Južná Afrika – turistika v horách, stopovanie v civilizácii
Marek Žampach
6 minut čtení
Južná Afrika nie je destinácia na týždeň, a snáď ani na mesiac. Obrie množstvo prírodných a kultúrnych krás na rozľahlom území nie je nič čo by sa dalo sfúknuť krátkou návštevou. Pri návšteve vás čakajú presuny. Veľa presunov, ktorých dĺžku bude väčšinou označovať trojciferná číslica. Hneď od začiatku nám tak bolo jasné, že ak chceme vidieť na našej trojtýždňovej akcii maximum, budeme do toho musieť pekne šliapať!
NA ZAČIATOK MARAtón
Ako sme si naplánovali, tak sme urobili. Na letisku v Johannesburgu požičiavame auto a uháňame na juh. Toto je účelný presun, a tak vďačne vezmeme vlastné vozidlo. Na dobrodružné presuny s miestnymi vodičmi bude ešte času dosť. Aj keď času nie je nazvyš, zastavenie vo Svazijsku a nejaké to safari po ceste je jednoducho povinnosťou.
Za 5 dní prichádzame do malého ospalého mestečka Underberg v podhorí Dračích hôr. Tento rozprávkový skalný masív je našim hlavným cieľom v Juhoafrickej republike. 1000 kilometrov dlhý pás hôr, oddeľujúci kráľovstvo Lesotho od jeho väčšieho suseda, ponúka všetko, čo majú hory ponúkať. Obrovské skalné plošiny, stolové hory, dlhočizné vodopády ale aj trávnaté pastviny plné najdivokejšej fauny. Jednoducho pravý raj turistu. Čo si ale pred niekoľkodňovou túrou najskôr zabehať? Napadlo ma pri plánovaní cesty a prihlásil som sa na jeden miestny horský maratón.
Vybrať vhodnú výbavu na beh nebolo práve jednoduché. Trať pretekov bola namixovaná. Najprv asfalt, ktorý sa následne menil na spevnenú horskú kamenistú cestu. Potreboval som veľmi ľahké topánky, ktoré by obstáli ako na asfalte, tak aj v technicky náročnejších častiach behu a boli dostatočne tlmené. Voľba nakoniec padla na osvedčené La Sportivy a model Helios III. Trochu som sa síce bál, ako si živé topánky určené skôr na kratšie vzdialenosti poradia s plnou maratónskou traťou, ale tieto obavy sa nakoniec ukázali byť takmer zbytočné.
Vďaka pohodlnému strihu topánky dobre sedeli, aj keď mi ku koncu behu už solídne natiekla noha. Ich tlmenie si rozumne poradilo aj s asfaltovým behom, a hoci som mal nohy pri záverečnom 14-kilometrovom asfaltovom behu už celkom omlátené, dal by som topánkam jednotku. Najväčší problém sa tak ukázalo nepočúvať ich nabádanie k neskrotnému uháňaniu a bežať si na pohodu, tak aby som ďalšie dni mohol zvesela pobehovať ďalej po horách.
V ďalšej výbave som bol opäť verný La Sportive. Na preteky som vzal bežeckú vestu Trail vest, do ktorej som okrem niekoľkých energetických nakopávačov napchal aj ľahkú vetrovku Blizzard Windbreaker. V horskom Passe, kam preteky smerovali, bolo veterno a táto bunda prišla naozaj vhod. Kompresné podkolienky Royal Bay boli samozrejmosťou.
Vďaka tomuto všetkému som svoju maratónsku misiu splnil a s veľkou dávkou uspokojenia si maratón plný krásnych výhľadov do údolia okolo Sani Passu užil. Po nutnom odpočinku po dobehu nasadáme znova do auta s vyhliadkou ďalšieho presunu. Dračie hory našťastie ale ešte neopúšťame. Ešte ich musíme spoznať z trochu pomalšieho pohľadu s riadnym turistickým batohom na chrbte.
Turistika v Dračích horách
Cieľom nášho viacdenného prechodu bola severná oblasť Dračích hôr. Auto nechávame na parkovisku pri vstupnej bráne blízko kempu Mahai. Zaplatíme poplatok za pobyt v národnom parku a vyrazíme. Prechádzame bujnou vegetáciou, z ktorej ma najviac zaujali prastaré cykasy.
Je teplo a voda z našich fliaš ubúda nemalým tempom. Našťastie je v okolí vody dostatok. Zastavujeme sa pri malebnom vodopáde a vyťahujeme úplne nový filter Ultrapress.
Pred cestou som bol veľmi zvedavý, ako si tento produkt od firmy Grayl povedie. Spočiatku som cítil istú skepsu k veľkosti filtra. Predsa len objem nádoby 0,5l nie je žiadny drobček. Využitím filtra ako ďalšej fľaše na prepravu vody sa tento problém však minimalizoval. Hlavný benefit v použití Ultrapressu spočíva v jednoduchosti použitia. Jednoducho naberiete vodu do vonkajšej fľaše, vložíte vnútornú nádobu s filtrom a ľahkým tlakom pretlačíte. Voda pretečie cez filtračnú patrónu a počas niekoľkých sekúnd môžete piť. Kvalita vody pritom dosahuje vysokú kvalitu. Filter prefiltruje až 99,99% kontaminantov. Poradí si dokonca aj s vírusmi, ktoré sú náročnejšie na odstránenie.
Ultrapress som používal po celú dobu cesty a z núdze filtroval dokonca aj stojatú vodu v africkej buši. Po celý čas som nevykazoval žiadne zdravotné problémy, filter tak môžem s pokojným srdcom odporučiť. Osobne ho na ďalšiu cestu beriem znova!
Po prefiltrovaní dostatočného množstva vody pokračujeme vo výstupe. Vylezieme až na hranu hlavného hrebeňa tejto časti pohoria. Zastavíme sa a vydýchame prudký finálny výstup. Na jednej strane sa kocháme krásnymi výhľadmi na údolie, ktorým sme celý deň kráčali, na tej druhej však márne hľadáme prvé pohľady na protiľahlú stranu hrebeňa. Ako z ohromného kotla sa zospodu valí hustá biela hmla. Výhľady sa tak konajú len sporadicky, keď sa biely háv máličko pozdvihne.
KDE ZLOŽIŤ HLAVU?
Cesta teraz vedie po vydláždenej ceste. Je to trochu otrava. Neďaleko odtiaľto je turistický hotel, z ktorého pravidelne vyrážajú turistické vozidlá na hornú stanicu akejsi horskej služby. Pre ďalší postup do hôr je tu nutná registrácia. Cesta stúpa po hrebeni cez dva vrcholy a asi za 5 kilometrov našťastie končí a my dôjdeme k rozostavanej budove a k neveľkému parkovisku.
Je už večer, v diaľke zúri búrka, dvíha sa vietor a padajú prvé kvapky. Tuším nepríjemnosti, a tak vyťahujem záložnú GTX bundu Crater, ktorá je pre výlet do hôr jednoducho nutnosťou. Nedarí sa nám nájsť miesto pre stan - všade svah. Nakoniec sa dohovárame s milým chlapíkom Donaldom, ktorý žije na stanici horskej služby, a prespávame priamo v budove. Rozhodli sme sa tak práve včas. Vonku sa totiž v tej chvíli rozpúta pravé peklo. Búrka je tu. Som rád, že v tom nemusím byť vonku.
Akoby som to ráno pri aute tušil a našťastie som hodil do batohu samoohrevné vrecko a dvojicu Adventure menu. Nemusíme tak chodiť variť von ani zapaľovať náš benzínový varič Stormbreaker vo vnútri budovy. Stačí vložiť samoohrevnú kapsulu do vrecka s vodou a pár minút pekne v kryte budovy počkať, než sa vďaka chemickej reakcii naše výborné zeleninové rizoto a jelenie ragú ohrejú.
Varenie bez riadu je jednoducho pohoda. V tomto prípade sa pár gramov navyše, ktoré sme od rána niesli na chrbte, vyplatilo. Na ďalšie dni sme volili ľahšiu dehydrovanú stravu, ktorej príprava je podobne jednoduchá ako pri nedehydrovanom variante. Stačí otvoriť vrecko s pokrmom, zaliať príslušným množstvom vody, zamiešať a znova pár minút počkať. Obe možnosti sú vynikajúce a po náročnom dni v horách zaručene uspokoja každého milovníka dobrého jedla. Firma Adventure menu pripravuje svoje jedlá zo 100% českých a kvalitných surovín, ktoré sa na chuti jedla významne podpíšu. Časy Dobrého hostinca sú vďaka tomu snáď už našťastie definitívne preč!
Ďalší deň pokračujeme v stálom stúpaní smerom k majestátnemu vrcholu Sentinel. Včerajšia hmla sa okolo nás drží aj dnes. Lenivo sa váľa na okolitých trojtisícových vrcholoch a nezdá sa, že by chcela odísť. Okrem nej nám robia spoločnosť všadeprítomné opice. Terén je náročný tak akurát, som rád za TX5 Low, vďaka ktorým sa na trati posúvam sakramentsky dobre.
Tugela Falls
Po niekoľkých hodinách pohodovej chôdze sa dostávame k asi stometrovému rebríku, po ktorom sa vyšvihneme na obrovskú skalnú plošinu plnú mokrín a drobných potôčikov. Neďaleko nás je aj najvyšší vodopád na svete Tugela falls. Podľa fotiek nevyzerá tento úzky vodopádik až tak majestátne. Je to ale mylný dojem! Voda z neho padá z výšky 983 metrov, čo je celkom štreka! Žiaľ, naživo sme nemali možnosť presvedčiť sa o jeho majestátnosti. Ďalšia dávka hmly totiž práve dorazila!
V pláne máme pokračovať ďalej po hlavnom hrebeni do Lesotha, biela tma okolo nás nám prestup náročným terénom však značne znemožní. Vidíme iba kúsok pred seba. Cesta pri vodopáde skončila a my sa snažíme brodiť skoro naslepo močaristým terénom. Spomíname na slová Donalda, ktorý nás pred každodennou hmlou varoval. Asi po dvoch hodinách našu snahu vzdávame. Náš posun je pomalý a hlavne v tejto činnosti nevidíme úplný zmysel. Stráviť niekoľko dní v bielej ničote nie je zrovna to pravé, čo si chceme z Dračích hôr odniesť. Lepšie bude zísť o poschodie nižšie pod hmlistú čiapku a užiť si pár dní trekovania v trochu nižších polohách hôr. Bude to pre nás aj väčšia istota, za pár dní nám totiž letí lietadlo do Zimbabwe.
Stopovačka v Zimbabwe
Môj zadok pohodlne sedí vzadu za vodičom, na zadnom sedadle ojazdeného kamazu. Cítim každú nerovnosť relatívne solídnej cesty, po ktorej uháňame. Pohodlíčku je koniec, akonáhle zídeme z asfaltovej cesty. V ďalších niekoľkých minútach vymetieme snáď všetky diery na prašnej ceste. Niet divu, je tma ako vo vreci a náš kamaz sotva svieti. Zrazu zastavíme. „A sme tu,“ zahlási zvesela vodič a vyskočí z auta. „Tu budete v bezpečí.“ Nie že by sme predtým boli v nejakom extrémnom nebezpečenstve, naša skúsenosť z novej krajiny bola doteraz jednoducho čarovná. V Zimbabwe nie sme ešte ani dvanásť hodín a už sme si stačili zatancovať so skupinou divoko sa krútiacich tanečníc, potriasť si asi s tuctom rúk a rozdať niekoľko fotiek. Náš vodič napriek tomu trval na tom, že dnes na divoko spať nemôžeme.
„Všade naokolo sa potĺkajú zlodeji a banditi! Môj priateľ vás pri sebe ale nechá prespať. Dnes sa vám nič nestane!“ „No tak dobre, ďakujeme,“ prikyvujeme a pár minút nato sa udomácňujeme na záhrade milej rodinky. Žijú jednoducho. Neveľký dom bez elektriny, kuchyňa formou otvoreného ohňa za domom, namiesto kúpeľne sud s vodou. Trochu nesmelo si prisadáme a prijímame tanier s kukuričnou kašou. Jednoduchá, ale chutná večera bola príjemným zakončením dobrodružného dňa. Povečeriame a odoberieme sa do stanu, rodinka tiež pomaly končí svoj deň.
NA ZÁHRADE V STANE
Nie je elektrina, nie je svetlo. Spať sa teda chodí so sliepkami. Našťastie už máme na záhrade postavený náš stan Orbis II, a tak môžeme v pokoji zaľahnúť tiež. Pravda, v dnešný pokojný večer sme stan príliš neotestovali. Počas cesty ale dostal celkom solídny testovací záhul. Či už to bola búrka s krupobitím v Dračích horách, alebo nepríjemné veterné poryvy na začiatku cesty v horách Svazijska.
Nebudem tu spomínať parametre stanu, ktoré sa dajú ľahko dohľadať. Snáď len pár postrehov z tých niekoľkých nocí, ktoré som v stane počas cesty nazbieral. Prvá vec, ktorú by som zmienil, je váha stanu. Váha pod 2,5 kila je v danej cenovej kategórii rozumná. Rovnako vnútorné rozmery stanu. 115 centimetrov sa síce v prípade dvoch osôb na prvý pohľad nezdá príliš komfortné. Vďaka konštrukcii stanu, kedy sa tropiko okrem dvoch základných tyčí napína aj na tretiu vrchnú tyč, šikovne rozťahujúcu vnútorný stan, je v stane naozaj miesto. Za ďalší užívateľský benefit by som spomenul rýchlosť stavby stanu. Keď je večer človek hladný a unavený po celom dni, rozhodne sa nechce príliš dlho zaoberať stavbou stanu. Vďaka spojeniu nosných prútov v jeden celok a systému praciek a ich farebnému označeniu však náš Orbis II stál skôr, ako som stihol nervózne zazívať. A to aj pri stavbe o jednom človeku. V teplých podmienkach na severe Zimbabwe sme tiež ocenili sieťovaný vnútorný stan, ktorý účinne nahradil moskytiéru. Jednoducho sme ho postavili a kochali sa pohľadom na nočnú oblohu južnej pologule.
Ďalší deň nás čakajú znova hory. Výstup na najvyššiu horu celej krajiny Nyangani nie je nič zložité. Čosi cez 40 kilometrov prejdeme za deň a niečo. Nečaká nás žiadna náročná cesta ani brutálne stúpanie. Jediným nebezpečenstvom je tak žeravé slnko, ktoré tu pravidelne spôsobuje početné požiare.
STOPOM DO MESTA
Horko je vskutku šialené. Pred spaľujúcimi lúčmi ma však výborne chráni cestovateľská košeľa a mammutí klobúk Runbold Hat. Výborní spoločníci pre horúce dni na cestách. Bez ujmy tak okolo poludnia dosiahneme dva a pol tisícového vrcholu. Sme tu sami. Kocháme sa pohľadom na hory neďalekého Mosambiku a je nám krásne. Občerstvíme sa jedným Chimpanzee a hurá späť k vstupnej bráne do národného parku, ktorou sme sem včera popoludní prišli.
Po zostupe z hôr pokračujeme v stopovačke. Mierime na Bulawayo, druhé najväčšie mesto Zimbabwe. Prechádzame úžasné ale tak trochu ospalé mestečká a dedinky, kde akoby sa zastavil čas. Chudoba tu tak nejako prevláda. A niet divu, veď ešte pár rokov dozadu tu bola silná hyperinflácia a z nej plynúca degradácia meny a nepokoje. Práve tieto zapadnuté časti krajiny tieto negatívne udalosti pocítili najviac. V dnešnej dobe sa ale Zimbabwe našťastie začína pomaly prebúdzať, a hoci tu inflácia stále dosahuje vesmírne cifry, myslím, že má pomerne solídne našliapnuté k lepším dňom.
Vyskočíme z prehrdzaveného auta, poďakujeme za zvezenie a okolo skupiny voľne pobehujúcich kôz a bučiacich kráv prechádzame miestne trhy. Pozorujem skupinu žien, ktoré nám ponúkajú rôzne ovocie. Oproti nám tlačí postarší chlapík dvojkolesák a s úsmevom nás zdraví. V tvári bezzubého chlapíka je vidieť údiv aj radosť nad tým, že do jeho malého mestečka zavítala skupina dvoch bielych turistov. Zimbabwani majú turistov všeobecne veľmi radi. Vidia v nich nádej pre lepšiu budúcnosť. Počas cesty sme museli rozdať nemálo „placákov“ a odpovedať na ešte viac pozdravov, mnoho ľudí s nami jednoducho chcelo byť v kontakte.
Stretnutie s históriou
Dvojdňová cesta do Bulawaya tak utiekla rýchlejšie, ako by sme si priali. Cesta sa však neniesla len v znamení stopovania a radovania sa s miestnymi. Stihli sme do seba nasať aj nejaký ten kus histórie, a to celkom poriadny! Navštívili sme totiž staré ruiny zo 14. storočia Great Zimbabwe. Významné archeologické náleziská zaniknutého mestského štátu sa radia medzi najvýznamnejšie pamiatky krajiny. Z nášho pohľadu však boli ešte historicky cennejšie zachované skalné maľby znázorňujúce prostý život starých predkov. Pri pohľade na túto starodávnu cennosť nás totiž naozaj ovial dych histórie. Niet divu, najstaršie zachované maľby sú podľa slov miestnych až 8000 rokov staré.
Bulawayo nás zase až tak nenadchlo. Keď ma chlapík s úplne vážnym výrazom oslovil, či by som mu nemohol dať svoje topánky, aby mal lepší deň, rozhodol som sa, že nie je času nazvyš a treba pokračoval ďalej. Svoje Gobička, ktoré beriem na akúkoľvek cestu do tepla, jednoducho nedám! Chvíľu trvá, kým sa z veľkého mesta vymotáme, ale čoskoro už sedíme na korbe veľkého nákladiaku a s vetrom vo vlasoch, spolu s ďalšími stopármi, uháňame na sever.
Viktóriine vodopády
Náš ďalší cieľ Victoria Falls! Prírodná atrakcia, ktorú si jednoducho nemôžeme nechať ujsť, a to aj napriek tomu, že sú momentálne v období, keď je vodný prúd najslabší. Cesta na korbe nákladiaku nie je najpohodlnejšia. Sedím na svojom ProLighteri od Millet a neustále naskakujem, div nevypadnem z auta. Cesta síce patrí k najhorším, na akých sme kedy stopovali, náš vodič ale jednoducho ide ako h***do! Pohľad na nebo navyše prezrádza, že by mohlo byť aj horšie. To sa aj plní a čoskoro leje ako z krhly. Lezieme dovnútra auta a pekne telo na telo pokračujeme k vodopádom. V malej kabíne nákladiaku nás sedí päť!
Návšteva samotných Viktóriiných vodopádov je super, a to aj napriek vysokému počtu turistov. Pohľad na obrovskú masu vody, valiacu sa do prudkého kaňonu, nám berie dych. Len tých turistov, keby pár ubudlo. Našťastie sme tu skoro ráno, a tak keď príde ich najväčší nápor, dávame si poprehliadkové pivko s dvojicou vedkýň z Etiópie. „Ľudia sa sem boja jazdiť,“ hovorí jedna z nich a s úsmevom sa napije. „Myslia si o nás, že sme kanibali! My pritom máme kvalitnú zverinu, nepotrebujeme jesť ľudí!“
DRUHÁ TVÁR JAR
Juhoafrická republika (JAR) nie sú len krásne hory a prívetiví, ale rázni ľudia, ako sme ich spoznali pri našom putovaní na začiatku cesty.
O pár dní neskôr, prechádzame za prítomnosti podvečerného slnka rieku Limpopo a dostávame sa späť do JARu. Po pohodovom a úplne bezpečnom Zimbabwe je to pre nás trochu šok. Atmosféra naokolo akoby prechodom hraníc prudko zhustla. Úsmevy sa niekam vytratili. Nahradili ich žobráci s natiahnutými dlaňami. Pokračujeme okolo nich ďalej s cieľom dostať sa preč z hraničnej mely. Neďaleko nás leží v priekope mŕtvy kôň. Jeho obhorené mäso prezrádza, že vekom zrejme nezomrel.
„Musíme odtiaľto preč!“ Pohľad na hodinky ale prezrádza, že máme tak polhodiny svetla. Stopovať v noci sa mi tu práve nechce, a tak sa podľa príslovia ráno múdrejšie večera odoberieme k neďalekej benzínke, kde chcem požiadať o azyl. „Bolo by možné tu niekde prespať?“ pýtam sa šéfa smeny. „Samozrejme!“ prikývne chlapík. „Môžete spať priamo tu na chodníku, hneď vedľa benzínových čerpadiel. Inde nechoďte. Nikde inde to nie je pre bieleho turistu bezpečné.“
HLAVNE BEZPEČNE!
Nocľah v benzínovom omámení na zámkovej dlažbe pri pumpe sa nám práve nepozdáva, a tak aj cez okolitú tmu rozbehneme projekt s názvom "Presun do najbližšieho mesta". Našťastie neubehne ani hodina a za pomoci miestnych sa presunieme asi dvadsať kilometrov do vedľajšieho mestečka. Vyhľadať tu nejaký bezpečný hotel je v rozpore s mojím nastavením low cost cestovateľa, a tak mierime na policajnú stanicu, kde dúfame v skromný nocľah.
Keď vojdem do priestorov polície, ako guľky ma prepaľuje ostrý pohľad potetovaného černocha. Sedí na vedľajšej lavičke, na rukách má putá. Nad jeho hlavou je nástenka, kde napočítam deväť obrázkov nezvestných ľudí. Radšej odvrátim pohľad inam a začnem dohadovať s policajnými úradníkmi nejaký nocľah. Pevne pritom verím, že nás neubytujú s potetovaným černochom. Nakoniec si však môžeme ustlať na zemi v prázdnej kancelárii. Dnešný náročný večer tak končí šťastným happy endom.
Ďalší deň je slnečno a situácia možno aj preto vyzerá oveľa ružovejšie. Pozvoľna sa začneme presúvať do našej cieľovej destinácie Johannesburgu, odkiaľ nám letí lietadlo späť do Čiech. Africká cesta tak bohužiaľ pomaly končí. Priniesla nám mnoho zážitkov, skúseností s testovaním HUDY výbavy a ukázala množstvo tvárí Afriky. Určite sa sem čoskoro zase vrátime.
