Zimný Island - kráľovstvo ľadu všetkých farieb

Pár dní po prepršanom silvestrovskom víkende v Orlických horách vyrazili naši kamaráti z DISMANTEAMu hľadať zimu na Island. Čo našli sa dočítate v nasledujúcom článku.

V obývačke ešte stojí vianočný stromček a my už v zostave Peter, Aleš, Marek a Láďa balíme lyže a veci na ľady. Monitorujeme aktuálnu COVID-19 situáciu a vyčkávame s kúpou leteniek. Letenky z Prahy nakoniec stoja dvojnásobok, takže volíme priamy let z Mníchova, kam ideme autom. Po štvorhodinovom lete sme v Reykjavíku, kde preberáme objednanú dodávku a vyrážame na juhovýchod po ceste číslo 1, ktorá lemuje pobrežie celého Islandu. Ako základňu volíme drevenú chatu necelú hodinu jazdy autom od najväčšieho islandského ľadovca Vatnajökull, pokrývajúceho 10 % plochy ostrova, a zároveň druhého najväčšieho ľadovca v Európe (po ľadovci Austfonna na Špicbergoch). Na svoje dobrodružstvo máme päť dní, v rámci ktorých plánujeme vyjsť na lyžiach na najvyšší kopec Islandu Hvannadalshnjúkur, zaliezť si v ľadovcových labyrintoch, vykúpať sa v prírodných horúcich prameňoch a vidieť polárnu žiaru.

DLHÉ NOCI NA ĽADOVOM, ALE Daždivom ostrove

Prvý deň. Päť hodín denného svetla, teploty okolo nuly, dážď, sneženie a vietor. Tak by sa dala stručne popísať islandská zima. Kto čaká polárne zimy s metrami nasneženého snehu, ten je vedľa ako tá jedľa. Aj v rámci takto definovanej zimy nie je predpoveď počasia optimálna. Prichádza búrka a celý týždeň má pršať. Vzhľadom k zhoršujúcemu sa trendu počasia vyrážame na Hvannadalshnúkur hneď na druhý deň ráno po príchode. S vedomím, že popoludní sa počasie významne pokazí a rýchlosť vetra bude presahovať 100 km/h vyrážame veľmi skoro a z pôvodne plánovanej zážitkovej dvojdňovej túry s prespaním na ľadovci robíme jednodňový šprint. Výstup registrujeme na miestnom portáli záchrannej služby safetravel.is, od ktorého ráno počas nášho výstupu dostávame potvrdenie, že popoludní príde divočina. Hoci Hvannadalshnúkur má „iba“ 2 110 m, je to poctivý výlet, výstup začína v necelých 100 m nad morom.

Prvých 850 výškových metrov nesieme lyže na chrbte. Následne v začínajúcom daždi šúchame lyže po zľadovatených planinách až na začiatok ľadovca. Predpoveď sa napĺňa, počasie sa začína rýchlo kaziť. Onedlho na ľadovci medzi kolosálnymi trhlinami kľučkujeme v bielej tme. Zostáva prebehnúť plató a vystúpiť posledných 300 výškových metrov na vrchol, ale počasie je proti nám. Vidíme sotva pár metrov a mrznúci dážď z nás robí chrumkavých ľadových panáčikov. Otáčame sa a s pomocou GPS zostupujeme bielou tmou dole. Očakávaných pár hodín svetla nám veľa výhľadov neponúka. Skôr ako freeride by sa zjazdu dalo hovoriť posun lanového družstva na korčuliach. Po skĺzaní planiny nahadzujeme lyže na batoh a v poryvoch víchru a vo vodorovnom daždi zbiehame dole k autu. Bez vrcholu, ale plní zážitkov.

Rozprávkovo krásne ľadovcové jaskyne

Druhý deň ideme po ceste číslo 1 ďalej na juhovýchod k ľadovcovému jazeru Jökulsárlón, rozprávkovému miestu so žiarivo modrými plávajúcimi kusmi ľadovca. Kupujeme si organizovaný popoludňajší výlet k ľadovcovým jaskyniam. Bez transportu špeciálne upraveným terénnym autom sa k nim prakticky nedá dostať. So skupinou ázijských turistov prechádzame terénom a následne pochodujeme k ľadovcu Vatnajökull z východnej strany a prezeráme si 2 ľadovcové jaskyne. Jedna ako zo skla, číry priezračný ľad. Druhá z čierneho hladkého dymového ľadu, ktorý vznikal s prímesou sopečného prachu. Zatiaľ čo skupina turistov pózuje v zákutiach jaskýň, my po dohode so sprievodcom a po uistení, čo sa smie a čo nie, vybiehame von, prebiehame pár potôčikov a po mramorovom ľade prechádzame k rozprávkovej čiernej ľadovej stene. Hroty cepínov a mačiek kreslia biele pavúky do čierneho hladkého ľadu. Zažívame eufóriu. Vystrájame ako deti na pieskovisku až do momentu, keď sprievodca píska a zvoláva nás na cestu späť. Prší, pri malom stánku na parkovisku si dávame homárové hotdogy a premočení naskakujeme do auta. Po ceste naspäť na našu chatu sa zastavujeme ešte pri ľadovcovom jazere Fjallsárlón, menšom bratovi Jökulsárlónu.

ISLANDSKÉ ĽADOVCOVÉ VARIáCIE

Tretí deň ideme opäť na východ k ľadovcu Vatnajökull, tentoraz k jeho južnej časti Falljökull. Obchádzame malé jazero a po polhodinovom prístupe stojíme pred fantastickým ľadovcovým labyrintom. Prepletáme sa tiesňavami a prielezmi medzi sklenenými stenami ľadovca. Nasadzujeme si lezeckú výzbroj, bouldrujeme a lezieme po všetkom, čo nám padne do oka. Smerujeme na hornú rovinku, kde veľmi rýchlo nachádzame jeden z niekoľkých tzv. ľadovcových mlynov (anglicky „water mill“ alebo „moulin“), zaoblenú vertikálnu dieru pripomínajúcu gigantickú studňu, vyhĺbenú topiacou sa vodou z ľadovca. Spúšťame sa dole a so zatajeným dychom a výhľadom do tmy zasekávame cepíny a mačky do zaoblených stien ľadovcovej šachty. Počasie sa zbláznilo a nad nami je čisté nebo. Neprší! A tak v ľadovom kráľovstve vyčíňame aj za svitu našich čeloviek.

Štvrtý deň vyrážame na západ. Káva a raňajky v kaviarni pri mestečku Vík í Mýrdal a východ slnka za mierneho dažďa a silného vetra na mystickej čiernej piesočnatej pláži Reynisfjara Beach. Alešovo zaváhanie a placnutie do rozlievajúcich sa vĺn divokého mora po pláži sú vzhľadom na konštantný dážď zanedbateľné. Po spirituálnom zážitku z jednej z najkrajších pláží sveta vyrážame na neďaleký ľadovec Mýrdalsjökull, konkrétne do časti Sólheimajökull. Už cesta od auta k ľadovcu je boj. Prietrž mračien. Premočené máme úplne všetko. Vietor nás bičuje kvapkami dažďa a chvíľami sa oň dá opierať.

Každý ľadovec je tu úplne iný. Ani Sólheimajökull nie je výnimkou. Stojíme pred obrovskými kryhami ľadu akoby rozhádzanými v priestore. Pozdĺž jazera sa tiahne stena modrých svetielkujúcich stien ľadovca. Žmýkame rukavice a vrháme sa na ľad. Bez lana, nad zemou. V ľadovej telocvični obliezame, čo sa dá, skúšame rôzne sklony a profily. Ani neustávajúci dážď nám z tváre nezmýva úsmevy a radosť. Večer v chalúpke sušíme a balíme všetky veci.

DAŽDIVÝ ZÁVER V REYKJAVÍKU

Piaty deň ideme späť na západ smerom k Reykjavíku a po ceste postupne navštevujeme gejzíry, vodopády, sopečný kráter a so zapadajúcim slnkom sa čvachtáme v prírodných horúcich prameňoch v geotermálnej oblasti Hverir. Aby nám nebolo smutno za dažďom, tak večer ešte stihneme kompletne premoknúť pri prehliadke centra Reykjavíku a nasledujúci deň letíme v mokrých topánkach domov.

O priezračnom, modrom a čiernom ľade sa nám bude dlho snívať. Na polárnu žiaru sa k Severnému polárnemu kruhu budeme musieť ešte vrátiť.