Carstensz Pyramid: Za deviatimi horami a deviatimi riekami...

Carstensz Pyramid, v indonézštine Puncak Jaya je so svojimi 4884 m n. m. najvyššou ostrovnou horou na planéte, najvyššou horou austrálskeho kontinentu (nie pevninskej Austrálie) a teda aj jedným z vrcholov koruny planéty - Seven Summits. Vrchol bol zahrnutý do projektu Seven Summits Reinholdom Messnerom, ktorý ním nahradil pôvodne zdolávaný hrbolček Mt. Kosciuszko (2228 m n. m.), nachádzajúci sa v južnej časti austrálskej pevniny. Vrchol Carstensz Pyramid sa týči v indonézskej provincii Papua na ostrove Nová Guinea, uprostred tropickej džungle a v bezprostrednom susedstve najväčšej zlatej bane na svete Grasberg Mine.

DLHO NEDOSTUPNÁ HORA SA ZAČÍNA OTVÁRAŤ

Hoci zámer vystúpiť na vrchol vznikol hneď na začiatku ako súčasť projektu Seven Summits a s parťákom Romanom Kozelkom sme k nemu dlho smerovali, hora bola dlho ťažko dostupná z dôvodu nestabilnej politickej situácie a separatistických tendencií miestnych kmeňov. Inými slovami nám miesto vo vrtuľníku do base campu dlho unikalo.

Kvôli – možno povedať občas aj regulárnej občianskej vojne – nie je aktuálne možné dôjsť k hore pešo. Predtým miestnymi agentúrami organizované trojtýždňové jungle treky do základného tábora, ktoré výstupu dodávali ďalšiu úroveň dobrodružstva a nebezpečenstva, boli nahradené dopravou vrtuľníkom z miestneho mesta Timiky až do tzv. Yellow Valley, v ktorom sa base camp nachádza.

O fungovaní výstupov a miestnych agentúr bolo všeobecne v posledných rokoch málo informácií. Komunikácia s agentúrami dlhodobo viazla a tento vrchol sme tak niekoľko posledných rokov nechávali osudu a sústredili sa na výstupy s jasnejším itinerárom. Posledný pokus o výstup prebehol na začiatku tohto roka. Expedíciu sme rušili na poslednú chvíľu až pri ceste na letisko na základe informácie o zastrelení pilota miestnymi povstalcami a embargu na ďalšie výstupy.

Následne sme sa tak sústredili na ďalší vrchol na programu – Denali a nevedeli, či a kedy sa pokus o Carstensz podarí. Keď však v priebehu leta prišla správa, že permity pre výstup bude od októbra možné získať, aj napriek značnému vyčerpaniu v dôsledku expedície na Aljaške sme sa vrhli do víru ďalšieho dobrodružstva.

Ako neskôr vyšlo najavo, Carstensz Pyramid bol pre výstupy uzavretý nepretržite od roku 2018. Až v závere tohto roku bolo vydávanie povolení na výstupy obnovené a my sme tak boli jedni z prvých lezcov po mnohých rokoch, ktorí mali nádej celú záležitosť absolvovať. Agentúry zrejme neinformovali o tomto stave transparentne, aby udržali záujemcov pripravených, pokiaľ by boli výstupy povolené.

DLHÁ CESTA ZA SNOM

Treba povedať, že náročnosť, hoci len zabezpečenie možnosti absolvovania, expedícia predznamenala aj dobrodružstvo samotnej cesty a výstupu. Hoci výstup nie je tak komplexne fyzicky náročný ako napr. Denali, celá akcia sa ukázala byť jedným z veľkých dobrodružstiev celého projektu.

Nová Guinea sa nachádza severne od Austrálie. Cesta z centrálnej Európy je teda časovo, a koniec koncov v dôsledku toho aj fyzicky, značne náročná. Zahŕňa niekoľko prestupov, vrátane ostrovných preletov miestnymi aerolíniami naprieč Indonéziou. Pokiaľ lety priamo nenadväzujú (čo býva v podstate pravidlom), cesta môže zabrať aj viac ako 24 hodín a v miestnom meste Timika budete z lietadla vystupovať úplne vyčerpaní.

V jesennom termíne už informácia o ďalších komplikáciách pred odletom neprišla, a preto sme podľa itinerára dohodnutého s miestnou agentúrou v polovici októbra nasadli do lietadla smer Istanbul, s konečnou destináciou na letisku Timika. Lety prebehli až na celkové vyčerpanie a obvyklé nepohodlie bez väčších problémov. Miernu nervozitu po prílete vyvolala určitá neorganizovanosť agentúry, ktorá permity a celkovo výstup zaisťovala. Zo spätného pohľadu však z veľkej časti išlo o snahu agentúry po mnohoročnom prerušení činnosti znovu naskočiť do prevádzky.

Taxi objednané agentúrou nás tak síce do hotela odviezlo, v hoteli ale nemali voľné izby. Anglicky tam vedela iba televízia. Krátko po prílete sme sa začali zoznamovať s ďalšími lezcami, ktorí za vrcholom prileteli. Niektorí z nich čakali v hoteli už niekoľko dní na údajne lepšie počasie umožňujúce vzlet helikoptéry bez toho, aby mali akékoľvek podrobnejšie informácie. Inými slovami: Začiatok expedície sprevádzala značná nervozita a viacero nejasností.

KOLESÁ DOBRODRUŽSTVA SA MÔŽU ROZTÁČAŤ!

V hoteli sme sa po vzore horolezeckých kolegov začali pripravovať na viacdenné čakanie na odlet do základného tábora. K otázkam, čo zaujímavé je v meste či okolí vidieť, všetci zamestnanci hotela i miestni radostne oznamovali, že „nothing“. Rovnaké odporúčania poskytoval aj internet, ktorý ako snáď jediný fungoval viac-menej bezproblémovo po celú dobu expedície.

Očakávanú rekonvalescenciu po náročných preletoch v nude miestneho hotela prerušil už prvý večer. Miestna agentúra nás pozvala na párty. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o večierok pre lezcov, ktorí sa úspešne vrátili zo základného tábora. Taký lezec bol ale na večierku iba jeden. Zaujímavá organizácia! S pilotmi agentúry sme si tak išli plniť povinnosť vyprázdniť fľaše dodaného Jacka Danielsa sami. K tomu sa niesli príjemné tóny miestnej kapely, ktorá obstojne zvládala americké hitovky. Účasť na párty prebehla pomerne intenzívne aj s vedomím toho, že podľa itinerára sme mali zostať v meste minimálne ďalší deň a noc. Aj tak sme si na ďalší deň ráno vzájomne gratulovali ku šťastiu, že sa nám podarilo odmietnuť pozvanie pilotov na pokračovanie osláv výstupov neprítomných lezcov po miestnych kluboch.

Zhurta na to!

Hoci sa ďalší deň ráno začalo veľmi daždivo, za krátky čas prichádza informácia, že sa počasie zlepšuje a že aj naša skupina bude deň po prílete dopravená do základného tábora. A tak sa aj stalo. Z hotela sme boli s nanovo prebalenou a odľahčenou batožinou dopravení späť na letisko, kde už čakal vrtuľník. Jednalo sa o typ, ktorý mi zo všetkého najviac pripomínal staré kusy zo seriálu MASH. Po zvážení batohov a prepočte nosnosti vrtuľníka sme však vyhodnotili, že už nie je cesty späť a do vrtuľníka nastúpili.

Tu sa naplno začala prejavovať náročnosť samotnej expedície. Let vrtuľníkom zabral zhruba 30 minút, počas ktorých vrtuľník vystúpil z úrovne hladiny mora priamym preletom nad hlavnou jamou bane Grasberg do základného tábora vo výške 4100 metrov. Bez predchádzajúcej aklimatizácie je takýto výškový skok pre organizmus značnou záťažou, ktorej dôsledky sa prejavovali po celú dobu pobytu na hore.

Hora na dosah

Tábor samotný je umiestnený priamo pod hlavným hrebeňom hory. Z tábora je pri dobrom počasí napokon vidieť aj samotný vrchol Carstensz Pyramid, vrátane značnej časti výstupovej cesty a ikonického povrazového mosta na hrebeni. V každom okamihu pobytu tak má človek hlavný masív v zornom poli. A pohľad je to naozaj majestátny. Samotný tábor je potom umiestnený trošku v protiľahlom svahu tak, aby bol čo najviac mimo dráhu prípadných kamenných lavín a zároveň mimo zátopovej oblasti údolia.

Hora sa totiž nachádza v tropickej oblasti a každodenné dažde sú pravidlom. V priebehu niekoľkodňového pobytu boli stany pravidelne vyplavované obrovským množstvom vody. Naprieč táborom pretekali doslova rieky, a aj kvalitné stany po intenzívnejších dažďoch prepúšťali vodu snáď zo všetkých strán. Pocit z tábora bol ihneď po prílete rozporuplný. Okrem iného má totiž z dôvodu separatistických nálad okolitých kmeňov vlastné ozbrojené komando. Najmä zaujímanie formácie pri každom prílete vrtuľníka pôsobí trochu znepokojivým dojmom úvodnej zápletky ľubovoľného amerického survival filmu.

Nastali bohužiaľ ale aj závažnejšie udalosti. Hneď v deň príletu sa zrútil jeden z lezcov. Ako vyšlo najavo v nadväzných diskusiách, nešlo o prvý prípad. Skôr tretí odkedy bola hora znovu otvorená. Tým sa zároveň začali vyjasňovať aj informácie o kvalite a bezpečnosti výstupovej cesty.

POZOR NA TIE FIXNÉ LaNá!

Puncak Jaya je označovaný ako jediný technický a lezecký vrchol zo Seven Summits. Jedná sa o vápencový masív, ktorého štruktúra je však veľmi pevná a lezecky pomerne vhodná. Podľa niektorých zdrojov dosahuje lezecká obtiažnosť úroveň až 5.8. Zároveň však k zníženiu technickej náročnosti výstupu malo dôjsť rozsiahlejšou inštaláciou fixných lán prakticky po celej trase výstupu.

Všetky udávané informácie boli viac ako šesť rokov staré a až v základnom tábore sa nám darilo podrobnosti o spôsobe výstupu aktualizovať.
Fixné laná boli skutočne inštalované prakticky po celej dĺžke cesty. Tak sa však z veľkej časti stalo ešte pred uzavretím hory v roku 2018. Stav lán tak bol prinajmenšom diskutabilný a lezci, ktorí sa v deň nášho príletu vracali z vrcholu, jednohlasne zdôrazňovali nutnosť sa na fixné laná nespoliehať a na vrchol postupovať štandardne lezecky.

Tak ako každá z veľkých hôr aj Carstensz Pyramid má svojim spôsobom pravidelné denné cykly. Z týchto cyklov vyplynul tiež odporúčaný itinerár, ktorý ako optimálny čas začatia útoku na vrchol stanovoval 3. či 4. hodinu ráno. A to tak, aby návrat z deväť až desaťhodinového výstupu prebehol pokiaľ možno pred začiatkom popoludňajších dažďov.

HOROLEZEC PLÁNUJE, BOH SA SMEJE

Aj napriek dojednanému itineráru bol však odporúčaný časový rozvrh dodržaný málokedy, primárne z dôvodu náhlych a nepredvídateľných zmien počasia. Napríklad čínsky tím sa tak hneď prvý deň po neskorom štarte vracal späť do základného tábora za ťažkého dažďa, doslova cez rieky a vodopády kopírujúce výstupovú cestu okolo 10. hodiny v noci, úplne na pokraji síl. S ohľadom na prelet vrtuľníkom a pomerne značnú nevoľnosť potom, čo si telo výšku uvedomilo, sme plánovali zotrvať v základnom tábore minimálne jeden alebo dva dni a umožniť telu aspoň základnú aklimatizáciu.

Keď sme sa však na druhý deň ráno prebudili v diskomforte základného tábora a počas ranných a skorších dopoludňajších hodín sa počasie začalo po nočných dažďoch prekvapivo zlepšovať, padlo úplne prekvapivé rozhodnutie, že sa o výstup pokúsime hneď na druhý deň, a to navyše so štartom počas dopoludnia. Po navlečení zvrškov a kontrole výbavy (Roman si samozrejme zabudol lezecké rukavice, ja čelovku pre prípad návratu po západe slnka) sme tak s výrazne skráteným dychom prakticky bez akejkoľvek aklimatizácie vyrazili na cestu.

IDE SA NA TO

Výstup ako taký možno prirovnať k Hörnligrat na Matterhorn. Skala je však kompaktnejšia a pevnejšia. Prakticky po celej trase sú skutočne inštalované fixné laná. Informácie od predchádzajúcich lezcov sa ale ukázali ako adekvátne, pretože väčšina lán bola v nevyhovujúcom stave až vysoko nebezpečné. Na laná sa teda neradno spoliehať. Výstup je členený na niekoľko terás, ktoré predstavujú predely v relatívne miernom sklone medzi jednotlivými intenzívnejšími stúpajúcimi pasážami. Posledná kolmá pasáž vedie na hlavný hrebeň, na ktorom sa po niekoľkých desiatkach metrov objaví už spomínaný ikonický povrazový most (predtým len tirolský traverz). Technicky najťažšie miesta výstupu prichádzajú za povrazovým mostom, kde je nutné prekračovať, resp. preliezať niekoľko trhlín. Potom nasleduje už len relatívne mierne stúpanie vo vrcholovej pasáži k samotnej plakete označujúcej vrchol Carstensz Pyramid.

Výstup nebol ideálny a nemožno povedať, že som si ho úplne užil. Z dôvodu absencie aklimatizácie sme mali problémy s dýchaním. To samozrejme uberá na komforte výstupu, ktorý sa potom z veľkej časti mení na utrpenie. Aj napriek tomu mi hodinky ukázali na vrchole čas 3 hodiny 15 minút od štartu zo základného tábora. Aj keď panovala značná oblačnosť, Puncak Jaya k nám nakoniec bola milostivá. V niekoľkých momentoch pobytu na vrchole sa mraky pretrhali a ukazovali majestátne výhľady na okolité hory, ale aj na bodky stanov základného tábora hlboko v údolí.

Pri zostupe hora dodržala svoj každodenný rytmus. Jeho súčasťou tak boli aj časté dažďové sprchy a poryvy, ktoré našťastie nikdy neprešli v lejak predchádzajúceho dňa. Zostupové cesty zostali pomerne konzistentné a nezmenili sa na nebezpečné rieky a prelivy vodopádov. Niektoré pasáže však vplyvom dažďa začali byť klzké alebo menej stabilné.

ZHODNOTENIE VÝSTUPU PO TECHNICKEJ STRÁNKE

Pokiaľ by som mal výstup ohodnotiť, nazerané a pristupované k vrcholu lezecky, nejedná sa o výnimočne nebezpečný či technicky úplne náročný výstup, až na niektoré spomínané ťažšie pasáže. Optikou napr. ferratového či isteného lezenia je však výstup naopak skôr ťažký až nebezpečný, kedy treba každý krok vážiť, a predovšetkým váhu prenášať dopredu pokiaľ možno len v zaistenej a bezpečnej situácii. Aj zostup sme zvládli v poriadku. Celkový čas vrcholového dňa okolo 6 hodín bol slušný, bledol však v porovnaní s brazílskym redbullovým tímom, ktorý v ten istý deň robil a dokumentoval najrýchlejší ženský výstup na vrchol.

V tábore sme sa najedli a tešili sa na odlet nasledujúci deň ráno. V noci však opäť pršalo. Ráno začalo zamračene a z mesta prišla len krátka informácia, že vrtuľníky nepoletí. Táto schéma sa pritom mala opakovať ďalšie tri dni. Zmena počasia znemožnila dopravu do základného tábora aj z neho. Príliš rýchla aklimatizácia si naďalej vyberala svoju daň. Fyzická pohoda v týchto dňoch určite nepanovala. Míňali sa aj zásoby jedla v celom tábore, neustávajúce dažde sa nevyhnutne prepisovali do všetkých doteraz suchých zásob zvrškov a tiež nálady ďalších lezcov v základnom tábore. Aspoň táto situácia sa však začala zlepšovať. Na miesto zrejme obvyklej fluktuácie ľudí a neosobného prístupu sme sa za dni pobytu v základnom tábore bližšie zoznámili ako s ďalšími členmi expedície, tak s členmi zázemia základného tábora.

ZÁŽITKY NEMUSIA BYŤ POZITÍVNE, ALE SILNÉ

Silným zážitkom bola vo voľných dňoch aj napriek neustávajúcemu dažďu návšteva opusteného tábora v susedstve, blízko bane Grasberg. Podľa miestnych došlo k úmrtiu jedného člena expedície a zvyšok tímu bol odvezený vrtuľníkom. Lezci boli zrejme transportovaní náhle a bez príprav. Tábor totiž zostal úplne nedotknutý, vrátane stanov, karimatiek, spacákov, ale aj rozostavaných termosiek a hrnčekov na stolíkoch. Len miestnymi divokými psami rozťahané kusy oblečenia a zásoby ukazovali, že obyvatelia tábora sa už nikdy nevrátia a tábor bude pohltený divočinou a počasím.
Keď sme sa po niekoľkých dňoch spoločného utrpenia v základnom tábore lúčili a postupne odlietali helikoptérou, bol z nás skutočne jeden tím a jedna partia kamarátov.

Po návrate helikoptéry do mesta Timika sme už len krátko dosušili veci a najbližším letom sa presunuli na Bali - vstrebať všetky zážitky pri opaľovaní na pláži. To znie romanticky, že? Reálne to ale z väčšej časti prebiehalo skôr v bare uprostred hotelového bazéna. Pokračujeme v trende začatej adrenalínovej akcie. Požičiavame si motorky a pohybujeme sa na nich v doprave miestneho veľkomesta. Roman si situáciu spestruje surfovaním v divných prúdoch ťahajúcich na otvorené more.

Zaujímavých zážitkov bolo v priebehu cesty oveľa viac a bol som prekvapený, ako intenzívna celá akcia, pôvodne zvažovaná ako relatívne krátke lezenie s dlhými presunmi, nakoniec bola. Spätne vzaté nás expedícia naplnila podobne ako skutočne náročné výstupy. Iným, ale rovnako zásadným a obohacujúcim spôsobom.

Mgr. Milan Schagerer
advokát, advokátska kancelária SCHAGERER

Milan Schagerer je advokát, spoločník advokátskej kancelárie. Aktuálne sa zaoberá snahou o dokončenie zostávajúcich vrcholov Koruny planéty (Seven Summits), rád by v budúcnosti nadviazal súborom sedemtisícoviek Snežného leoparda. Okrem zahraničia ho možno najčastejšie stretnúť pri trekovaní v Brdoch alebo Krušných horách. Venuje sa aj cyklistike a behu. Mimo hôr a práce je pre neho najväčším adrenalínom snaha skĺbiť všetky veci dohromady a vierohodne to odôvodniť.