Aklimatizácia v horách – ako sa pripraviť na bezpečný výstup

Plánujete výlet do vysokých hôr a chcete sa vyhnúť nepríjemnostiam spojeným s výškovou chorobou? Správna aklimatizácia je kľúčom k úspešnému a bezpečnému výstupu. V tomto sprievodcovi sa dozviete, ako sa efektívne pripraviť, aké stratégie zvoliť a na čo si dať pozor, aby ste si svoj horský zážitok užili naplno.

Z OBSAHU: 

• Čo sa deje pri aklimatizácii?
• Stratégia aklimatizácie
• Horský výstup – ako to môže dopadnúť?
• Príprava na výstup
• Výškový tréning
• Príznaky výškovej choroby

Aklimatizácia – často skloňovaný pojem v súvislosti so stúpajúcou obľúbenosťou vysokohorskej turistiky. Termín má však aj svoj všeobecnejší význam. Za aklimatizáciu je možné všeobecne označiť proces prispôsobenia sa novým podmienkam. Aklimatizácia ale nadobúda na dôležitosti práve pri výstupoch vo vysokých horách, kde súvisí s klesajúcim zastúpením kyslíka vo vzduchu s pribúdajúcou nadmorskou výškou. S nutnosťou aklimatizácie, teda privyknutia organizmu na vyššiu nadmorskú výšku, treba precízne kalkulovať práve pri výstupoch do skutočne vysokých hôr, od zhruba 4000 m n. m. vyššie, aby sme sa dokázali vyhnúť takzvanej výškovej chorobe. 

Tento článok si kladie za cieľ proces aklimatizácie priblížiť s odkazmi na konkrétne skúsenosti z niekedy nie úplne príjemných situácií. Nejde však o odbornú stať či vedeckú prácu, ale skôr o laický popis či sumarizáciu dojmov z prebehnutých aklimatizačných zážitkov.

Čo sA fyzicky dEje pRi aklimatizÁcIi?

Pretože je vo vyšších nadmorských výškach nižší tlak vzduchu, nájdeme v ňom aj menšie množstvo kyslíka. Ten je pre fungovanie organizmu nevyhnutný, a navyše ho organizmus spotrebúva tým viac, čím vyššia je miera fyzickej námahy. V okamihu, keď sa telo do takejto oblasti so zníženým množstvom kyslíka dostane, začne doslova chrliť (vyrábať) veľké množstvo nových červených krviniek, aby sa k telesným orgánom aj v zmenenom vonkajšom prostredí dostávalo nevyhnutné množstvo kyslíka. 

Samozrejme, že do čím väčšej výšky lezec stúpa, tým je množstvo kyslíka menšie. Telo teda musí vyrobiť viac krviniek a celý proces fyzickej prípravy je tak dlhší. Napríklad výstup na Mont Blanc je možné zvládnuť za tri dni, výstup na Everest aj s kyslíkovými prístrojmi za jeden a pol mesiaca. Čím má telo vyrobiť viac krviniek, tým viac mu treba dodávať nevyhnutné zložky. Len tak získame na aklimatizáciu tie najlepšie predpoklady. 

Zároveň je správna úvaha, že vysoká extrémna námaha spojená s výstupmi do vysokých hôr do istej miery ide proti schopnosti tela aklimatizovať sa. Najmä teda meniť zloženie krvi, kedy na akékoľvek fyzické procesy tohto typu je vhodnejšie zachovať pokojnejší stav a umožniť organizmu v kľude pracovať.

StratÉgiA aklimatizÁcIe

Prečo je pre aklimatizáciu dôležitá predchádzajúca fyzická príprava? Jednoducho povedané: Organizmus bude pri vyššej kondícii fungovať lepšie, bude dochádzať k menšiemu vyčerpaniu a telo bude mať priestor na výrobu krviniek. Ďalším podstatným faktorom je hydratácia v horách. Telo musí mať na úpravu okysličovania dostatok zdrojov. V tomto prípade tekutín. Prakticky v každom článku sa uvádza hodnota okolo 4-5 litrov za deň. Pritom vodu je pri horských expedíciách nutné vyrábať zo snehu a neskôr aj mineralizovať pridávanými zložkami, čo je samo o sebe vyčerpávajúcim a neustále sa opakujúcim procesom. 

Výživa vo vysokých horách, a to pravidelná a pestrá strava, je tiež častým problémom. Pre aklimatizáciu alebo prispôsobenie organizmu je však rovnako podstatná. Existujú aj ďalšie faktory, ktoré treba mať na pamäti. Psychická pohoda, dobrý spánok, udržiavanie tela v teple, nech menujeme tie najdôležitejšie z nich. Aj preto sú výstupy napríklad v Afrike sprevádzané rytmickým súslovím „poli, poli“, opakovane proklamovaným miestnymi horskými sprievodcami. Ich mantru som si preložil ako „pomaly, pomaly“. 

Avšak ani pri dokonalej príprave, pomalom výstupe, zásobovaní organizmu všetkým potrebným a splnením všetkých ostatných odporúčaní, nie je úspešná aklimatizácia a prevencia výškovej choroby vždy stopercentne zaručená. Z veľkej časti to spadá, povedané slovami básnika, do zodpovednosti vyšších horských mocností.

Horský výstup – akO to môže dopadnÚŤ

Spomínam si na výstup na Kilimandžáro, kde aj napriek pomalému stúpaniu a zásobovaniu organizmu všetkým, čo bolo potrebné, sprevádzali expedíciu bolesti hlavy a finálny push prebehol s pocitom zvracania, ktorý bránil urobiť čo i len jeden ďalší krok. Z druhej strany barikády si ale pamätám na prípravu na druhý pokus o výstup na Pik Lenina, kedy sme na druhý deň po príchode takmer vybehli do výšky 4.800 metrov na vrchol Pik Petrovski, akoby to bola Snežka. Snáď k tomu pomohla aj úroveň determinácie dosiahnuť cieľ, ktorý bol mnohonásobne vyšší ako pri pokuse prvom (tu najskôr pomohla predovšetkým príprava psychická). 

Pre odľahčenie vyššie uvedených, skôr tematicky ťažších úvah, však treba dodať, že akokoľvek sa zdá celý proces ako alchýmia alebo snáď aj náhoda, ľudské telo vydrží veľa. Čím častejšie sa zdržiava vo vyšších nadmorských výškach, tým viac si na proces aklimatizácie, ale aj celkovo pobyt vo vyšších polohách privyká. Nejedná sa ani tak o „vylepšovanie“ procesu aklimatizácie, ako skôr o celkovú funkčnosť tela. Pri ďalších a ďalších výstupoch sa človek menej sleduje, je zvyknutý na prípadné negatívne prejavy aklimatizácie a je s nimi schopný lepšie a lepšie pracovať..

PRíprava na výstup

Proces aklimatizácie nie je v zásade nikdy príjemný (spomeňme si na rozhovory vo filme Everest – „its all suffering“). Občas môže zabolieť hlava, často sa dostavuje únava, zo zážitkov tých horších stavov môžem vymenovať pocit určitého celkového tlaku v tele. Pri ňom má človek pocit, ako by mal prasknúť, a v zásade s tým nejde nič robiť. Tieto pocity či stavy však ešte nemusia indikovať výškovú chorobu. Kde osobne vnímam určitú hranicu a zvyšujúce sa riziko v horách, je výskyt dychového deficitu. 

Tento stav zrejme bude vhodné popísať na príklade: Pri prvom pokuse o výstup na Pik Lenina som pri dosiahnutí 2. výškového tábora (5300 m nm) zistil, že nie som schopný spať. V bdelom stave fungovalo telo v zásade bez bolestí hlavy, len s obvyklým zadýchaním. Akonáhle som ale začal zaspávať, mal som pocit dusenia a začal vždy lapať po dychu. Aklimatizácia teda nebola vykonaná ideálne a je otázkou, či by ďalšie stúpanie neviedlo k ešte horším problémom. Z tábora sme však museli zostúpiť z iných dôvodov, a tak som o intenzívnejší zážitok dusenia prišiel.

Na tomto príklade je ale zároveň možné vysvetliť celkovú ošemetnosť horolezectva vo väčších nadmorských výškach. Pobyt vo väčších výškach vedie k tomu, že telo v zásade začne konzumovať samo seba. Obrovská spotreba energie, vyžadovaná mimo iného v rámci aklimatizácie, vedie k strate síl – ako psychických, tak fyzických, ubúda svalová hmota. Každý pobyt je tak z povahy veci striktne časovo limitovaný - silami jedinca (nepodceňovať predchádzajúcu fyzickú prípravu!), ale aj objektívnymi faktormi, ako je napr. počasie alebo obmedzenosť zdrojov (jedlo, palivo na výrobu vody). Prípadný zostup do nižšieho tábora a nutnosť opakovaného výstupu tiež môže mať vplyv na úspešnosť výstupu. Budú fyzické alebo psychické sily dostatočné na návrat? Bude k výstupu aj za ďalšie tri dni vhodné počasie? Aj preto je rozhodnutie, ako v aklimatizácii pokračovať, vždy zásadné. 

Výškový tréninG

Rovnako tak zbytočne dlhá aklimatizácia môže viesť k strate síl potrebných na dosiahnutie vrcholu, alebo – a je to snáď ešte horší variant – pre nadväzujúci zostup. Pri výstupe na Aconcaguu z dôvodu razantne sa zhoršujúceho počasia padlo rozhodnutie začať finálny výstup z tretieho výškového tábora Nido de Condores v 5.500 m n. m., a teda preskočiť posledný tábor. Bez zásadnejších problémov s výškou výstup dopadol dobre. 

Za podstatné vnímam predovšetkým začať s aklimatizáciou čo najpomalšie. Úvodný šok pre telo treba zmierniť čo najviac. Rovnako tak možno súhlasiť s často spomínaným odporúčaním „climb high, sleep low“. Alebo vystúpiť v rámci aklimatizačných výstupov vyššie, ale na prespanie, aby telo malo dostatok pokoja na výrobu krviniek, sa vrátiť do nižších polôh. Pomalá a opatrná aklimatizácia je skutočne zásadná. Dôsledky jej podcenenia môžu byť obrovské. Nemusíme hneď uvažovať o tých úplne fatálnych. Aj výlet helikoptérou späť do nížiny za účasti záchranného tímu nie je príjemným zážitkom. Predovšetkým potom v okamihu, keď dorazí vyúčtovanie takejto akcie. 

PRíznaky výškovEJ CHOROBY

Výšková choroba je obvykle rozdeľovaná do dvoch podkategórií, a to opuchu mozgu a opuchu pľúc. V oboch prípadoch je potrebné vykonať okamžitý zostup a celú akciu vo väčšine prípadov odpískať. 

Aj napriek našej zodpovednej aklimatizácii sa musíme spoliehať aj na ďalšie vonkajšie faktory – najmä už spomínané počasie. Sme tak do istej miery v rukách náhody. Aj preto je ale prípadný úspešný výstup tak obohacujúci! Pokiaľ sa všetky aspekty po niekedy aj mnohotýždňovom pobyte v horách poskladajú dohromady a zapadnú do seba v ten správny okamih, čaká nás výnimočný zážitok.

Mgr. Milan Schagerer
advokát, advokátna kancelária SCHAGERER

Milan Schagerer je advokát, spoločník advokátskej kancelárie. Aktuálne sa zaoberá snahou o dokončenie zostávajúcich vrcholov Koruny zeme (Seven Summits), rád by v budúcnosti nadviazal súborom sedemtisícoviek Snežného leoparda. Mimo zahraničia ho je možné najčastejšie stretnúť pri trekovaní v Brdech alebo Krušných horách. Venuje sa taktiež cyklistike a behu. Mimo hôr a práce je pre neho najväčším adrenalínom snaha skĺbiť všetky veci dokopy a vierohodne to odôvodniť.