Denali – prázdniny v ľadovom surrealizme

Zrejme žiadny článok ani sprostredkované informácie nemôžu pripraviť na osobný zážitok, ktorý na účastníka výstupu na Denali čaká. Hoci odchodu predchádzalo čítanie mnohých článkov i priamej diskusie so skoršími účastníkmi tohto „zájazdu“, realita výstupu bola nakoniec iná. Intenzívnejšia, ťažšia, ale aj krajšia a emočnejšia. Poďme sa na ňu pozrieť.

Sám za sebA

Celý priebeh výstupu predznamenali už hektické prípravy. Vybavovanie expedície prinieslo na poslednú chvíľu množstvo zmien a operatívnych rozhodnutí. Časť z nich sa prekvapivo ukázala ako správna. Určitá neobvyklosť výstupu na Denali je daná už tým, že na rozdiel od iných rétoricky preťažovaných vrcholov je na Denali človek tak povediac sám za seba. Vo chvíli, keď z provizórnej pristávacej dráhy na ľadovci Kahiltna odlieta vaše lietadlo s lezcami, ktorí sa o vrchol pokúsili pred vami, vám dôjde, že na tomto mieste končí civilizácia. Čo si tým nepriviezol so sebou a nie je pripravený vytiahnuť do ďalších táborov, už nie je kde získať. 

Pred vstupom do lietadla, ešte v civilizácii v osade Talkeetna, treba navliecť perie, obuť výstupové topánky, konsolidovať vybavenie do čo najmenej tašiek. Tu je posledné miesto so signálom telefónu aj ostatnými výdobytkami našej doby. Po pristátí, až na výnimku možnosti pomoci vo štvrtom výškovom tábore (tzv. Camp 14 - 14 tisíc stôp vysoko, teda cca. 4300 m n. m.), je človek odkázaný len na vlastné zásoby a vybavenie, ktoré prenáša medzi jednotlivými tábormi. Dojem tejto opustenosti a izolovanosti udrie spravidla veľmi skoro po príchode, ako už bolo spomenuté, najmä pri lúčení s odlietajúcim strojom odvážajúcim predchádzajúcich ašpirantov.

Čo sO sebou?

Avšak, vráťme sa k spomínaným prípravám. Všetko vybavenie aj zásoby jedla je nevyhnutné dôkladne zvažovať. Pri výstupe totiž nie sú k dispozícii šerpovia, muly ani iná pomoc, ktorá by od náročnosti vynášky nákladu uľavila. Aj preto bola príprava a vybavenie predmetom častých diskusií. Namiesto výhradne sušeného jedla zalievaného vodou sme na našu ťarchu (myslené hmotnosť nákladu) aj podľa predchádzajúcich skúseností volili aj rozsiahle zásoby obyčajnej práškovej zemiakovej kaše a vákuovaných údenín či sušeného mäsa. Niekoľkokrát sme zásoby rozširovali o ďalšie a ďalšie dokupované minerály a šumáky, lebo ľadovcová voda sama o sebe nie je pre vyčerpaný organizmus to pravé. Zhruba zvyšné dve tony sme neskôr aj ako nespotrebované zniesli domov a vďaka tomu mám teraz príjemnú celoživotnú zásobu doplnkových šmakociniek.

Technické vybavenie sme sa však pokúšali skôr odľahčovať. Kolega Roman zaobstaral na poslednú chvíľu odľahčené nepremokavé oblečenie Direct Alpine Guide a prototypovú kombinézu od Sira Josepha Minimisa. Ja som sa po predchádzajúcich skúsenostiach s nepríjemným počasím z Lenina alebo Aconcaguy rozhodol pre konsolidáciu vrstvenia a na výstup si radšej vzal na mieru upravenú expedičnú kombinézu Sira Josepha Wind Face II. Aj hmotnostne mi vychádzala lepšie ako vrstvenie viacerých búnd, páperových nohavíc apod. Tiež som do istej miery na vlastné prekvapenie rezignoval na dlhodobo používaný spacák Koteka 850, s ktorým som úspešne absolvoval všetky doterajšie expedičné cesty a vydal sa do neznáma s nemeckou značkou Grüezi bag ich najteplejším spacákovým variantom Biopod Down Hybrid Ice Extreme.  

Hoci bol papierový teplotný komfort u oboch spacákov podobný, hlavnými kritériami boli väčšie rozmery a pohodlie, a predovšetkým aj na dotyk príjemnejší materiál spacáku. Negatívom bola trošku vyššia váha (ľahko cez 1,5 kg), ktorá je však na objem spacáku stále slušná.

Pri dôvodoch je možné sa krátko pozastaviť. Ako som pochopil z predchádzajúcich expedícií, jedným zo zásadných kľúčov úspechu je natlačiť spacák čo najviac vecami každú noc. Mimo obvyklé fľaše určené pre malú potrebu (vyliezť zo stanu môže byť otázkou niekoľkých desiatok minút, nehovoriac o prípadnom zlom počasí a rizikovosti opustenia stanu pri vyčíňaní živlov), je nutné počítať s nevyhnutnosťou uloženia vnútorných topánočiek, fliaš s pitím, elektroniky a prípadného vlhkého oblečenia na dosušenie do vnútorného priestoru spacáku každú noc. Okrem iného aj vzhľadom na tento aspekt preto padla moja voľba na poslednú chvíľu na Grüezi bag, ktorý bol na prvý pohľad dostatočne priestranný na naplnenie všetkých potrieb. Možným negatívom bola nepreverená schopnosť teplotnej izolácie. Vybavenie je predsa len pred zásadnou expedíciou potrebné prakticky vyskúšať. No zariskoval som. Trochu stranou stál pri týchto úvahách výrobcom udávaný vyhrievací systém napojiteľný na powerbanku. Aj keď nešlo o rozhodné kritérium pre kúpu, tešil som sa na experimentovanie s využiteľnosťou systému. 

KADIAĽ na Denali?

Vybavovanie sa však s radom zmien a koncepčných úprav na poslednú chvíľu podarilo a po niekoľkých dňoch cesty a príprav, vrátane získania povolenia u miestnych nekompromisných rangers, sme mávali na rozlúčku lietadlu opúšťajúcemu na pohľad nerovnú krátku pristávaciu a odletovú dráhu ľadovcového letiska. Tu je zrejme vhodné pozastaviť sa nad celkovou trasou výstupu. S ohľadom na prvú návštevu lokality bola vybraná tzv. normálka, teda výstup cez hrebeň West Buttress. Touto trasou sa pokúša dosiahnuť vrchol najviac tímov, kde je teda najväčšia pravdepodobnosť dosiahnutia vrcholu aj pri nie celkom priaznivom počasí, strácajúcej sa ceste či nevhodných podmienkach na miestach, ktoré sú zaistené fixnými lanami. Na výstupovej ceste je vybudovaný rad táborov, počtom prevyšujúcich napr. aj tábory na Mt. Evereste. 

Okrem Base Campu vo výške 2200 metrov, kde vysádza tímy lietadlový špeciál, je to: 
-    Camp 1 vo výške 2400 m (kedy však prechod medzi prvými dvoma tábormi aj napriek malému výškovému rozdielu predstavuje jeden z najnáročnejších dní expedície), 
-    mezistaničný Camp 2 vo výške 2900 m, ktorý americké expedície používajú skôr len na prekládku materiálu,
-    Camp 3 s nádhernými výhľadmi a zrejme najpriaznivejšími klimatickými podmienkami,
-    Camp 4 ako základňa pre pokusy o dobytie vrcholu
-    výškový camp (tzv. Camp 17), ktorý je alebo má byť už len „zásobníkom“ pre útoky na vrchol.

Postupujeme NAHOR

Pretože, ako hovorí kolega a vedúci expedície Roman, prvé dni aklimatizácie sú najdôležitejšie, bolo rozhodnuté, že prvú noc strávime v Base Campe a nevydáme sa, ako asi väčšina ostatných expedícií, ihneď do Campu 1. Počasie v základnom tábore bolo príjemné a so zhotoveným hypervybavením bolo večer aj v noci skôr horúco na zaspanie. Svoj diel asi zohrala aj nervozita z ďalších dní, ale celkovo bol prvý večer znesiteľný a pri porovnaní s tými nasledujúcimi snáď aj príjemný.

Hneď ďalší deň ale bolo možné začať sledovať náznaky náročnosti dní nasledujúcich. Cesta medzi základným a prvým táborom nedisponuje značným prevýšením. Zo základného tábora je nutné klesnúť do ľadovcového údolia a tiahlym pochodom prekonať vzdialenosť necelých 10 km do prvého tábora. Hoci je celkové prevýšenie trasy okolo 400-500 metrov, cesta sa ukázala ako obtiažna. Na čistej oblohe pálilo neznesiteľne horúce slnko. Akonáhle sa schovalo za mraky, pofukujúci vietor mrazil do špiku kostí. Zatiaľ nedostatočná aklimatizácia si tiež vyberala svoju daň a do prvého tábora sa podarilo doraziť po 6 či 7 hodinách cesty v stave blížiacom sa vyčerpaniu.

Úplne najzásadnejším aspektom výstupu, ktorý sa do náročnosti od prvého dňa výrazne premietal, bola hmotnosť vybavenia. Poznatky vyššie o opustení civilizácie a výstupe tzv. „za vlastné“ neboli len sťažovaním sa, ale práve naznačením tohto zásadného bodu. Každý člen tímu totiž bol nútený vynášať medzi tábormi cca 50-60 kg vybavenia. Časť na chrbte v batohu, zvyšok potom na saniach, ktoré boli k výstupu pre každého lezca zapožičané na miestnom letisku. Výsledný náklad pridával na náročnosti doslova každému kroku a definoval značným spôsobom celkový dojem z výstupu na Denali.

Po dosiahnutí prvého tábora sme si postupne začali osvojovať základné úkony, ktoré sa na ďalšie týždne stávali automatizovanou rutinou. Po dosiahnutí nového tábora je totiž vždy nutné čo najrýchlejšie postaviť stan, dobre ho ukotviť na mieru vyrobenými masívnymi kolíkmi proti nepriazni počasia a okamžite začať pripravovať jedlo a vodu na dopitie a čiastočne na prežitie v nadchádzajúcom náročnom dni. Pre úspešný priebeh aklimatizácie je potrebné vypiť minimálne 4-6 litrov vody denne. S rastúcou výškou rastie aj doba na dosiahnutie varu vody. Výstup a následná príprava tábora, jedla a vody tak vo výsledku zabrala všetok bdelý čas každého dňa. To je jeden zo zásadných aspektov výstupu a možno aj dôvodom jeho absolvovania. Kompletná zmena životného štýlu, hoci na niekoľko týždňov, prináša potrebný duševný odpočinok a celkovo aj iný pohľad na život.

SnEh sA s nAmi hrá

Už druhú noc nám však hora ukázala opačnú tvár. Intenzívne sneženie v priebehu noci vyžadovalo časté vstávanie a stráženie, aby stan nezapadol. To je podstatné predovšetkým s ohľadom na vetracie prieduchy stanu. Ich upchatie môže byť aj životu nebezpečné. Minimálne sa potom človek nevyspí dobre a nemôže pod nánosom snehu poriadne dýchať. Ďalší problém nastal ráno, kedy tiež zapadol prvý príkrejší hang nad táborom. Naša skupina sa nakoniec striedala s miestnym (americkým) tímom, aby cestu bolo možné spoločne z posledných síl prešlapať. 
Hoci sme sa dohodli, že pre celkové vyčerpanie s ťahaním celého nákladu zapadaným chodníkom zostaneme v malom tábore č. 2 cez noc, pre istotu sme ešte v ten istý deň vykonali vynášku časti vybavenia do Campu 3 a vrátili sa do Campu 2 len prespať.

Hoci sa v noci obloha vyjasnila a nesnežilo, jasné počasie prinieslo ďalší problém. Teda veľmi nízke teploty a občasné veľmi mrazivé prefúknutie všetkých vrstiev oblečenia. Grüezi spacák, ktorý prvú noc skôr prehrieval, už našiel svoje uplatnenie a musím povedať, že ma príjemne prekvapil. Všimol som si iba jeden aspekt a dávam tak prípadným užívateľom tip na ideálne využitie. V mieste zipsu je všitý pruh páperovej izolácie, ktorý zips prekryje a tým bráni vniknutiu chladného vzduchu do spacáku. Je vhodné umiestniť veci, ktoré v spacáku vysychajú alebo sa bránime ich zamrznutiu na opačnú stranu, než je umiestnený zips. Napr. tvrdé topánočky mali totiž tendenciu izoláciu odchlipnúť. Chvíľu som sa čudoval prefukom, ale po premiestnení vecí sa spacák „chytil“ a komfort v ňom bol výborný.

V rámci prvotných pokusov o riešenie prefukov som tiež skúsil zapnúť spomínané kúrenie. Od kolegov, ktorým som manéver prezradil, som zožal biedu za plytvanie power banky (po ceste nie je kde elektrinu dobyť, pokiaľ si človek neťahá solárne panely). Výsledok ma však prekvapil a považujem ho aj na expedíciách za pomerne využiteľný. Pri pokračujúcom vyčerpaní organizmu najmä vo vyšších polohách môže mať telo samo problém spacák vyhriať. Kúrenie v nohách skutočne fungovalo a zdroj tepla spacák prehrial na komfortný pocit pre telo. Treba samozrejme podotknúť, že za štandardných podmienok a pri správnej príprave na noc rovnakú úlohu splní fľaša ohriatej vody. Avšak nie vždy sa podarí mať pripravenú fľašu o správnej teplote, čo sa napokon stalo aj mne, a potom je záloha v podobe vykurovacej mriežky v nohách šikovným ťahom. 

BIElA tma a ĎalšIE pREkvapenIE

S týmito úvahami som vstával (teraz) tretí deň našej expedície v druhom tábore. Počasie opäť zmenilo svoju tvár a nadchádzajúcich niekoľko dní malo byť skôr hmlisté, so snehovými prehánkami, občasnou bielou tmou, ale zato s rozumnými teplotami, a teda aj výstupovými podmienkami. Druhý výstup do Campu 3 so zvyškom materiálu prebehol bez väčších excesov (okrem rozčuľovania nad ťahaním saní do väčších a väčších sklonov). Hoci tretí tábor pôsobil pri oboch príchodoch neľútostne a nepriaznivo v hmlistom a snehovom počasí, nakoniec bol tento tábor najbližšie k pocitu určitého komfortu. Dôsledne vybudované zázemia (snehové steny, latríny vykopané v snehu, priestory pre kuchyňu) pôsobili spätne vzaté až útulne a umiestnenie tábora poskytovalo pri dobrom počasí úchvatné výhľady do nižších polôh. Kľúčom pri príchode do nového tábora bolo vždy vybrať to správne predpripravené miesto po predchádzajúcej expedícii a správne ho doopevniť.

Hrôzu vzbudzoval iba výšvih nad táborom k tzv. Motorcycle Hill, po ktorom miestni lezci neľútostne ťahali preťažené sane v trhlinovom ľadovcovom hangu. Po opakovaných debatách sme sa zhodli, že vyššie už naša skupina sane riskovať nebude a všetky vynášky budeme robiť len na chrbte. Tak sa aj stalo a ďalší deň sme urobili vynášku časti materiálu do štvrtého tábora. Taktiku sme zvolili odlišnú od amerického štýlu. Miestne skupiny totiž spravidla vykonali vynášku na saniach do medzistanice pri tzv. Windy Corner (nomen omen) a až ďalšie dni sa pokúšali o dosiahnutie Campu 4.

Podľa hesla climb high, sleep low sme však pristúpili k našej variante a tá sa neskôr ukázala ako správna. Hoci počasie pokračovalo v hmlistom a neprehľadnom duchu, nebolo úplne veterno a materiál sa podarilo dopraviť do štvrtého tábora bez väčších problémov, okrem celkového vyčerpania organizmu. 

>>> POKRAČOVANIE NABUDÚCE <<<

Mgr. Milan Schagerer
advokát, advokátska kancelária SCHAGERER

Milan Schagerer je advokát, spoločník advokátskej kancelárie. Aktuálne sa zaoberá snahou o dokončenie zostávajúcich vrcholov Koruny planéty (Seven Summits), rád by v budúcnosti nadviazal súborom sedemtisícoviek Snežného leoparda. Okrem zahraničia ho môžete najčastejšie stretnúť na turistike v Brdoch alebo Krušných horách. Venuje sa aj cyklistike a behu. Okrem hôr a práce je pre neho najväčším adrenalínom snaha skĺbiť všetky veci dohromady a vierohodne to odôvodniť.