Diaľková trasa Arctic Circle Trail na vlastnej koži

Prečo práve Grónsko? Prečo v zime? Pretože u nás už dlhšiu dobu panuje zima taká žiadna. A ja som človek, ktorý zimu potrebuje. Grónsko bolo už dlhší čas v pláne a keď sa naskytla príležitosť ísť s chalanmi, čo už trasu prešli v lete v opačnom smere, nebolo čo riešiť. A navyše – v poriadnej zime! To si človek jednoducho nemôže nechať ujsť.

BOLO NÁS PÄŤ

Ako vyzerá Grónska zima? Pre mňa to bolo trochu prekvapenie. Čakal som záplavy snehu, nízke teploty úplne samozrejme, jednoducho tak nejako ako zo zimných obrázkov Jozefa Lady. Ale čo sa nestalo?! Našťastie sme mali skvelé počasie. Nebolo mínus tridsať štyridsať, ako sme sa obávali. Najchladnejšiu noc sme zažili s 27 stupňami pod bodom mrazu. Napriek tomu sme si uvedomovali globálne zmeny klímy, ktoré sa v Grónsku prejavujú tak, že pristanete - a nevidíte žiadny sneh. V zime. V Grónsku. Takže hneď na úvod sme sa vydesili, ako budeme pre boha živého ťahať naše sane po drobnom štrku naprieč vnútrozemím?! A že tie naložené sane mali v priemere 35-40 kilogramov. Náš najväčší ťahač zo skupiny mal naložených kilogramov hneď 50. Neskôr nám domorodci vysvetlili, že práve v okolí Kangerlussuaqu je toto normálne. Pevninský ľadovec má na podnebie obrovský vplyv a okrem iného atmosféru veľmi vysušuje. Aj preto je práve tu vybudované medzinárodné letisko.

>>> PREŽITIE V EXTRÉMNYCH ZIMNÝCH PODMIENKACH (1)
>>> PREŽITIE V EXTRÉMNYCH ZIMNÝCH PODMIENKACH (2)
 

Naším cieľom bolo druhé najväčšie mesto Grónska Sisimiut s 5500 obyvateľmi a 1200 ťažnými psami a 1200 študentmi. A na chodník sme sa vydávali s modlitbami, aby sme čo najskôr narazili na sneh – z asi pochopiteľných dôvodov. Ako sme sa blížili k oceánskemu pobrežiu, tým snehu pribúdalo a nepriaznivého vplyvu ľadovca ubúdalo. A užívali sme si aj zimné teploty, aj keď musím povedať, že to nie je úplne to, na čo je človek zvyknutý z našich predchádzajúcich zím.

ako sa obliecť do grónska?

Pocitovo sú v Grónsku tie stupne jednoducho inak. Úlohu v tom hrá práve vlhkosť vzduchu, ktorá je v Grónsku iná, nižšia. Ľudské telo takú zimu potom znáša povedzme lepšie. Na našom teplotnom komforte sa samozrejme pozitívne podpísalo aj naše vhodne zvolené vybavenie, to si poďme povedať hneď na úvod takto úprimne. Radi sme sa obrazne povedané opierali o také značky, ako je Devold, Direct Alpine alebo Sir Joseph. Perie je mimochodom veľmi vhodným izolantom do suchých mrazov. Silná páperka bola kľúčom k úspechu, keď sa človek práve nehýbal.

Pre pohyb bolo zase ideálne funkčné oblečenie, ktoré dýchalo, odvádzalo pot, pracovalo s našou telesnou teplotou. O správnom obliekaní a vrstvení v polárnych oblastiach sme dostali školenie priamo od renomovaných odborníkov Devoldu. Musím povedať, že nás veľmi obohatilo, hoci sme už nejaké skúsenosti zo zahraničných zím nazbierali.

Avšak my sme mali na počasie naozaj šťastie, aj keď ako sa to vezme. Cez deň na treku nám teplota našťastie nikdy nestúpla nad 1° C, čo je vlastne v súvislosti s Grónskom a zimou skôr tragické. Potrebovali sme totiž prejsť aj mnoho zamrznutých jazier. Ale došlo aj na -27° C, najčastejšie bolo asi -15° C, takže jazerá sa nám našťastie neroztopili. A slniečko svietilo asi v 70% prípadov. Do cieľa sme sa dostali dokonca so spálenou tvárou.

Keď sme sa aktívne hýbali, mali sme na sebe tri vrstvy. Prvá vrstva odvedie pot od tela, druhá vrstva presunie a odparí, tretia vrstva zabráni prefúknutiu. Ľahká neprefúkavá bunda, nejaký gore-tex alebo Svalbard alebo Nansen sveter od Devoldu. Druhú vrstvu tvorila dvojvrstvová mikina Expedition, taktiež od Devoldu, na ktorej sa naozaj dá vytvoriť fyzická závislosť. Používali sme ju stále, je to ako náhradná koža. Ako prvú vrstvu sme používali Wool Mesh. Hoci je to kus oblečenia, cez ktorý je vidieť, tak funguje úplne neuveriteľne. Oblečenia sme chceli mať zároveň čo najmenej, pretože to človek všetko musí ťahať so sebou. Základom odevného komfortu za polárnym kruhom je sa nepotiť. Kto sa spotí ako prasa, vyrobí si na sebe ľad. Ten zase na oplátku vyžaduje obrovské energetické nasadenie na rozohriatie a odparenie, takže to určite nie je dobrý nápad.

Radosť nám robili napríklad aj skialpové nohavice Rebel od Direct Alpine s bočným vetraním. A keď bola väčšia zima, porazil som mráz zateplenými skialpovými kraťasmi od Mammutu. Teplotný komfort treba určite poriešiť aj na noc. To zaistila karimatka Nemo Extreme Conditions, desaťcentimetrová pohodlná potvora, a páperovo-vlnený spacák Grüezi bag Biopod Down Hybrid Ice Extreme. Jeho názov je dlhý ako aj jeho zoznam predností. Zaujímavým spôsobom kombinuje páperie a vlnu, takže dokáže výborne izolovať aj vo vlhkých podmienkach. Navyše má v nohách integrované vyhrievacie teleso na akúkoľvek powerbanku. Túto príjemnú vychytávku som ani nevyužil. Spacák má síce komfort do -8° C, ale ja som mal jednoducho aj bez telesa vždy pohodu. Výrobca tu bol asi veľmi opatrný, pokojne by údaje mohol ešte výrazne posunúť. A čo bolo na spacáku tiež úžasné, že skvele fungoval, aj keď bolo teplo – v chate. Zatiaľ čo ostatným bolo niekedy v páperových vakoch horko, ja som bol s „klimatizačnou“ vlnou stále v pohode.

Arctic Circle Trail

Arctic Circle Trail je diaľková trasa s dĺžkou 170-180 km. Chodí sa medzi Kangerlussuaqom a Sisimiutom, a to oboma smermi a povedzme celoročne, v zime aj v lete. V zime sa využíva ľadová plocha zamrznutých jazier, takže cesta môže byť o niečo priamejšia a kratšia. V lete sú na trase veľké mokriny, je problém sa medzi poľovníckymi chatami pohybovať suchou nohou. Naši chalani, čo to šli v lete, boli vraj úplne zničení po každom dni, po tých cca dvoch desiatkach kilometrov, kým sa dostali na ďalšiu chatu. V zime to bolo omnoho lepšie.

AKO SA V ZIMNOM GRÓNSKU HÝBAŤ?

Vypočuli sme rady skúsenejších a na pohyb po Grónsku sme zvolili backcountry bežky s oceľovými hranami a tuleními pásmi. Severské národy majú tendenciu robiť si aj tie ťažké veci svojim spôsobom pekné. Takže topánky, v ktorých sme sa pohybovali, boli skutočne teplé a pohodlné. Celokožené teplé vysoké topánky s gore-texom a s hrazdičkou na viazanie Rottefella. Až na ich úzke päty, ktoré niekomu mohli spôsobiť pľuzgiere. Celkovo nás ale topánky zachránili, pretože pri vyšších teplotách sa prepadal ľad, po ktorom sme sa pohybovali. A nechceli sme z Grónska odchádzať s omrzlinami ako tí Poliaci, ktorých sme stretli. Aj keď totiž panujú teploty veľmi pod nulou, môže sa stať, že narazíte na kaluže nezamrznutej vody.

A ČO V ZIMNOM GRÓNSKU JESŤ?

Asi najväčším problémom bolo jedlo. Respektíve zásobovanie jedlom, logistika jedla. My sme si jedlo posielali poľskou poštou trochu napred v dvoch balíkoch. To bolo hlavne preto, aby sme sa vošli do váhových limitov leteckej spoločnosti. Nakoniec to bolo veľmi napínavé. Jeden z balíkov nedorazil. Okrem toho, že sme prišli o polovicu zásob, tak aj o stan bez tyčiek. Tie prišli v druhom z dvoch balíkov. Aké je to praktické mať množstvo tyčiek k stanu, ktorý nemáte, si dokáže asi každý predstaviť.

Našťastie existuje v Grónsku distribútor českého Adventure Menu. Ten nám obstaral náhradný expedičný stan. Jedlo čo dorazilo sme nakoniec rozdelili medzi všetkých, čo vychádzalo zhruba na samotný trek, nie však na všetky ostatné dni počítané na presuny a podobne. Takže nejaký proviant sme jednoducho museli dokupovať na mieste. Napríklad rodinné balenia párkov, müsli a jogurty. Zaujímavosťou bolo, že nám v saniach nič nezamrzlo. Na ich tmavý povrch celý deň svietilo slnko, a tak sme vlastne mali, paradoxne, takú prírodnú invertnú chladničku.

Zvyšok stratených potravín nám pomohol doplniť asi jediný český lovec v Grónsku Martin. Ten sa náhodou zjavil hneď v Kangerlussuaqe, keď sme po česky nadávali na poľskú poštu. Nakoniec sme s ním vymenili trojkilové čerstvé mäsisko z pižmoňa za desať pív. Takže sme vo finále mali autentický neuveriteľný pižmoní guláš.

VARIČ, ZÁKLAD POLÁRNiKOVho ŽIVOTA

Každodenný rituál bol náročný, ale potrebný pre prežitie. Každé ráno dostatočne skoro vstať, aby človek zo snehu roztopil dostatok vody na celý deň. Jedna z vecí, ktorej polárnik vlastne zveruje svoj biedny život, je tak určite varič. Bez dobrého variča nastáva veľmi rýchlo veľký problém.

My sme potrebu varičov zámerne pokryli väčším portfóliom. K slovu sa tak právom dostal Jetboil napájaný štvorsezónnymi kartušami a ďalšie plynové variče. V piatich ľuďoch sme mali štyri plynové a jeden benzinový Primus. Ten bol v najväčšej permanencii, a to hlavne na roztápanie snehu a ľadu na vodu. V loveckých chatách sú kachle na tekuté palivá, ktoré spália kadečo. Chát sme mali po ceste celkom sedem a so sebou sme ťahali 25-litrový kanister paliva. Je určite výhodné, keď palivo do kachlí dokáže efektívne spaľovať aj váš varič.

Adventure Menu kompletne pokrylo všetko potrebné sušené jedlo. My sme volili samozrejme tie najchutnejšie a zároveň najviac energicky hodnotné kúsky. V tom nám tiež veľmi pomohol hmyz, konkrétne sušené cvrčky. V koprodukcii so Sens pripravuje Adventure Menu napríklad Kura po kreolsky, ktoré vo váhe pripraveného jedla 400 g obsahuje neskutočné množstvo energie (3456 kJ). To sme ešte dopĺňali štandardnou ponukou v 400g alebo 600g baleniach ako Šošovicový dahl, raňajkové kaše cez Tikka Masalu, ktorú sme milovali, pretože krásne zahreje (dve papričky z troch), alebo Špagety po bolonsky, Miešané vajíčka, Jerky, Trail Mix (sušené mäso s orieškami a hrozienkami). Takže výber bol skutočne viac než dostatočný. Na najkrajšej chate na brehu prekrásneho jazera sme si na terase dali aj Svätomartinskú hus s kapustou.

Skúsení polárnici nám radili, aby sme vždy 50 minút išli a 10 minút odpočívali a dopĺňali tekutiny, čo sa nám tiež veľmi osvedčilo a všetkým prešlo do krvi. Obrazne aj doslova. V takých podmienkach človek sám od seba veľmi nepije, čo je samozrejme chyba a treba si to veľmi strážiť.

Prekvapivo nám v skupine fungovala čistá demokracia. Nemali sme žiadneho vodcu, veliaceho dôstojníka alebo guida, ktorý by nám hovoril, kedy sa zastavíme, kedy budeme jesť, kedy stavať stany... Všetko nám fungovalo na princípe celospoločenského konsenzu, čo je inak dosť nevídané.

ČO SI PRIVIEZŤ Z GRÓNSKA?

Najväčšou devízou sú, okrem magnetiek na chladničku, určite zážitky. Najkrajší zážitok sme si odviezli z poslednej noci na treku, kedy nás nočné nebo odmenilo neskutočne dlhou, úžasnou a fantastickou polárnou žiarou prechádzajúcou snáď všetkými odtieňmi zelenej a fialovej. Žiaru sme na treku už dvakrát videli, ale žiadna z nich nebola tak krásne prežiarená, prefarbená a dlhá, ako bola ten posledný deň. Tri hodiny sme stáli vonku a nevedeli sme sa vynadívať.