Krv, pot, možno aj slzy, určite srdce. Zo života tatranského nosiča

Na území Vysokých a Nízkych Tatier nájdeme pomerne veľa chát a útulní, mnohokrát celoročne prevádzkovaných. Niektoré svoje strechy vypínajú nad úroveň dvoch tisíc metrov. Najznámejšie z nich sú dozaista Chata pod Rysmi, Zbojnícka chata, Téryho chata, Chata pri Zelenom plese, Zamkovského chata a ďalšie. S trochou zveličenia možno za najnižšie položenú tatranskú chatu označiť Švajčiarsky dom, prastarú drevostavbu v srdci Starého Smokovca, kde vládne Štefan Bačkor s manželkou.

Možno ešte známejšie ako meno stavby je označenie kaviarne, ktorú nehnuteľnosť ukrýva - Sherpa Café. Názov, a napokon aj pútač nachádzajúci sa pred vstupom, hovorí vlastne všetko. Ide pre horských nosičov o veľmi známu, vyhľadávanú, obdivovanú a obľúbenú stránku Vysokých Tatier. Švajčiarsky dom je ale oveľa viac ako len kaviareň. Prichádzam sa o tom sám presvedčiť za jedného príjemného baboletného večera a posedieť so samotným prevádzkovateľom, ktorému tu nikto nepovie inak ako Pišta.

„Švajčiarsky dom je vlastne jednou z najstarších dochovaných stavieb vo Vysokých Tatrách. Prvá doložiteľná zmienka o jeho existencii pochádza z roku 1856, ale pravdepodobne bude ešte o niečo staršia. Historická budova, ktorá bola roku 2019 zapísaná na zoznam kultúrnych pamiatok, stojí neďaleko prameňa tatranskej kyselky. Nedávno prešla náročnou rekonštrukciou, opravovali sme strechu, elektroinštaláciu, dorábali zateplenie... Takže teraz môžeme okrem dobrej kávy a vynikajúceho tatranského piva – ktoré u nás radi popíjajú aj Česi – (smiech) ponúknuť aj konferenčné priestory pre 50-60 ľudí a tiež neopakovateľné ubytovanie pre turistov. Chystáme aj vylepšené minimúzeum horských nosičov, ktoré už snáď otvoríme čo nevidieť.“

Nám v HUDY je Švajčiarsky dom blízky napríklad aj tým, že ho po rekonštrukcii pomáhal otvárať náš ambasádor Mára Holeček so svojou zaujímavou prednáškou. K samotnému múzeu by som sa rád ešte vrátil, ale v poslednom čase je, aspoň v slovenských končinách, počuť o Švajčiarskom dome ešte v iných súvislostiach – v spojitosti s legendárnymi nosičsko-teambuildingovými akciami.

„Áno, organizujeme pre najrôznejšie firmy, a to aj tie najväčšie, zážitkové akcie z prostredia tatranských nosičov. Prepájame teóriu s praxou. Účastníci najskôr absolvujú také zaškolenie – historický exkurz, teoretickú prípravu, prednášku o tom, čo nosenie v Tatrách obnáša. Na druhý deň nabalíme takzvané nosičské krosny, samozrejme podľa možností dotyčných, a pustíme sa do praxe, vynášky na Zamkovského chatu. Mali sme tu aj najvyšších manažérov jednej veľkej stavebnej firmy v Česku. Boli nadšení a vracajú sa k nám spoločne s ďalšími riaditeľmi a vedúcimi divízií.“

„Väčšie skupiny majú rady aj takú súťažnú atmosféru, keď niekoľko družstiev súperí o najrýchlejšiu alebo najťažšiu tímovú vynášku. Zažili sme tu aj takých borcov, čo v tíme vyniesli na Zamku cez pol tony. Pre mňa je najdôležitejšie, aby tam vždy boli pozitívne emócie, aby si ľudia našu prácu bezpečnou formou vyskúšali, odchádzali s dobrým pocitom. Teraz sa napríklad Zamkovského chata prestavuje, takže naša pomoc bola určite veľmi vítaná.“

Múzeum nosičov je zatiaľ stále v rekonštrukcii. Kedy sa naň môžeme tešiť?

„Ja verím, že sa nám podarí otvoriť ešte tento rok na jeseň. Chcem v ňom uplatňovať taký koncept dynamického múzea. Stále je totiž čo meniť a vylepšovať. Určite chceme predstaviť historickú stránku veci, ako sa nosičstvo vyvíjalo. To bude povedzme tá statická časť expozície. Nosičstvo je ale stále živé remeslo so živou, fungujúcou komunitou, takže logicky prichádzajú nové podnety, nové fotky, nové rekordy... Premieta sa tam neustála dynamika, takže časť múzea budeme neustále obmieňať. Novodobá časť bude predstavovať tú dynamickú zložku. Priestory ale máme pomerne malé, takže tomu hovoríme minimúzeum. Chceme si trošku vypomôcť aj modernými technológiami. Napríklad videoprojekciou plochu múzea virtuálne rozšírime. Dosiahneme taký pekný kontrast stretávania najneskoršej histórie s modernými smart technológiami. Z našich skúseností si ľudia najviac zapamätajú práve tie premietané veci. Napríklad plne naloženého nosiča v snehovej búrke vo farbe a so zvukom...“

Niekto má napríklad utkvelé predstavy, že sa má stať kozmonautom, hasičom alebo policajtom? Chcel si sa vždy stať chatárom, nosičom, mať Tatry za svoju kanceláriu? Bolo niečo také vždy tvojím životným snom?

„Vlastne vôbec nie. Vyrastal som v Poprade. Prvé, čo ráno uvidíš, keď rozlepíš oči, sú Tatry. Takže osud ti veľmi na výber nedáva. Tu u nás sa asi nerodia nejakí významní plavci alebo futbalisti... Na mňa malo veľký vplyv prostredie, to prvé, čo má človek po ruke, keď vyrastá, dospieva. Chlapec, ktorému už narástli krídla, pomaly skúša ich rozpínať, opúšťa panelák, sídlisko. Moja mama liezla. Keď sme boli na škole, viedla tam turistický krúžok, takže sme s Tatrami mali neustále nejaký kontakt. A mne prišlo úplne normálne, že z tých 52 víkendov v roku sme určite minimálne 40 boli v Tatrách. A keď nie v Tatrách, tak v Slovenskom raji alebo na nejakých hradoch, zámkoch. Sobota bola klasika – išlo sa von, išlo sa na výlet.“

„Ja mám teraz dvoch malých chlapcov, tak sú to pre mňa zlaté časy, že môžeme prežívať niečo podobné. A užívam si, že ich to tiež baví, respektíve, že ešte nevzdorujú natoľko, aby s nami na výlet nešli. Nechcem z nich na silu robiť nejakých horalov alebo horolezcov, ale dať im taký základ, z ktorého môžu čerpať v prípade, že ich to potom napríklad v dospelosti ešte bude oslovovať. Aby si dokázali zbaliť batoh do kopcov, na zimu, na leto. Naučiť ich takpovediac takú abecedu. Akú knihu sa potom rozhodnú čítať, už nechám na nich.“

A kedy si teda začal liezť a „šerpovať“?

„Mám mladšieho brata, ten začal liezť skôr ako ja. Liezol aj lyžoval veľmi dobre. A ja som raz pokukoval, že si balí nejaké iné veci ako na nejakú túru alebo výlet na bicykli. Bolo tam lano, horolezecké vybavenie. A vtedy bol bratov dobrý kamarát syn chatárky z Téryho chaty. Z lezenia vtedy kvôli počasiu zišlo. Tak šli vyskúšať „vynášku“ a ja som sa k nim pridal. Vedel som, že niečo ako nosič existuje. Veď sme s mamou chodili do Tatier, stretávali sme ich v dolinách. Ale nikdy to na mňa nejako zvlášť nezapôsobilo. Hm, normálka... Vtedy som mal na chrbte 45 kíl a myslel som, ako naozaj, že tam po ceste umriem, že s tým nedôjdem ani na Zamkovského chatu (tá je zhruba v polovici cesty – pozn. red.). To mi bolo asi dvadsať a práve som prekonal prvý skutočný kontakt so svetom nosičov, tatranských šerpov. Hovoril som si: „Toto teda nie, to je totálna blbosť!““

Takže nakoniec zapôsobilo také to brnkanie na chlapácku strunu?

„Ja som bol od mlada taký súťaživý typ. Vymetal som všetky športové krúžky na škole. Nikdy som nerobil nič vrcholovo, nikdy som nebol v niečom výnimočne dobrý, ale vždy ma bavilo sa hýbať. A vždy som súťažil s ostatnými - a samozrejme som chcel vyhrávať. Toto sa vo mne bilo. Absolútna hlúposť nosenia, v mojich očiach, s tým, že som chcel byť tiež tak dobrý. Prísť na to, ako to tí chlapi robia, že si tak ladne a ľahko kráčajú, aj keď majú na chrbte napríklad sud piva (taký náklad má v základe hmotnosť cca 70 kg – pozn. red.). Tak som to neskôr vyskúšal ešte raz. A ešte raz a ešte... až som zistil, že trávim tri štyri dni v týždni v Tatrách. Prišlo to, ani neviem ako.“

Často si o vás nosičoch ľudia myslia, že ste nevzdelaní, a preto ani nemôžete robiť inú prácu. Opak je pravdou. Tatranskí nosiči patria svojim vzdelaním k nadpriemeru. Mnohí z nich sú ovešaní vysokoškolskými titulmi. Ty si tiež jedným z tých. Čo si vlastne študoval?

„Študoval som na Technickej univerzite vo Zvolene na Fakulte ekológie. Príroda ma vždy bavila, takže voľba odboru štúdia bola asi jasná. Medicína, právo a tak by ma asi tiež bavilo, ale na to som už nemal ten „sitzfleisch“. Otec bol lekár, aj ďalší členovia širšej rodiny sa zaoberali medicínou. Ja som bol najstarší, domnelý pokračovateľ rodinných tradícií, takže som bol takou nádejou. A pociťoval som zo strany rodiny aj určité tlaky tým smerom. Ale ja by som pri tom nevydržal sedieť. Je to, okrem iného, aj časovo veľmi náročné štúdium. Mne osudovo zacvaklo štúdium prírody, diplomovku som písal o tatranských svišťoch. A popri štúdiu som nosil na Téryho, časom aj na iné, na Zbojničku, v zime aj na Zamkovského chatu.“

Koľko vás, nosičov na plný úväzok, vlastne je?

„To je ťažká otázka, ale práve tu mám takú tabuľku kvôli sponzoringu od firmy Hanwag. V nej mám 150 mien nosičov, ktoré táto nemecká firma obula do kvalitných kožených pohoriek. Na Slovensku je v súčasnosti šesť chát plus dve tri útulne, ktoré sú buď celoročne alebo aspoň na časť roka odkázané na zásobovanie pomocou nosičov. Sú to prípady, keď nie je žiadne iné riešenie, keď neexistuje zjazdná aspoň terénna cesta, nákladná lanovka alebo podobne. V tých najťažších podmienkach nastupuje najprimitívnejší a najúčinnejší prostriedok – ľudská sila. Nosičov, naozaj na plný úväzok, u nás môže byť tak šesťdesiat.“

Dá sa to naozajstné, plnotučné nosičstvo vidieť ešte niekde inde vo svete?

„V takej forme, ako sa to zachovalo u nás na Slovensku? V Európe sme jediní, to vieme na 100 percent. Vo svete, v tých väčších horách pomáhajú nosiči nejakou formou trebárs expedíciám. Práve nedávno sme tu mali návštevu z Nepálu, honorárneho konzula pre Česko, Slovensko a Nemecko. Jedného z lídrov komunity Šerpov, naozaj tých s tým veľkým Š z Nepálu. Tým angličtina trochu ukradla meno, pretože kdekoľvek na svete dnes povieš „šerpa“ (sherpa), každý si pod tým predstaví hlavne horského nosiča. Platí to aj tu v Tatrách. Tento honorárny konzul zároveň zastrešuje nepálsku, pakistanskú a indickú časť pôsobiska svojho pôvodného národa. Sám je horský vodca s patričnou licenciou, siahol si na hory na každom kontinente tejto planéty. A on nám potvrdil, že taký spôsob, akým to robíme tu, taký až stredoveký, nevidel nikde inde na svete. Aj u nich doma to robia iným spôsobom. My tu celoročne zásobujeme nejaké vysoko položené chaty, oni zásobujú base campy a poskytujú ďalšiu podporu expedíciám. Ale nejde o nič celoročné, kontinuálne. Nejde vraj o to, že tu nemáme šesťtisícovky, ľadovce a podobne, ale o to, že v Tatrách panujú zhruba polovicu roka také podmienky, za ktorých sa ani zdatnejší turisti na tie chaty nedostanú.“

Nemáte strach, že vás raz nahradia vrtuľníky, drony...?

„Samozrejme žijeme v 21. storočí, sú k dispozícii aj vrtuľníky schopné dopraviť za veľmi krátku dobu na chaty mnoho ton materiálu (v súčasnosti sa využívajú napríklad pri rozsiahlej rekonštrukcii Zamkovského chaty – pozn. red.). Ide ale o to, že ideálne podmienky pre niečo také sú tri mesiace v roku. Bežnú celoročnú prevádzku tatranských chát však bez nosičov ani dnes zaistiť nejde. Ak napríklad chceme zachovať nejaký súčasný štandard na úrovni stravovania – denne sa varí z čerstvých surovín – a ubytovanie, tak bez denného taktu tzv. vynášok a znášok to nepôjde. Tieto ingrediencie tvoria ten úžasný zázrak, že nosičov môžeme v Tatrách vidieť ešte aj dnes. Navyše v najstaršom národnom parku v strednej a východnej Európe, biosférickej rezervácii UNESCO, čo je najvyšší stupeň ochrany v rámci celého sveta. Tomuto faktu najskôr vďačíme aj za to, že sa na chaty nikdy, za žiadneho režimu nepodarilo postaviť ani nákladné lanovky.“

Ty tu máš zarámované také veľké oficiálne lajstro. O čo ide?

"Spolu s kamzíkom a svišťom sú nosiči ďalší chránený a endemitný tatranský druh. (smiech) Podaril sa nám zápis na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky. V spolupráci s ministerstvom kultúry máme tiež vlastné občianske združenie okolo múzea nosičov."

Úžasné, dnes ste „chránení“, ale predtým bolo asi všetko trochu inak...

„Horskí nosiči zostávali tak akoby bokom, spotení a udretí čudáci, opomenutí robotníci hôr. A to ma trochu mrzelo, rád by som to nejakým spôsobom vyrovnal a pripomenul aj našu históriu, nemenej krásnu. Nosičstvo je remeslo, ktoré sa nejakým spôsobom vyvíjalo a prekvapivo zachovalo, čo je podľa mňa jedinečné, raritné. My sa teraz práve v spolupráci s ministerstvom kultúry snažíme o to, aby nosičstvo bolo zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pre tatranských nosičov to vlastne nebude nič znamenať, nikto im za vynášku nezaplatí viac, ale mohla by to byť taká satisfakcia, taký punc kvality. Dôkaz jedinečnosti tohto remesla s neopakovateľným obsahom. Poctivé, zachované v tradičnej forme. Chceme si ho uchovať aj naďalej a pokračovať v remesle, aj napriek stále technickejšej dobe. Naše remeslo získava v dnešnej dobe stále väčšie uznanie. Keď napríklad britská kráľovná Alžbeta II. v roku 2008 navštívila Hrebienok, symbolicky ju vítali práve tatranskí nosiči.“

Čo na nosičstve vlastne napĺňa práve teba? Ako človeka, ktorý to robiť vlastne ani nikdy nechcel...

„Myslím, že jednoduchosť, krása a sloboda. Tá je pre nás všetkých jednou z najdôležitejších vecí a ja si to v dolinách (Veľká a Malá studená dolina – pozn. red.) v dnešnej uponáhľanej turbulentnej dobe veľmi užívam. Byť len sám so sebou tri štyri alebo šesť osem hodín napríklad v nejakých zlých podmienkach je pre mňa osobne absolútny luxus. V tej doline môže byť v sezóne pokojne 2000 ľudí, ale keď sa človek nejakým spôsobom nastaví, je tam sám. Sám so sebou. Nepoznám žiadne iné povolanie, ktoré by niečo také ponúkalo, umožňovalo. V tomto má pre mňa nosičstvo obrovskú hodnotu, v tom ma nakoniec pritiahlo a priťahuje.“

Nosičstvo ale zároveň asi nie je pre každého. Čo človek musí vedieť, vedieť robiť, byť schopný, aby sa stal nosičom?

„Nie sú na to žiadne presné kritériá. Tu si požičiam jednu z pamätných viet dodnes aktívneho nosiča a chatára z Chaty pod Rysmi Viktora Baránka: Z troch stoviek ľudí sa na nosenie hodí tak jeden. Ja som tiež bol len priemerný chlapec z popradského sídliska, žiadny super vrcholový športovec. Začiatky sú ťažké, jasne, bolí to. Ale keď si mladý, tak úžasne regeneruješ. A keď veľmi chceš, tak veľa dokážeš. Je potrebné len vydržať.“

Ako sa u nosičov vyrovnáva ponuka s dopytom? Dokážem si predstaviť, že tu máte zástupy mladých namakaných športovcov, ktorí by sa radi nosičmi stali a užívali si obdivné pohľady pekných turistiek.

„Je to ako so všetkým v prírode. Prirodzený výber. Niekedy nám vyzváňajú telefóny, že mladí chlapi si chcú vyskúšať na sezónu to nosenie. Niekedy máš aj dve tri sezóny, kedy to vyzerá, že nebude mať kto nosiť. Sú skrátka silnejšie a slabšie roky. Teraz sa mi zdá, že je taký až akoby boom. Nie je problém nájsť nosiče. Každá chata má okrem stálych zamestnancov, ktorí sú prirodzene taktiež nosičmi, nejakých nosičov sezónne, externe. A tí sa striedajú, obmieňajú.“

A niekto má to šťastie, že môže byť nosičom z povolania. Je to ale len o ťahaní ťažkých nákladov nahor, prípadne nadol?

„Nosiči sú zamestnancami chaty. Ale človek nikdy nie je len a iba nosič, ťažný kôň s nákladom. Určite musíš vedieť vziať do ruky varešku a zamiešať polievku v obrovskom hrnci alebo vedieť natiahnuť na posteľ čistú plachtu. Takže vynesieš vynášku a ešte ťa čaká zvyšok šichty na chate. A je to tak dobre. Asi by ani nebolo príjemné len nosiť. Je fajn, že sa tie činnosti prestriedajú. Zregeneruješ pri inej práci a keď už je na chate preturistované, už sa zase tešíš na tú drinu v doline. Tá kombinácia dobre funguje. A je to samozrejme full-time-job.“

A ako sa tvoje nosičstvo dopĺňa s „chatárstvom“ v Smokovci?

„Tu dole máme priestor a čas niečo ľuďom ukázať a povedať. V doline nemáme. Tam sú chlapci v práci, tam nie je veľa priestorov, nie je to ani bezpečné niečo vysvetľovať. Turisti majú tendencie sa veľa pýtať, oslovovať, ale ty si väčšinou rád, že ešte nejakým spôsobom dýchaš, sústredíš sa na cestu, v ťažkom mieste visíš na reťazi, ťažké miesto máš vymyslené v presnom slede krokov... Ale tu, o tisíc metrov nižšie ten čas a priestor pre priateľské rozhovory vytvárame. Tu v Sherpa Café si ľudia môžu pri dobrej káve, nad dobrým pivom (Tatras, naozaj dobré pivo, otestované redakciou) prezrieť nejaké fotky, projekcie, knižky a niečo si môžeme aj porozprávať.“