dlho sa ním nezdržiavame, pomaly sa blíži večer a my máme pred sebou ešte dosť dlhú cestu, ktorú by sme mali prejsť navyše, pretože nám došla voda.

vodY MÁLO, a tak TESTUJEME filter

Tento úsek je vo všeobecnosti dosť problematický, čo sa týka vody. Na oboch stranách sú ľadovcové jazerá, ale zostup k nim je náročný a trvá dlho. Nakoniec to však budeme musieť urobiť. Slnko už takmer zapadlo a k ďalšej chate, kde si môžeme doplniť vodu, máme ešte aspoň hodinu a pol. Po pasienku zostupujeme k malému jazierku, ktoré je síce veľmi suché a plné zeleného života, ale veríme, že náš filter to zvládne. Nič iné nám ani nezostáva.

Ďalšie krásne údolie

Nasledujúce ráno doputujeme na chatu Tevno Ezero. Odtiaľto nás čaká v podstate posledné väčšie stúpanie na treku. Vystúpime do horského sedla Kralevdvorska Dyasna Porta a potom už hurá na približne 30-kilometrový zostup z hôr. Zo začiatku je to dosť náročné, plné sute a kameňov. Po chvíli sa však zmení na údolie dlhé asi desať kilometrov, ktorým pozvoľne zostupujeme. Pasúce sa kravy na každom kroku, horský potôčik a množstvo výhľadov na okolité vrcholy. Počas prechodu by som určite odporúčal v tomto údolí aj prenocovať. Veľmi krásne miesto.

Nám to, žiaľ, nevychádzalo, skrátka sa nám nechcelo zaliezť do stanu už okolo obeda. Tak sme sa prešli údolím k chate Pirin, starej chate s nádychom histórie. Kúsok pod ňou sme odbočili z červenej cesty a zamierili do mesta Melnik, najmenšieho mesta v Bulharsku.

Dlhý zostup zakončený pyramídou

Klesáme lesom. Nevýhodou tohto treku je jednoznačne dlhý výstup a zostup. Ale dá sa to zvládnuť. Okrem toho sa nám asi po troch hodinách chôdze naskytne prvý pohľad na Melnické pyramídy . Ide o pieskovcové vrstvy, ktoré sa vplyvom erózie sformovali do najrôznejších tvarov. Pripomínajú veľké útesy obrovské hríby a ďalšie zaujímavé výjavy. Famózne výhľady umocňuje aj to, že sme tu opäť sami. V bulharských horách zrejme turizmus veľmi nefunguje, aspoň podľa toho, čo sme videli my.

Prechádzame po chodníku cez prírodnú pamiatku a vychutnávame si výhľady. Je to naozaj príjemná zmena po dlhom zostupe lesom. Po niekoľkých kilometroch sa dostávame do Melníka. Lokalita okolo mesta je známa vínom, takže si hneď kupujeme litrovú fľašu od miestnej pani a zapíjame koniec treku, ktorý sa celkom vydaril.

Melnik, najmenšie mesto v Bulharsku

V Melniku je niekoľko možností ubytovania a dobrých reštaurácií. Je to príjemné mestečko. Určite môže byť dobrým miestom na strávenie večera po pobyte v horách. Ráno potom môžete nastúpiť na autobus, ktorý vás odvezie buď do Sofie, alebo dolu kopcom do mestečka Damianitsa, kde sa nachádzajú železničné trate. Ani stopovanie dole nie je problém.

PÁR praktických rád

• Celý prechod má asi 70 kilometrov. Na pohodový trek si vyhraďte okolo päť až sedem dní. Prevýšenie na trase je približne 4 000 metrov. Ak pôjdete zo severu na juh, počítajte s menším stúpaním a väčším klesaním na celej trase. Výškové metre sú z veľkej časti obsiahnuté v niekoľkých pomerne strmých výstupoch. Najmä nástup na trek je dosť výživný, najmä ak už budete mať v nohách susednú Rilu.
• Myslím si, že je lepšie ísť po trase zo severu na juh. V tomto prípade začnite od cesty medzi Rilou a Pirinom. Pohodovo sa sem dostanete autobusom, napríklad z mesta Razlog, ktoré leží pod pohorím. Bez problémov tu zastavujú aj autobusy prichádzajúce z opačného smeru. Kľudne tu zaparkujete aj auto. Ak sa vydáte na severojužný prechod, pravdepodobne skončíte v Melniku. Určite vám odporúčam sem prísť - Melnické pyramídy naozaj stoja za to. Z mesta sa môžete dostať dole pod hory autobusom, ktorý premáva niekoľkokrát denne. Raz denne dokonca jazdí až do Sofie.
• Centrálna časť trasy je pomerne technická. Preto si naplánujte o niečo menej kilometrov na deň.
• Celá trasa sa dá prejsť štýlom od chaty k chate. Ak teda patríte k milovníkom ľahších a menších batohov, určite nebude problém naplánovať si prechod s prespaním v malebných horských ubytovniach.

Niekoľko tipov - čo VŠETKO sme POUžili a využiLI?

• Počas nášho týždňového treku v bulharských horách sme otestovali veľké množstvo vybavenia. Vyzdvihol by som dámsky batoh deuter Aircontact Core 45+10 SL, do ktorého sa zmestilo všetko, čo sme potrebovali, a pri plnom zaťažení sa veľmi dobre niesol aj ženskej časti tímu.
• Samozrejme sme využili trekingové palice. Na tento výlet sme si vybrali odľahčenú klasiku od Leki - Makalu Lite. Ich systém Speed Lock Plus, ktorý slúži na rýchle nastavenie dĺžky palíc, a predĺžená rukoväť prišli vhod.
• Na treku v auguste bol trochu problém s vodou, takže prišiel vhod aj filter. Tentoraz sme použili ľahký a skladný filter Care Plus. Vždy nám dobre poslúžil, aj keď sme vodu ťažili z prvotriedneho horského bahniska.
• Varili sme na benzínovom variči Soto Stormbreaker. Nebol som si istý, či jedna nádrž benzínu vystačí na celý trek. Ale ukázalo sa, že áno. Varič fungoval spoľahlivo aj počas chladnejších večerov a na miestach, kde fúkal vietor, a spotreba paliva bola prekvapivo úsporná. S jednou nádržou sme bez problémov dokázali pripraviť všetky jedlá a teplé nápoje a ešte nám aj trochu zostalo.
• Na tento trek sme si vzali aj jednu dvesto gramovú "zbytočnosť". No, tak by som to nazval len predtým. Bola to kanvička na horúcu vodu  Frontier UL Collapsible Kettle od Sea to Summit. Skvelá vec, ak si nesiete jedlo na zalievanie alebo si snáď chcete urobiť kvalitnú kávu, ktorá nebude smrdieť od poslednej večere.

Zhrnutie

Ak túžite po krásnom ľudoprázdnom treku, ktorý zvládnete za štyri až šesť dní, Bulharsko by rozhodne malo byť vo vašom hľadáčiku. Čakajú tu na vás očarujúce horské hrebene, kľudné údolia a minimum turistov, takže si môžete naplno vychutnať tradičnú balkánsku atmosféru. A ak máte viac času, existuje naozaj veľa možností, ako si túru predĺžiť - možno ju spojiť s prechodom susednej Rily alebo pokračovať z Pirinu po červenej značke až ku gréckej hranici. Bulharsko čaká, tak vyrazte, je to ideálna destinácia aj na jesenný výpad do hôr!